India je plná stratencov zo Západu. Samotárov, čo by doma museli bývať s rodičmi a tu si „vakerujú“ v nohaviciach, čo vyzerajú ako sukňa a pchajú sa drogami. India je plná osamelých dievčat, ktoré so zlomeným srdcom putujú po krajine, označenej za spirituálnu, v nádeji, že tu nájdu samy seba.
Doma to znie tak hrdinsky. „Predstavte si, rozišla sa s ním a normálne odišla tam kdesi do tej Indie, úplne sama, to je riadna baba, to ti poviem…“ a znie to tak duchovne, „a tam ti išla do toho ich chrámu, do ašrámu, žiť s guruom“. Babenka dôjde do ašrámu, guru so silným pohľadom a prázdnymi vreckami ju namotá na tantrický sex a ona konečne našla boha, za ktorého je ochotná minúť všetky peniaze svojich starostlivých rodičov, ktorí sa kdesi trasú, čo je s ich dievčatkom. Chodia sem húfy ľudí spraviť si všelijaké trojdňové spirituálne kurzy, na ktorých vám nejaký hipík s privretými očami tlačí do hlavy svoje poznanie a diví sa, že vás okamžite neprešla chronická migréna. Ale v niečom sa to všetko stáva pozitívom.
Všetky tieto stratené blúdiace duše sem nesú obrovskú energiu hľadania. Nechajú sa pritom síce neuveriteľne balamutiť, ale aspoň to robia pre duchovný rast. Zúfalo hľadajú a povedia si, že radšej si zaplatia kurz, ktorý im pomôže nájsť samých seba, ako prepiť noc v centre Blavy. Často sa nájdu o pár rokov neskôr na ketamíne, tváriac sa, že píšu v kutici za 150 rupií knihu, ktorá prevráti svet naruby. Ale sú aj ľudia, ktorí našli, čo hľadali. Sú ašrámy, kde vás neošklbú a prežijete týždne plné užitočného sebapoznania. V poslednom čase stretávam ľudí, čo sa chystajú na meditáciu zvanú Vypasana, alebo sa z nej vracajú. Odídu do ašrámu a tam desať hodín denne meditujú. Po celých 10 dní nesmú prehovoriť. Všetci spomínajú silné vnútorné zážitky. Čas, ktorý ich tam prinútia stráviť v samote, prinesie svoje ovocie. A tu sa to preklápa do opaku. Po Indii sa motá veľa ľudí, čo sú prirodzene „high“, oči im žiaria a z úst im lezú roztomilé a nereálne historky. A ako tu tak putujem a sledujem ten mix stratencov, nadšencov, osvietených guruov a jogínov, detičky bohatých rodičov s umelými dredmi, ale aj chudákov, čo jedia len ryžu, aby mohli vidieť svet, ako tak sledujem všetkých tých hľadajúcich, mám pocit, že začínam mať ľudí rada. Možno je to len pochopenie stratenosti, ktorú napokon cítim aj sama, a ľútosť nad ich aj vlastnou malosťou, definitívne však vidím, ako sa zo mňa vytráca hnus. Počúvam historky z ašrámov a túžim po tom, aby sme nezleniveli a nezhnili vo svojej pohodlnej samote a najmä nikdy neprestali hľadať.
Doma to znie tak hrdinsky. „Predstavte si, rozišla sa s ním a normálne odišla tam kdesi do tej Indie, úplne sama, to je riadna baba, to ti poviem…“ a znie to tak duchovne, „a tam ti išla do toho ich chrámu, do ašrámu, žiť s guruom“. Babenka dôjde do ašrámu, guru so silným pohľadom a prázdnymi vreckami ju namotá na tantrický sex a ona konečne našla boha, za ktorého je ochotná minúť všetky peniaze svojich starostlivých rodičov, ktorí sa kdesi trasú, čo je s ich dievčatkom. Chodia sem húfy ľudí spraviť si všelijaké trojdňové spirituálne kurzy, na ktorých vám nejaký hipík s privretými očami tlačí do hlavy svoje poznanie a diví sa, že vás okamžite neprešla chronická migréna. Ale v niečom sa to všetko stáva pozitívom.
Všetky tieto stratené blúdiace duše sem nesú obrovskú energiu hľadania. Nechajú sa pritom síce neuveriteľne balamutiť, ale aspoň to robia pre duchovný rast. Zúfalo hľadajú a povedia si, že radšej si zaplatia kurz, ktorý im pomôže nájsť samých seba, ako prepiť noc v centre Blavy. Často sa nájdu o pár rokov neskôr na ketamíne, tváriac sa, že píšu v kutici za 150 rupií knihu, ktorá prevráti svet naruby. Ale sú aj ľudia, ktorí našli, čo hľadali. Sú ašrámy, kde vás neošklbú a prežijete týždne plné užitočného sebapoznania. V poslednom čase stretávam ľudí, čo sa chystajú na meditáciu zvanú Vypasana, alebo sa z nej vracajú. Odídu do ašrámu a tam desať hodín denne meditujú. Po celých 10 dní nesmú prehovoriť. Všetci spomínajú silné vnútorné zážitky. Čas, ktorý ich tam prinútia stráviť v samote, prinesie svoje ovocie. A tu sa to preklápa do opaku. Po Indii sa motá veľa ľudí, čo sú prirodzene „high“, oči im žiaria a z úst im lezú roztomilé a nereálne historky. A ako tu tak putujem a sledujem ten mix stratencov, nadšencov, osvietených guruov a jogínov, detičky bohatých rodičov s umelými dredmi, ale aj chudákov, čo jedia len ryžu, aby mohli vidieť svet, ako tak sledujem všetkých tých hľadajúcich, mám pocit, že začínam mať ľudí rada. Možno je to len pochopenie stratenosti, ktorú napokon cítim aj sama, a ľútosť nad ich aj vlastnou malosťou, definitívne však vidím, ako sa zo mňa vytráca hnus. Počúvam historky z ašrámov a túžim po tom, aby sme nezleniveli a nezhnili vo svojej pohodlnej samote a najmä nikdy neprestali hľadať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.