Teherán, najväčšie a najľudnatejšie mesto Iránskej islamskej republiky. Je to hniezdo iránskeho terorizmu, alebo úplne obyčajné mesto? Ani jedno, ani druhé.
Teherán je obrovský organizmus, v ktorého útrobách žije niekoľko miliónov ľudí, miešajú sa tu spomienky na revolúciu a iránsko-irackú vojnu s víziou nového, modernejšieho Iránu.
.chaos a smog
Prvý kontakt s Teheránom, jedným z najľudnatejších miest sveta: neveriaco sledujem panorámu spoza okna starého autobusu. Obrovské mesto roztiahnuté po celom horizonte akoby sa ani nechcelo skončiť. Záplava šedivých domov a štíhlych minaretov mešít sa schováva pod štvortisícovými vrcholkami pohoria Alborz. Nanešťastie pre povestný smog, v ktorom sa mesto každodenne utápa, je pohľad na skalnaté hory dosť obmedzený.
Zrazu sme sa ocitli priamo na rušnej Teheránskej ulici. Vnímam okolo seba mesto plné áut a ľudí. Smog sa dostáva do úst a nosa, cítim šteklenie, a potom nepríjemné štípanie. Po chvíli to, samozrejme, prejde, ale ešte niekoľkokrát sa to zopakuje. Samostatným zážitkom sa tu stáva všeobecne obľúbená hra s názvom „prechod cez cestu“. O Teheráne sa hovorí ako o mieste s najnebezpečnejšou dopravou. Cesty sú také preplnené autami, ktorých vodiči si nelámu hlavu nad dopravnými predpismi, že človek musí mať oči na stopkách. Stačí však sledovať, ako to robia Iránci. Najdôležitejšie je, aby ste sa po tom, ako vkročíte na vozovku, nezastavili. Ak tam už ste, musíte pokračovať ďalej a dúfať, že všetko dobre dopadne. Po pár dňoch vás to začne baviť a už sa pôjdete „prechádzať“ cez cestu len kvôli adrenalínu.
.ste atrakcia
Ľudia sú, ako v celom Iráne, až prehnane priateľskí. Na ulici vás zdravia, prihovoria sa a vidno na nich úprimnú radosť z kontaktu s človekom z inej kultúry a krajiny. Každý sa pýta, odkiaľ sme, ako sa nám tu páči, a potom nám popraje príjemný pobyt. Treba si zvyknúť, že Európan sa stane v iránskych uliciach atrakciou číslo jeden.
Kým v menších iránskych mestách sa ľudia snažia obliekať tradične, v teheránskych uliciach badať prvky moderného životného štýlu. Mladí muži sú navlečení do najnovších značiek a v rukách držia mobily, aké som ešte ani nevidel. Dievčatá majú síce predpísaný spôsob obliekania, ale rady sa maľujú a ešte aj povinnú šatku si nechávajú skĺznuť do polovice hlavy, aby im mohli do hravých očí padať čierne vlasy. Už nie sú po členky zahalené v čiernom čádore a čoraz častejšie sa objavujú v džínsach splývajúcich s čiernymi šatami.
.pamätník slobody
Ráno sú ulice nezvyčajne prázdne. Nikde nikoho, naľavo ani napravo žiadne autá. Začína ma chytať panika, či som sa zobudil v Teheráne, pretože si pamätám, že som v ňom zaspával. Náhodní okoloidúci nám vysvetľujú, že dnes je výročie úmrtia všeobecne obľúbeného Imáma Alího. Ľudia sa na tento smútočný deň oblečú do čierneho, obchody a banky sú zatvorené a život v meste pozvoľna utíchol. Má to svoje výhody, pretože ulice nie sú plné smogu a dá sa vychutnať pohľad na Alborz.
Poloprázdnym metrom sa v prepočte za tri koruny vezieme popri symbole Teheránu, ktorým je pomník Azadi. Vagóny metra sú také čisté a moderné, že by mohli konkurovať nejednému európskemu veľkomestu. K pamätníku slobody vedie dlhá niekoľkostometrová cesta. Obzerám sa okolo seba a sledujem výzdobu na panelákoch. Každý druhý je ozdobený portrétom martýrov, ktorí padli v iránsko-irackej vojne. Vo všetkých iránskych mestách nájdete podobné obrazy, pripomínajúce bolesť a smútok udalosti, v ktorej zahynulo viac než pol milióna Iráncov.
Okolo Azadi sa rozprestiera príjemný park plný stromov a šumí tu osviežujúca fontána. Pamätník postavili v roku 1971 na oslavu 2 500-ročného výročia mocnej Perzskej ríše. Stavba z bieleho esfahánskeho mramoru siaha do výšky 45 metrov a spája v sebe prvky sasanidovskej a islamskej architektúry. Námestie pod monumentom si pamätá na nepokojnú dobu islamskej revolúcie z roku 1979, keď sa Irán premenil na Islamskú republiku. Práve z týchto miest sa ozývali hlasy ľudí nesúhlasiacich s novým režimom. Stále sa teší mimoriadnej obľube a každý večer sa mení na miesto stretnutí ľudí všetkých vekových kategórií.
.na návšteve u Chomejního
Svätyňa Ajatolláha Chomejního leží niekoľko kilometrov mimo centra, no paradoxne patrí k najprístupnejším teheránskym pamiatkam. Stačí nastúpiť na metro, vystúpiť na konečnej a po pol hodine jazdy ste na mieste. Na rovnej planine stojí obrovská mešita, ktorá sa stala miestom Chomejního posledného odpočinku. Samotný duchovný si želal, aby po jeho smrti bola svätyňa príjemným miestom, kam si prídu ľudia oddýchnuť po práci a stretnúť sa s priateľmi. Kúsok jeho sna sa splnil, pretože trávnaté plochy sú plné posedávajúcich ľudí, ktorí aj napriek Ramadánu srkajú horúci čaj alebo zahrýzajú do obloženej bagety.
O pár rokov bude celá stavba dokončená, ale dnes pripomína skôr rozostavaný hangár menšieho letiska. Po vstupe dovnútra sa otvára obrovský prázdny priestor. Dominuje mu však malá obdĺžniková svätyňa zeleno-zlatej farby. Za mrežami je v sarkofágu pochovaný muž, ktorý má na svedomí iránsku revolúciu. Písal sa rok 1979, keď sa vrátil z exilu, prebral moc v krajine a prenikol do histórie ako zakladateľ prvej islamskej republiky. Svätyňa sa dostala do povedomia celého sveta v roku 1989, keď sa tu odohral Chomejního veľkolepý pohreb. Zúčastnilo sa ho takmer desať miliónov ľudí, ktorí svojho milovaného vodcu oplakávali dlhé týždne.
Aj dnes prichádzajú ľudia k jeho hrobu, dotýkajú sa mreží a pred odchodom ich pobozkajú. Nie je nič neobvyklé, ak sa na ich tvárach ukážu slzy alebo úprimný výraz smútku. Iránci prežívajú smútok intenzívnejšie, než sme my zvyknutí. Vnútri panuje pokoj a na mäkkých kobercoch si našlo svoje miesto niekoľko ľudí. Niektorí spia, iní posedávajú, mladí medzi sebou horlivo diskutujú a všetci spoločne nasávajú príjemnú atmosféru typickú pre mešity.
Mauzóleum je ozdobené štyrmi 91-metrovými vežami symbolizujúcimi vek, ktorého sa Ajatolláh dožil, a zlatú kupolu lemuje 72 tulipánov – toľko bolo totiž bojovníkov, ktorí zahynuli spolu s Imámom Husseinom v známej bitke pri irackej Karbale. V tesnej blízkosti sa nachádza cintorín Behesht-e Zahra. Stal sa domovom pre 200-tisíc padlých vojakov z konfliktu so susedným Irakom.
.down with the USA
Túlam sa širokými teheránskymi bulvármi prešpikovanými najmodernejšími autami a starými iránskymi paykanmi. V diaľke sa v smogu strácajú hnedé skalnaté štíty. Zrazu sa na rohu ulice objaví známy nápis „Down with the USA“ a viem, že som na mieste. Budove za vysokými múrmi dnes nepovie nikto inak ako „hniezdo špionáže“. Kedysi tam sídlila americká ambasáda, kde sa v novembri roku 1979 začala rukojemnícka dráma. Počas 444 dní tu islamskí radikáli držali v zajatí 52 amerických diplomatov. Americko-iránske vzťahy sa ocitli na bode mrazu, a tak to je aj dnes.
Oplatí sa sem merať cestu, pretože betónový múr nie je ozdobený len ostnatým drôtom, ale po celej jeho dĺžke je plný výrečných malieb. Obrázky zachytávajú výjavy z iránskej histórie a veľká väčšina je zameraná protiamericky či protiizraelsky. Z maľby si ma ostrým pohľadom premeriava samotný Chomejní a o pár metrov ďalej sa ocitám zoči-voči Soche slobody. Jej tvár je však prerobená na lebku obávanej smrtky. Ďalším výjavom je ruka vyrastajúca z ohnivého pekla – ozdobená americkou a izraelskou vlajkou a schovávajúca v dlani zemeguľu, do ktorej zarýva svoje dlhokánske a ostré pazúry. Obrázky striedajú nenávistné nápisy typu „Deň, keď nás Američania pochvália, bude dňom nášho národného smútku“. Dnes slúži budova milíciám Sepah, podporujúcim islamskú revolúciu, a preto môže byť fotenie na tomto mieste obtiažne. Pri pohľade na všetky tie fotogenické diela však dlho nerozmýšľam a cvakám, čo sa dá. Naproti cez ulicu leží Múzeum martýrov, plné obrázkov z ničivej vojny a revolúcie. Spomienkam na obe udalosti sa v Iráne jednoducho vyhnúť nedá.
Autor je študent klasickej archeológie
Teherán je obrovský organizmus, v ktorého útrobách žije niekoľko miliónov ľudí, miešajú sa tu spomienky na revolúciu a iránsko-irackú vojnu s víziou nového, modernejšieho Iránu.
.chaos a smog
Prvý kontakt s Teheránom, jedným z najľudnatejších miest sveta: neveriaco sledujem panorámu spoza okna starého autobusu. Obrovské mesto roztiahnuté po celom horizonte akoby sa ani nechcelo skončiť. Záplava šedivých domov a štíhlych minaretov mešít sa schováva pod štvortisícovými vrcholkami pohoria Alborz. Nanešťastie pre povestný smog, v ktorom sa mesto každodenne utápa, je pohľad na skalnaté hory dosť obmedzený.
Zrazu sme sa ocitli priamo na rušnej Teheránskej ulici. Vnímam okolo seba mesto plné áut a ľudí. Smog sa dostáva do úst a nosa, cítim šteklenie, a potom nepríjemné štípanie. Po chvíli to, samozrejme, prejde, ale ešte niekoľkokrát sa to zopakuje. Samostatným zážitkom sa tu stáva všeobecne obľúbená hra s názvom „prechod cez cestu“. O Teheráne sa hovorí ako o mieste s najnebezpečnejšou dopravou. Cesty sú také preplnené autami, ktorých vodiči si nelámu hlavu nad dopravnými predpismi, že človek musí mať oči na stopkách. Stačí však sledovať, ako to robia Iránci. Najdôležitejšie je, aby ste sa po tom, ako vkročíte na vozovku, nezastavili. Ak tam už ste, musíte pokračovať ďalej a dúfať, že všetko dobre dopadne. Po pár dňoch vás to začne baviť a už sa pôjdete „prechádzať“ cez cestu len kvôli adrenalínu.
.ste atrakcia
Ľudia sú, ako v celom Iráne, až prehnane priateľskí. Na ulici vás zdravia, prihovoria sa a vidno na nich úprimnú radosť z kontaktu s človekom z inej kultúry a krajiny. Každý sa pýta, odkiaľ sme, ako sa nám tu páči, a potom nám popraje príjemný pobyt. Treba si zvyknúť, že Európan sa stane v iránskych uliciach atrakciou číslo jeden.
Kým v menších iránskych mestách sa ľudia snažia obliekať tradične, v teheránskych uliciach badať prvky moderného životného štýlu. Mladí muži sú navlečení do najnovších značiek a v rukách držia mobily, aké som ešte ani nevidel. Dievčatá majú síce predpísaný spôsob obliekania, ale rady sa maľujú a ešte aj povinnú šatku si nechávajú skĺznuť do polovice hlavy, aby im mohli do hravých očí padať čierne vlasy. Už nie sú po členky zahalené v čiernom čádore a čoraz častejšie sa objavujú v džínsach splývajúcich s čiernymi šatami.
.pamätník slobody
Ráno sú ulice nezvyčajne prázdne. Nikde nikoho, naľavo ani napravo žiadne autá. Začína ma chytať panika, či som sa zobudil v Teheráne, pretože si pamätám, že som v ňom zaspával. Náhodní okoloidúci nám vysvetľujú, že dnes je výročie úmrtia všeobecne obľúbeného Imáma Alího. Ľudia sa na tento smútočný deň oblečú do čierneho, obchody a banky sú zatvorené a život v meste pozvoľna utíchol. Má to svoje výhody, pretože ulice nie sú plné smogu a dá sa vychutnať pohľad na Alborz.
Poloprázdnym metrom sa v prepočte za tri koruny vezieme popri symbole Teheránu, ktorým je pomník Azadi. Vagóny metra sú také čisté a moderné, že by mohli konkurovať nejednému európskemu veľkomestu. K pamätníku slobody vedie dlhá niekoľkostometrová cesta. Obzerám sa okolo seba a sledujem výzdobu na panelákoch. Každý druhý je ozdobený portrétom martýrov, ktorí padli v iránsko-irackej vojne. Vo všetkých iránskych mestách nájdete podobné obrazy, pripomínajúce bolesť a smútok udalosti, v ktorej zahynulo viac než pol milióna Iráncov.
Okolo Azadi sa rozprestiera príjemný park plný stromov a šumí tu osviežujúca fontána. Pamätník postavili v roku 1971 na oslavu 2 500-ročného výročia mocnej Perzskej ríše. Stavba z bieleho esfahánskeho mramoru siaha do výšky 45 metrov a spája v sebe prvky sasanidovskej a islamskej architektúry. Námestie pod monumentom si pamätá na nepokojnú dobu islamskej revolúcie z roku 1979, keď sa Irán premenil na Islamskú republiku. Práve z týchto miest sa ozývali hlasy ľudí nesúhlasiacich s novým režimom. Stále sa teší mimoriadnej obľube a každý večer sa mení na miesto stretnutí ľudí všetkých vekových kategórií.
.na návšteve u Chomejního
Svätyňa Ajatolláha Chomejního leží niekoľko kilometrov mimo centra, no paradoxne patrí k najprístupnejším teheránskym pamiatkam. Stačí nastúpiť na metro, vystúpiť na konečnej a po pol hodine jazdy ste na mieste. Na rovnej planine stojí obrovská mešita, ktorá sa stala miestom Chomejního posledného odpočinku. Samotný duchovný si želal, aby po jeho smrti bola svätyňa príjemným miestom, kam si prídu ľudia oddýchnuť po práci a stretnúť sa s priateľmi. Kúsok jeho sna sa splnil, pretože trávnaté plochy sú plné posedávajúcich ľudí, ktorí aj napriek Ramadánu srkajú horúci čaj alebo zahrýzajú do obloženej bagety.
O pár rokov bude celá stavba dokončená, ale dnes pripomína skôr rozostavaný hangár menšieho letiska. Po vstupe dovnútra sa otvára obrovský prázdny priestor. Dominuje mu však malá obdĺžniková svätyňa zeleno-zlatej farby. Za mrežami je v sarkofágu pochovaný muž, ktorý má na svedomí iránsku revolúciu. Písal sa rok 1979, keď sa vrátil z exilu, prebral moc v krajine a prenikol do histórie ako zakladateľ prvej islamskej republiky. Svätyňa sa dostala do povedomia celého sveta v roku 1989, keď sa tu odohral Chomejního veľkolepý pohreb. Zúčastnilo sa ho takmer desať miliónov ľudí, ktorí svojho milovaného vodcu oplakávali dlhé týždne.
Aj dnes prichádzajú ľudia k jeho hrobu, dotýkajú sa mreží a pred odchodom ich pobozkajú. Nie je nič neobvyklé, ak sa na ich tvárach ukážu slzy alebo úprimný výraz smútku. Iránci prežívajú smútok intenzívnejšie, než sme my zvyknutí. Vnútri panuje pokoj a na mäkkých kobercoch si našlo svoje miesto niekoľko ľudí. Niektorí spia, iní posedávajú, mladí medzi sebou horlivo diskutujú a všetci spoločne nasávajú príjemnú atmosféru typickú pre mešity.
Mauzóleum je ozdobené štyrmi 91-metrovými vežami symbolizujúcimi vek, ktorého sa Ajatolláh dožil, a zlatú kupolu lemuje 72 tulipánov – toľko bolo totiž bojovníkov, ktorí zahynuli spolu s Imámom Husseinom v známej bitke pri irackej Karbale. V tesnej blízkosti sa nachádza cintorín Behesht-e Zahra. Stal sa domovom pre 200-tisíc padlých vojakov z konfliktu so susedným Irakom.
.down with the USA
Túlam sa širokými teheránskymi bulvármi prešpikovanými najmodernejšími autami a starými iránskymi paykanmi. V diaľke sa v smogu strácajú hnedé skalnaté štíty. Zrazu sa na rohu ulice objaví známy nápis „Down with the USA“ a viem, že som na mieste. Budove za vysokými múrmi dnes nepovie nikto inak ako „hniezdo špionáže“. Kedysi tam sídlila americká ambasáda, kde sa v novembri roku 1979 začala rukojemnícka dráma. Počas 444 dní tu islamskí radikáli držali v zajatí 52 amerických diplomatov. Americko-iránske vzťahy sa ocitli na bode mrazu, a tak to je aj dnes.
Oplatí sa sem merať cestu, pretože betónový múr nie je ozdobený len ostnatým drôtom, ale po celej jeho dĺžke je plný výrečných malieb. Obrázky zachytávajú výjavy z iránskej histórie a veľká väčšina je zameraná protiamericky či protiizraelsky. Z maľby si ma ostrým pohľadom premeriava samotný Chomejní a o pár metrov ďalej sa ocitám zoči-voči Soche slobody. Jej tvár je však prerobená na lebku obávanej smrtky. Ďalším výjavom je ruka vyrastajúca z ohnivého pekla – ozdobená americkou a izraelskou vlajkou a schovávajúca v dlani zemeguľu, do ktorej zarýva svoje dlhokánske a ostré pazúry. Obrázky striedajú nenávistné nápisy typu „Deň, keď nás Američania pochvália, bude dňom nášho národného smútku“. Dnes slúži budova milíciám Sepah, podporujúcim islamskú revolúciu, a preto môže byť fotenie na tomto mieste obtiažne. Pri pohľade na všetky tie fotogenické diela však dlho nerozmýšľam a cvakám, čo sa dá. Naproti cez ulicu leží Múzeum martýrov, plné obrázkov z ničivej vojny a revolúcie. Spomienkam na obe udalosti sa v Iráne jednoducho vyhnúť nedá.
Autor je študent klasickej archeológie
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.