Lúčili sme sa a Jaja povedala: „Počkajte chvíľu, dám vám ešte niečo.“ A potom nám priniesla osem veľkých kokosových orechov a živú kačicu.
Jaja býva v domčeku na štyroch bambusových koloch na brehu Mekongu, najväčšej rieky Indočíny. Jej dedina je od hlavného mesta Phnompenh asi hodinu cesty autom. Prišli sme po jej vnuka Čantyho, ktorý bol u nej na sviatky. Čanty je sirota, má sedem rokov a je HIV pozitívny. Obaja rodičia mu zomreli na následky aidsu. Po rozlúčke s ťažko chodiacou starkou sme ho odviezli do domu pre HIV pozitívne deti House of Family.
.ako zachránili Čantyho
Čanty sem prišiel pred rokom z nemocnice, kam ho priviedla susedka, keď si všimla, že chlapec zo dňa na deň chradne. V nemocnici mu diagnostikovali HIV v pokročilom štádiu. V House of Family sa oňho postarali, nasadili liečbu a po roku je Čanty normálny veselý chlapec. Bez liečby a opatery by už pravdepodobne nebol medzi živými. Takýchto detí je v Kambodži veľa. Často sa o nich nevie, lebo krajina je po vláde jedného z najbrutálnejších totalitných režimov a občianskej vojne poznačená nevedomosťou a negramotnosťou.
Sirotinec House of Family zriadila v hlavnom meste Kambodže Trnavská univerzita v spolupráci so slovenským občianskym združením Magna. Po príchode nového vedenia Trnavskej univerzity, ktoré nie je naklonené rozvíjaniu podobných aktivít, riadenie a financovanie projektu prevzala Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety z Bratislavy. Túto súkromnú vysokú školu založil pred piatimi rokmi profesor Vladimír Krčméry s cieľom podporiť misijné a rozvojové projekty v najchudobnejších krajinách sveta.
Pán profesor, muž s neuveriteľnou energiou a entuziazmom, mi občas hovorieva: „Nemôžem dobre spávať s vedomím, koľko detí zomiera vo svete od hladu a chorôb, hoci sa im dá pomerne jednoducho pomôcť.“ Slováci zriadili v Kambodži štyri domy pre HIV pozitívne deti. Dva z nich patria pod Vysokú školu svätej Alžbety, jeden financuje skupina J&T a jeden spravuje už spomenuté občianske združenie Magna.
.vraždením k svetlým zajtrajškom
Prečo práve v Kambodži? Pri odpovedi treba nazrieť do dejín. Územie dnešnej Kambodže historicky obýva národ Kmérov, ktorý patrí medzi juhovýchodné ázijské národy. V 9. storočí si Kméri založili ríšu s hlavným mestom Angkor, ktorého ruiny sú na severe dnešnej Kambodže neďaleko mesta Siem Reap. V 12. storočí ríša dosiahla vrchol rozvoja a bola to najvyspelejšia civilizácia v juhovýchodnej Ázii s rozvinutým zavlažovacím systémom. Turisti z celého sveta dnes obdivujú najmä unikátny chrám Angkor Vat, ktorého silueta sa dostala aj na kambodžskú štátnu vlajku, ako aj ostatné hinduistické či buddhistické chrámy tohto, historicky azda najväčšieho chrámového komplexu na svete, presláveného chrámovými pyramídami. Od 14. storočia však strácala význam najmä vplyvom expanzie thajských kmeňov na severe a vzrastajúcej moci siamského kráľovstva. Dobyté mesto a chrámy zarástli džungľou.
Symbióza prírody a architektúry je najvýraznejšia v zrúcaninách chrámu Ta Phrom. Z jeho múrov vyrastajú obrovské tropické stromy, ktorých korene sa ako hady plazia po kameňoch a stenách a vytvárajú bizarné tvary. V 15. storočí sa hlavné mesto Kmérov presunulo zo severu na juh k sútoku Mekongu s riekou Tonle Sap a dostalo názov Phnompenh. Odvtedy krajina trpela útlak striedavo pod thajským a vietnamským vplyvom.
História Kambodže v 20. storočí je poznačená najmä krátkou, ale krutou vládou tzv. Červených Kmérov, ktorých čelným predstaviteľom bol Saloth Sar, známejší ako Pol Pot, ovplyvnený marxizmom, leninizmom a čínskym maoizmom. Medzi rokmi 1975 až 1979 sa pod jeho vedením v Kambodži uskutočnila jedna z najbrutálnejších genocíd, akú si ľudstvo pamätá. Cieľom Červených Kmérov bolo urobiť z Kambodže, ktorú premenovali na Kampučiu, vidiecku poľnohospodársku krajinu s „prevychovaným“ a poslušným obyvateľstvom. Učiteľov, lekárov, právnikov a duchovných, odporcov režimu a neprispôsobivých vyvraždili vo väzniciach, v táboroch a na nútených prácach. Nevie sa presne, koľko ľudí zabili. Pramene uvádzajú od 1,5 do 3 miliónov a Kambodža je posiata masovými hrobmi.
Dnes je Kambodža kráľovstvo, má vládu a volený parlament. Spoločnosť sa však zmieta v korupcii a sociálnych problémoch. Mnoho ľudí, najmä na vidieku, je negramotných. Školstvo, zdravotníctvo a sociálna oblasť je v dezolátnom stave, pretože chýbajú lekári, učitelia, sociálni a terénni pracovníci. Neexistujúci sociálny systém sa usilujú suplovať stovky mimovládnych a charitatívnych organizácií z ekonomicky vyspelých krajín sveta. Po otvorení hraníc v roku 1990 a vysokej migrácii začal narastať výskyt HIV medzi obyvateľstvom, nevynímajúc deti. Tie sa najčastejšie infikujú od matky počas prenatálneho vývoja, pôrodu alebo dojčenia. Na šírení HIV sa, žiaľ, podieľa aj sexturizmus z Európy, USA a Austrálie. Darí sa mu hlavne v chudobných štvrtiach miest. V posledných rokoch sa však pričinením zahraničných a domácich mimovládnych organizácií aj vlády podarilo nárast infikovanosti zmierniť a šírenie ničivého vírusu dostať pod akú-takú kontrolu. Pomáhajú pri tom aj spomínané slovenské inštitúcie a slovenskí lekári, ktorí pracujú v projekte House of Family.
.bohatstvom Kambodže sú ľudia
Deti v House of Family prejavujú až fascinujúcu spolupatričnosť. Staršie sa starajú o mladšie, pomáhajú pri domácich prácach, pri varení. Domy však majú profesionálny personál, ktorý sa stará o chod projektu. Väčšinou sú to miestni ľudia, ktorí v domoch nielen pracujú, ale aj žijú. Zo Slovenska sa tu pravidelne striedajú iba lekári a sociálni pracovníci. Všetci sú vlastne akýmisi otcami a matkami detí. Niektorí z personálu ďalej študujú. Štúdium im poskytuje aj Vysoká škola svätej Alžbety, ktorá zriadila v Phnompenhi svoje detašované pracovisko.
Aj to je misijná činnosť – lebo rozvoj vzdelanosti je dnes najväčšou nádejou pre Kambodžu, ktorej bohatstvom sú jej ľudia. V štáte, asi dvaapolkrát väčšom ako Slovensko, žije okolo 14 miliónov obyvateľov – ešte pred tridsiatimi rokmi ich bolo len 5 miliónov. Sedemdesiat percent obyvateľov má menej ako 30 rokov. V mestách i na vidieku vidieť húfy detí. Mnohé z týchto detí sa však pre choroby nedožijú dospelosti a mnohé z nich sú negramotné.
Hoci oficiálne sa za základné vzdelanie v kambodžskom kráľovstve neplatí, rodiny žiakov musia prispievať učiteľom k ich nízkym platom, ktoré sa pohybujú okolo 30 dolárov na mesiac. Ceny potravín sú pritom len o niečo nižšie ako na Slovensku. Keďže krajina je z väčšej časti úrodná, hladomor afrického typu v Kambodži, našťastie, nevidieť. Aj tak tretina ľudí žije na hranici alebo pod hranicou chudoby, ktorá je všeobecne definovaná ako jeden dolár na deň na človeka. Mnohé rodiny si preto nemôžu dovoliť posielať deti do školy. Tento problém pomáhajú riešiť zahraničné mimovládne, misijné a charitatívne organizácie. Jednou z nich je aj Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety v Bratislave.
.pomôžete?
V každom z domov projektu je okolo 30 detí a len niektoré z nich sú HIV negatívne. Ak je ich pozitívny súrodenec prijatý do domčeka a deti nemajú rodičov, sú prijatí aj negatívni súrodenci. Napríklad v jednom z domov je z istej rodiny prijatých až 6 súrodencov. Obaja rodičia zomreli na aids. Najstarší zo súrodencov, Mataj, je HIV negatívny, ostatní sú pozitívni. Mataj je veľmi bystrý žiak. Má šestnásť rokov a mohol by ísť na vysokú školu. Bude to možné?
To už je otázka, ktorá sa týka budúcnosti projektu. Čo s deťmi, ktoré dovŕšia dospelosť? Môže sa o ne postarať iná charitatívna organizácia, to však nemusí byť najlepšie riešenie. Alebo sa Vysoká škola svätej Alžbety pokúsi rozšíriť projekt o akýsi dom „na polceste“, v ktorom by odchovanci mohli stráviť istý čas, kým sa úplne osamostatnia. Vedúci projektu, MUDr. Juraj Benca, by rád zriadil fond, do ktorého by prispievali dobrovoľní darcovia. Z neho by plynula podpora pre odchovancov v prvých rokoch ich samostatného života. Azda sa to podarí, tak ako sa tu vďaka nadšeným ľuďom uskutočnilo už veľa dobrých nápadov. Pomôcť môže každý.
Autor je katolícky kňaz a misionár
Jaja býva v domčeku na štyroch bambusových koloch na brehu Mekongu, najväčšej rieky Indočíny. Jej dedina je od hlavného mesta Phnompenh asi hodinu cesty autom. Prišli sme po jej vnuka Čantyho, ktorý bol u nej na sviatky. Čanty je sirota, má sedem rokov a je HIV pozitívny. Obaja rodičia mu zomreli na následky aidsu. Po rozlúčke s ťažko chodiacou starkou sme ho odviezli do domu pre HIV pozitívne deti House of Family.
.ako zachránili Čantyho
Čanty sem prišiel pred rokom z nemocnice, kam ho priviedla susedka, keď si všimla, že chlapec zo dňa na deň chradne. V nemocnici mu diagnostikovali HIV v pokročilom štádiu. V House of Family sa oňho postarali, nasadili liečbu a po roku je Čanty normálny veselý chlapec. Bez liečby a opatery by už pravdepodobne nebol medzi živými. Takýchto detí je v Kambodži veľa. Často sa o nich nevie, lebo krajina je po vláde jedného z najbrutálnejších totalitných režimov a občianskej vojne poznačená nevedomosťou a negramotnosťou.
Sirotinec House of Family zriadila v hlavnom meste Kambodže Trnavská univerzita v spolupráci so slovenským občianskym združením Magna. Po príchode nového vedenia Trnavskej univerzity, ktoré nie je naklonené rozvíjaniu podobných aktivít, riadenie a financovanie projektu prevzala Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety z Bratislavy. Túto súkromnú vysokú školu založil pred piatimi rokmi profesor Vladimír Krčméry s cieľom podporiť misijné a rozvojové projekty v najchudobnejších krajinách sveta.
Pán profesor, muž s neuveriteľnou energiou a entuziazmom, mi občas hovorieva: „Nemôžem dobre spávať s vedomím, koľko detí zomiera vo svete od hladu a chorôb, hoci sa im dá pomerne jednoducho pomôcť.“ Slováci zriadili v Kambodži štyri domy pre HIV pozitívne deti. Dva z nich patria pod Vysokú školu svätej Alžbety, jeden financuje skupina J&T a jeden spravuje už spomenuté občianske združenie Magna.
.vraždením k svetlým zajtrajškom
Prečo práve v Kambodži? Pri odpovedi treba nazrieť do dejín. Územie dnešnej Kambodže historicky obýva národ Kmérov, ktorý patrí medzi juhovýchodné ázijské národy. V 9. storočí si Kméri založili ríšu s hlavným mestom Angkor, ktorého ruiny sú na severe dnešnej Kambodže neďaleko mesta Siem Reap. V 12. storočí ríša dosiahla vrchol rozvoja a bola to najvyspelejšia civilizácia v juhovýchodnej Ázii s rozvinutým zavlažovacím systémom. Turisti z celého sveta dnes obdivujú najmä unikátny chrám Angkor Vat, ktorého silueta sa dostala aj na kambodžskú štátnu vlajku, ako aj ostatné hinduistické či buddhistické chrámy tohto, historicky azda najväčšieho chrámového komplexu na svete, presláveného chrámovými pyramídami. Od 14. storočia však strácala význam najmä vplyvom expanzie thajských kmeňov na severe a vzrastajúcej moci siamského kráľovstva. Dobyté mesto a chrámy zarástli džungľou.
Symbióza prírody a architektúry je najvýraznejšia v zrúcaninách chrámu Ta Phrom. Z jeho múrov vyrastajú obrovské tropické stromy, ktorých korene sa ako hady plazia po kameňoch a stenách a vytvárajú bizarné tvary. V 15. storočí sa hlavné mesto Kmérov presunulo zo severu na juh k sútoku Mekongu s riekou Tonle Sap a dostalo názov Phnompenh. Odvtedy krajina trpela útlak striedavo pod thajským a vietnamským vplyvom.
História Kambodže v 20. storočí je poznačená najmä krátkou, ale krutou vládou tzv. Červených Kmérov, ktorých čelným predstaviteľom bol Saloth Sar, známejší ako Pol Pot, ovplyvnený marxizmom, leninizmom a čínskym maoizmom. Medzi rokmi 1975 až 1979 sa pod jeho vedením v Kambodži uskutočnila jedna z najbrutálnejších genocíd, akú si ľudstvo pamätá. Cieľom Červených Kmérov bolo urobiť z Kambodže, ktorú premenovali na Kampučiu, vidiecku poľnohospodársku krajinu s „prevychovaným“ a poslušným obyvateľstvom. Učiteľov, lekárov, právnikov a duchovných, odporcov režimu a neprispôsobivých vyvraždili vo väzniciach, v táboroch a na nútených prácach. Nevie sa presne, koľko ľudí zabili. Pramene uvádzajú od 1,5 do 3 miliónov a Kambodža je posiata masovými hrobmi.
Dnes je Kambodža kráľovstvo, má vládu a volený parlament. Spoločnosť sa však zmieta v korupcii a sociálnych problémoch. Mnoho ľudí, najmä na vidieku, je negramotných. Školstvo, zdravotníctvo a sociálna oblasť je v dezolátnom stave, pretože chýbajú lekári, učitelia, sociálni a terénni pracovníci. Neexistujúci sociálny systém sa usilujú suplovať stovky mimovládnych a charitatívnych organizácií z ekonomicky vyspelých krajín sveta. Po otvorení hraníc v roku 1990 a vysokej migrácii začal narastať výskyt HIV medzi obyvateľstvom, nevynímajúc deti. Tie sa najčastejšie infikujú od matky počas prenatálneho vývoja, pôrodu alebo dojčenia. Na šírení HIV sa, žiaľ, podieľa aj sexturizmus z Európy, USA a Austrálie. Darí sa mu hlavne v chudobných štvrtiach miest. V posledných rokoch sa však pričinením zahraničných a domácich mimovládnych organizácií aj vlády podarilo nárast infikovanosti zmierniť a šírenie ničivého vírusu dostať pod akú-takú kontrolu. Pomáhajú pri tom aj spomínané slovenské inštitúcie a slovenskí lekári, ktorí pracujú v projekte House of Family.
.bohatstvom Kambodže sú ľudia
Deti v House of Family prejavujú až fascinujúcu spolupatričnosť. Staršie sa starajú o mladšie, pomáhajú pri domácich prácach, pri varení. Domy však majú profesionálny personál, ktorý sa stará o chod projektu. Väčšinou sú to miestni ľudia, ktorí v domoch nielen pracujú, ale aj žijú. Zo Slovenska sa tu pravidelne striedajú iba lekári a sociálni pracovníci. Všetci sú vlastne akýmisi otcami a matkami detí. Niektorí z personálu ďalej študujú. Štúdium im poskytuje aj Vysoká škola svätej Alžbety, ktorá zriadila v Phnompenhi svoje detašované pracovisko.
Aj to je misijná činnosť – lebo rozvoj vzdelanosti je dnes najväčšou nádejou pre Kambodžu, ktorej bohatstvom sú jej ľudia. V štáte, asi dvaapolkrát väčšom ako Slovensko, žije okolo 14 miliónov obyvateľov – ešte pred tridsiatimi rokmi ich bolo len 5 miliónov. Sedemdesiat percent obyvateľov má menej ako 30 rokov. V mestách i na vidieku vidieť húfy detí. Mnohé z týchto detí sa však pre choroby nedožijú dospelosti a mnohé z nich sú negramotné.
Hoci oficiálne sa za základné vzdelanie v kambodžskom kráľovstve neplatí, rodiny žiakov musia prispievať učiteľom k ich nízkym platom, ktoré sa pohybujú okolo 30 dolárov na mesiac. Ceny potravín sú pritom len o niečo nižšie ako na Slovensku. Keďže krajina je z väčšej časti úrodná, hladomor afrického typu v Kambodži, našťastie, nevidieť. Aj tak tretina ľudí žije na hranici alebo pod hranicou chudoby, ktorá je všeobecne definovaná ako jeden dolár na deň na človeka. Mnohé rodiny si preto nemôžu dovoliť posielať deti do školy. Tento problém pomáhajú riešiť zahraničné mimovládne, misijné a charitatívne organizácie. Jednou z nich je aj Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety v Bratislave.
.pomôžete?
V každom z domov projektu je okolo 30 detí a len niektoré z nich sú HIV negatívne. Ak je ich pozitívny súrodenec prijatý do domčeka a deti nemajú rodičov, sú prijatí aj negatívni súrodenci. Napríklad v jednom z domov je z istej rodiny prijatých až 6 súrodencov. Obaja rodičia zomreli na aids. Najstarší zo súrodencov, Mataj, je HIV negatívny, ostatní sú pozitívni. Mataj je veľmi bystrý žiak. Má šestnásť rokov a mohol by ísť na vysokú školu. Bude to možné?
To už je otázka, ktorá sa týka budúcnosti projektu. Čo s deťmi, ktoré dovŕšia dospelosť? Môže sa o ne postarať iná charitatívna organizácia, to však nemusí byť najlepšie riešenie. Alebo sa Vysoká škola svätej Alžbety pokúsi rozšíriť projekt o akýsi dom „na polceste“, v ktorom by odchovanci mohli stráviť istý čas, kým sa úplne osamostatnia. Vedúci projektu, MUDr. Juraj Benca, by rád zriadil fond, do ktorého by prispievali dobrovoľní darcovia. Z neho by plynula podpora pre odchovancov v prvých rokoch ich samostatného života. Azda sa to podarí, tak ako sa tu vďaka nadšeným ľuďom uskutočnilo už veľa dobrých nápadov. Pomôcť môže každý.
Autor je katolícky kňaz a misionár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.