Vyhlásiť Štefana Harabina za antiosobnosť tohto roka nebolo úplne jednoduché, keďže kandidátov bolo viac. Napokon sme sa rozhodli pre ministra spravodlivosti z dvoch dôvodov: Aj v tejto vláde vyčnieval klamaním a hulvátstvom.
Výnimočný bol aj tým, že v jeho prípade sa preukázali kontakty s mafiou, čo je vzhľadom na jeho post alarmujúca skutočnosť.
Už od začiatku bolo škandálom, že práve tento muž bol postavený na čelo rezortu, ktorý má dbať na právo a spravodlivosť. Sám osebe bol dostatočne znepokojujúci fakt, že ministrom spravodlivosti sa stal nominant HZDS – strany Vladimíra Mečiara, Ivana Lexu, únosu, výbuchu auta s Remiášom a amnestií. A Harabin bol s touto dobou nerozlučne spätý. Prvýkrát bol zvolený za predsedu Najvyššieho súdu v roku 1998, ešte na sklonku Mečiarovej éry. Mečiarovi však ostal verný aj neskôr. Sudcom, ktorí rozhodli o prepustení Ivana Lexu po tom, čo bol exriaditeľ SIS dolapený v Juhoafrickej republike, udelil vysoké odmeny.
Sám protiprávne odmietal zaviesť nádoné elektronické prideľovanie súdnych spisov, ktoré malo súdnictvu pomôcť v boji proti korupcii. Za Harabina pôsobili na Najvyššom súde aj sudcovia, ktorých rozsudky za komunizmu posielali disidentov do väzenia (P.Toman, Š.Minárik, H.Stiffel, E.Bžoch).
To bol Harabin, ktorého sme poznali už predtým. Ukázalo sa, že jeho skutočný obraz je ešte horší. Krátko po voľbách denník SME priniesol informáciu, že Harabin ako sudca Okresného súdu v Poprade odsúdil v 80. rokoch kňaza Bystríka Janíka na 28 mesiacov za podvod. Minister sa síce bránil, že ho odsúdil za majetkový delikt, ale z dostupných faktov sa skôr zdalo, že len naplnil objednávku ŠTB, ktorá celý prípad narafičila. Harabin sa od nástupu do funkcie usiloval o zrušenie špeciálneho súdu a prokuratúry, šéfov krajských súdov vymenil a nahradil lojálnymi ľuďmi. Súdna rada, ktorá má garantovať nezávislosť súdnictva, je od minulého roku plná sudcovských antiosobností, ktoré slúžia Harabinovým záujmom v rezorte.
Ministrovu elementárnu spôsobilosť viesť rezort justície celkom spochybnila kauza telefonátu Harabina s Bakim Sadikim.Ten sa odohral už v roku 1994, no z prepisu, ktorý uverejnil denník SME, jasne vyplynulo, že vzťah medzi vtedajším sudcom Najvyššieho súdu a Albáncom, odsúdeným za nedovolené ozbrojovanie a (neúspešne) trestne stíhaným za distribúciu a pašovanie heroínu, je čisto kamarátsky. Harabin ešte predtým klamal – že sa so Sadikim nepozná. Klamal aj po tom – že prokuratúra v čase, keď mohol o Sadikim rozhodovať, voči nemu nemala pripravenú nijakú námietku zaujatosti. Neskôr vysvitlo, že mala. Harabin sa celý čas nebol schopný brániť bez klamstiev a invektív. „Pôjdeš do basy, ty hajzeľ“, povedal v parlamente mimo pléna Danielovi Lipšicovi. Neskôr popieral, že by niečo také povedal, až kým to nepotvrdila nahrávka televízie TA3.
Harabinovi sluhovia zo Súdnej rady mu v ťažkých chvíľach prišli na pomoc: pohrozili napríklad generálnemu prokurátorovi Dobroslavovi Trnkovi, že ak nevysvetlí, ako Daniel Lipšic získal prepis rozhovoru medzi ministrom Harabinom a údajným bosom albánskej mafie na Slovensku, požiadajú premiéra Fica, „aby ho ako jeho nadriadený na to upozornil“.
Sudcovské samosprávne orgány tiež trestali sudcov, ktorí sa po prevalení aféry vyjadrili o Harabinovi kriticky.
Ten pán sa nemal nikdy stať sudcom, nieto ešte ministrom spravodlivosti.
Výnimočný bol aj tým, že v jeho prípade sa preukázali kontakty s mafiou, čo je vzhľadom na jeho post alarmujúca skutočnosť.
Už od začiatku bolo škandálom, že práve tento muž bol postavený na čelo rezortu, ktorý má dbať na právo a spravodlivosť. Sám osebe bol dostatočne znepokojujúci fakt, že ministrom spravodlivosti sa stal nominant HZDS – strany Vladimíra Mečiara, Ivana Lexu, únosu, výbuchu auta s Remiášom a amnestií. A Harabin bol s touto dobou nerozlučne spätý. Prvýkrát bol zvolený za predsedu Najvyššieho súdu v roku 1998, ešte na sklonku Mečiarovej éry. Mečiarovi však ostal verný aj neskôr. Sudcom, ktorí rozhodli o prepustení Ivana Lexu po tom, čo bol exriaditeľ SIS dolapený v Juhoafrickej republike, udelil vysoké odmeny.
Sám protiprávne odmietal zaviesť nádoné elektronické prideľovanie súdnych spisov, ktoré malo súdnictvu pomôcť v boji proti korupcii. Za Harabina pôsobili na Najvyššom súde aj sudcovia, ktorých rozsudky za komunizmu posielali disidentov do väzenia (P.Toman, Š.Minárik, H.Stiffel, E.Bžoch).
To bol Harabin, ktorého sme poznali už predtým. Ukázalo sa, že jeho skutočný obraz je ešte horší. Krátko po voľbách denník SME priniesol informáciu, že Harabin ako sudca Okresného súdu v Poprade odsúdil v 80. rokoch kňaza Bystríka Janíka na 28 mesiacov za podvod. Minister sa síce bránil, že ho odsúdil za majetkový delikt, ale z dostupných faktov sa skôr zdalo, že len naplnil objednávku ŠTB, ktorá celý prípad narafičila. Harabin sa od nástupu do funkcie usiloval o zrušenie špeciálneho súdu a prokuratúry, šéfov krajských súdov vymenil a nahradil lojálnymi ľuďmi. Súdna rada, ktorá má garantovať nezávislosť súdnictva, je od minulého roku plná sudcovských antiosobností, ktoré slúžia Harabinovým záujmom v rezorte.
Ministrovu elementárnu spôsobilosť viesť rezort justície celkom spochybnila kauza telefonátu Harabina s Bakim Sadikim.Ten sa odohral už v roku 1994, no z prepisu, ktorý uverejnil denník SME, jasne vyplynulo, že vzťah medzi vtedajším sudcom Najvyššieho súdu a Albáncom, odsúdeným za nedovolené ozbrojovanie a (neúspešne) trestne stíhaným za distribúciu a pašovanie heroínu, je čisto kamarátsky. Harabin ešte predtým klamal – že sa so Sadikim nepozná. Klamal aj po tom – že prokuratúra v čase, keď mohol o Sadikim rozhodovať, voči nemu nemala pripravenú nijakú námietku zaujatosti. Neskôr vysvitlo, že mala. Harabin sa celý čas nebol schopný brániť bez klamstiev a invektív. „Pôjdeš do basy, ty hajzeľ“, povedal v parlamente mimo pléna Danielovi Lipšicovi. Neskôr popieral, že by niečo také povedal, až kým to nepotvrdila nahrávka televízie TA3.
Harabinovi sluhovia zo Súdnej rady mu v ťažkých chvíľach prišli na pomoc: pohrozili napríklad generálnemu prokurátorovi Dobroslavovi Trnkovi, že ak nevysvetlí, ako Daniel Lipšic získal prepis rozhovoru medzi ministrom Harabinom a údajným bosom albánskej mafie na Slovensku, požiadajú premiéra Fica, „aby ho ako jeho nadriadený na to upozornil“.
Sudcovské samosprávne orgány tiež trestali sudcov, ktorí sa po prevalení aféry vyjadrili o Harabinovi kriticky.
Ten pán sa nemal nikdy stať sudcom, nieto ešte ministrom spravodlivosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.