Keď mala desať rokov, zavreli jej otca komunisti a rodina nevedela, či ho nepopravia. Bolo to po maďarskej revolúcii 1956. O dorku 1990 do roku 2000 bol jej otec maďarským prezidentom. Volá sa Árpád Göncz. Ona vyštudovala medicínu a stala sa psychiatričkou a psychoterapeutkou.
Dnes je maďarskou ministerkou zahraničia. Kinga Göncz.
.váš otec, Árpád Göncz, je neobyčajný človek. Bolo aj vaše detstvo s ním neobyčajné?
(Smiech.) V našom živote to bolo veľmi zvláštne obdobie. Boli sme veľká rodina, ja som najstaršia zo štyroch detí, a boli sme si v rodine veľmi blízki. Ale historicky to nebola ľahká doba – vlastne od druhej svetovej vojny až doteraz. Viete, že Árpád (pani Gönczová nazýva otca krstným menom) bol uväznený. Bol aktívny aj v politike – bol vtedy veľmi mladý, po vojne a pred definitívnym nástupom komunizmu. To bol krátky demokratický okamih v maďarských dejinách.
.po nástupe komunistov k moci v Maďarsku pracoval Árpád Göncz manuálne ako robotník – až do revolúcie v roku 1956. V roku 1957 ho komunisti uväznili a vo väzení potom strávil najbližších šesť rokov. Keď ho uväznili, boli ste desaťročné dievčatko. Pamätáte si na to?
Bola to veľmi rozporuplná doba. Už som spomínala, že otec sa angažoval po vojne politicky – ako tajomník a potom aj predseda Maloroľníckej strany. Keď prišli komunisti, nakrátko ho uväznili, a potom pracoval ako robotník. V revolúcii 1956 sa nakrátko opäť politicky angažoval a znovu ho uväznili. Boli to veľmi ťažké časy, predovšetkým kým sme nepoznali rozsudok. Išlo vtedy o to, aký bude rozsudok – či človeka odsúdia na smrť, alebo na akýkoľvek iný trest – to bol jediný a najdôležitejší rozdiel. Život mu zachránila intervencia indického veľvyslanectva.
.indického?
Otec bol v blízkom kontakte s indickým diplomatom, ktorý bol veľvyslancom v Budapešti, hoci samotná indická ambasáda sídlila vo Viedni. Kontakt mali aj počas revolúcie. Árpád a István Bibó (maďarský historik a humanistický intelektuál, v novembri 1956 člen vlády Imreho Nagya, ktorého potom komunisti uväznili a odsúdili na doživotie rovnako ako Árpáda Göncza, pozn. redakcie) sa pokúšali dosiahnuť, aby indická diplomacia robila sprostredkovateľa medzi Rusmi a Maďarmi aj po sovietskej invázii. Mysleli si, že aj potom bude šanca, aby Maďarsko zostalo neutrálnym štátom, ako sa to podarilo Rakúsku. Do rokovania sa pokúšali zapojiť Indov. Indická vláda mala vtedy veľmi dobré vzťahy s Moskvou. India bola síce neutrálna, ale sympatizujúca so Sovietmi. Keď ich oboch zavreli, tak Indovia intervenovali v ich prospech.
.zdá sa, že rokovania o maďarskej neutralite síce nikam neviedli, ale otcovi a Bibóovi indický príhovor pomohol.
Áno, pomohol.
.neboli váš otec a István Bibó trochu naivní, keď si mysleli, že je možné, aby Sovieti uvoľnili svoje zovretie a nechali Maďarsko uniknúť spod komunizmu do neutrality?
Ich nádej sa opierala o historickú skúsenosť Rakúska, ktoré získalo nezávislosť iba rok pred maďarskou revolúciou. Ťažko teraz, s odstupom takého času, posudzovať, nakoľko realisticky uvažovali. Ale mali nádej. Mimochodom, indický diplomat, ktorý sa vtedy za nich prihováral, bol vtedy tiež mladý muž a je ešte nažive. Viackrát sa potom stretli a Árpád ho navštívil aj v Indii. Je to zaujímavý príbeh.
.čo sa dialo s vami a rodinou, keď otca uväznili?
Spočiatku bolo veľmi ťažko. Ako rodina sme boli úplne bez prostriedkov a v neistote. Od otcovho uväznenia do rozsudku uplynulo jeden a pol roka. Nemali sme žiadne informácie, ani možnosť ho navštíviť. Ale zároveň to bol čas veľmi silnej solidarity zo strany spoločnosti – ľudí z nášho prostredia. Jednak nás priatelia finančne podporovali a dostávali sme každý mesiac balíčky. Nemala som oficiálny súhlas so štúdiom na strednej škole, ale boli tu priateľsky naklonení učitelia, ktorí boli veľmi nápomocní. Áno, boli to hrozné časy, ale aj časy neobyčajne silnej sociálnej solidarity.
.čo bolo s otcom a jeho priateľmi vo väzení?
Nemali to ľahké, ale zároveň boli v tom čase vo väzení spolu tí najlepší maďarskí intelektuáli. Prakticky všetci. Mali tam ťažký, ale zároveň veľmi vzrušujúci život, hoci nie dovtedy, kým padol rozsudok. To bol čas úzkosti. Ale neskôr tam mali napríklad prekladateľský úrad, kde sa Árpád naučil dobre po anglicky.
.on, vynikajúci prekladateľ anglickej a americkej literatúry, sa naučil po anglicky vo väzení?
Áno, vo väzení. A bolo to veľmi zaujímavé, lebo v tom prekladateľskom úrade vo väzení mali prístup k najrôznejším zaujímavým zahraničným článkom, ktorých obsah bol dôležitý pre maďarskú tajnú službu. Ale keďže ľudia z tajnej služby nevedeli po anglicky, zverili im (väzňom) preklad rôznych článkov a kníh, ku ktorým nemal mimo múrov väzenia nikto v Maďarsku prístup. Posledné dva roky väzenia boli mnohí tí intelektuáli spolu v jednej veľkej miestnosti – István Bibó, Mérely Ferenc, ktorý bol jedným z najlepších psychológov, Donáth Ferenc, tiež veľmi zaujímavý človek (maďarský historik a ekonóm, pozn. redakcie). Veľmi veľa sa jeden od druhého učili a bol to veľmi bohatý intelektuálny život, ktorý spolu vo väzení viedli. A stali sa priateľmi na celý život, lebo to bola pre nich unikátna skúsenosť a unikátny čas života. V tej ťažkej situácii sa veľmi jasne prejavila kvalita osobnosti tých ľudí. Solidarita, ktorú sme tak silno pociťovali mimo väzenia, bola ešte silnejšia vo väzení a pretrvala aj potom, po prepustení (väčšinu uväznených intelektuálov vrátane Árpáda Göncza prepustili na základe amnestie v roku 1963, pozn. redakcie).
.čo robili otec a jeho druhovia po prepustení z väzenia?
Väčšina z nich sa potom živila ako prekladatelia. Árpád prekladal Goldinga, Updika, Tolkiena... tú najlepšiu britskú a americkú literatúru. Nachádzal v tom veľkú radosť a objavil aj nový okruh priateľov. Árpád vždy hovoril, že na prekladanie krásnej literatúry musí byť človek najmä majstrom vlastného jazyka, pretože len tak môže zrkadliť esenciu prekladaného textu. Písal aj svoje vlastné romány a hry.
.prenesme sa ponad desaťročia reálneho socializmu do čias, keď bol Árpád Göncz maďarským prezidentom (1990 – 2000). Jemu, intelektuálovi, sa podarilo čosi, čo nedokázal ani Václav Havel – byť prezidentom a zostať tou funkciou nedotknutý. Árpád Göncz bol doslova ľudovým prezidentom...
Mal k ľuďom veľmi blízko a myslím, že to súvisí s jeho osobným životom. Nejaký čas bol manuálne pracujúcim človekom v poľnohospodárstve a ako poľnohospodársky inžinier cestoval veľa po krajine. Robil teda veci, ktoré sa nerobia v kancelárii, ale vonku, pod holým nebom. Získal tak veľmi veľa priateľov po celej krajine a veľa spojení v tých najrôznejších úrovniach spoločnosti a vynikal práve v tom, že si vedel tieto ľudské zväzky udržať po dlhý čas. Táto sieť mu potom dobre slúžila ako veľmi dôležitá spätná väzba. Inak – tak aj formuloval svoju rolu na počiatku svojho úradu: chcel „reprezentovať ľudí, ktorí nie sú dostatočne reprezentovaní“. To bolo jeho krédo.
.koho tým mal na mysli?
Myslel tým na tých, ktorí v spoločenskej transformácii niečo stratili, tých, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii, tých, ktorí nežili v hlavnom meste. A naozaj veľa cestoval aj ako prezident. Prijímal pozvania aj do veľmi malých obcí. Bol v omnoho bližšom kontakte s ľuďmi než s politikmi.
.zdá sa, že ľudí ako je on, Václav Havel či Tadeusz Mazowieczki už v stredoeurópskej politike niet...
Myslím, že je to, žiaľ, tak. Ale myslím si tiež, že je to celkom pochopiteľné. Tento typ osobností sa už dnes nemôže v politike vynoriť. Politika sa stala profesiou. Myslím, že to bolo veľmi krátke časové okno príležitosti, keď sa ľudia, ktorí mali počas nejakých 40 rokov svojho života plný občiansky život, mohli stať politikmi, lebo tá stará trieda politikov už nebola vierohodná a neexistovala nová generácia politikov, ktorá by bola socializovaná v role politikov. Preto bola v čase ich socializácie a vytvárania identity omnoho dôležitejšia osobnosť týchto ľudí. Myslím si tiež, že v časoch politickej zmeny bol odlišný aj vzťah ľudí k politike.
.v čom?
Dovtedy sa ľudia príliš o politiku nestarali, lebo to, čo sa bude diať, nevedeli nijako ovplyvniť. Ale po zmenách zrazu ľudia hľadali lídrov, ktorí by mohli reprezentovať novú éru, ktorí by mohli istým spôsobom symbolizovať zmeny. Teraz už na to znovu nie je čas. Teraz tu máme opäť iný vzťah k politike.
.čo je teda dnešnou kvalifikáciou pre politiku?
Opozícia proti totalitnému režimu si vyžaduje iný typ osobností ako bežná politika. Musia to byť veľmi autonómne, veľmi nezávislé osobnosti. Myslím, že takí boli tí, ktorí sa dostali do parlamentu po zmene. Boli to veľmi farbisté osobnosti, pretože to bol ich hlavný projekt – zmeniť spoločnosť, poskytnúť spoločnosti spätnú väzbu, postaviť novú politickú štruktúru. To bol aj základ výberu týchto ľudí. Pre dnešnú politiku sa takýto typ osobností asi nehodí.
.čo politické strany?
V opozícii proti komunistickému režimu boli všetci spolu, potom sa rozdelili najmä medzi Maďarské demokratické fórum (konzervatívci) a Slobodných demokratov (liberáli) a začali proti sebe súťažiť. Po nejakom čase tí najlepší intelektuáli, ktorí tam boli v prvom období, strany opustili. Boli pre nich príliš reštriktívnym prostredím. Oni boli tí slobodní duchovia, ktorí si dokázali udržať svoju nezávislosť zoči-voči totalite pred zmenou režimu. Stranícka disciplína ich príliš zväzovala. Tá disciplína je však absolútne potrebná pre politickú stranu, ak chce byť v parlamente a konzistentne hlasovať. Je to jednoducho úplne iný typ práce ako reprezentovať slobodu v autoritárnom režime. Preto tí nezávislí intelektuáli postupne zo strán odišli. Dnes sú obe tieto strany malými stranami bez veľkého vplyvu. Je to škoda, ale je to fakt života. Predtým to bolo omnoho vzrušujúcejšie. Mám mnoho priateľov, ktorí vtedy zmenili profesiu. Ja sama som lekárka, psychiatrička a pracovala som v nemocnici na psychiatrickej klinike. Vynorili sa všetky tie príležitosti, ktoré predtým neboli a ľudia začínali s niečím novým. Boli to aj pre mňa veľmi vzrušujúce časy.
.od pádu komunizmu prešlo 19 rokov, ale ani Maďarsko, ani Slovensko nie sú ešte von z ťažkostí. Navyše po Maďarsku, ale aj po Slovensku pochodujú mladí ľudia v operetných uniformách a vzývajú násilných démonov minulosti. Čo sa to v našom regióne deje?
Predovšetkým si nemyslím, že existuje niečo také, ako byť definitívne von z ťažkostí. Musím však povedať, že demokracii veľmi dôverujem. Demokracia je systém, ktorý nepotláča problémy, ako to robil ten „starý dobrý“ autoritárny režim, ale akosi pripúšťa na povrch všetky možné rozdiely. To dobré, ale aj to zlé. Sú tu nové možnosti, ktoré sú pre ľudí veľmi dôležité, ale časťou slobody sú aj takéto veci, ktoré vyplávajú na povrch.
.otázkou je, nakoľko môžeme dôverovať demokracii, že si s tým dokáže poradiť.
Myslím, že to nie je len otázka právneho systému – či to dokážeme zastaviť, či to dokážeme potrestať. Oveľa viac to závisí od zrelosti spoločnosti. Ide o to, ako spracúvajú tento problém ľudia, verejnosť. Do akej miery to odmietajú, či do akej miery sa s tým identifikujú. Vidíme to všade, aj v starých demokraciách. Vidíme agresivitu na uliciach. U nás je to ťažšie, lebo sme novými demokraciami a nemali by sme testovať, aká silná je naša demokracia či aká zrelá je naša spoločnosť predtým, než s tým začneme bojovať. Myslím si však tiež, že sme tohto obdobia nemohli zostať ušetrení.
.ale slovenská a maďarská verejnosť sa čoraz viac zapája do emocionálnych zrážok, ktoré sú čoraz iracionálnejšie.
To sa netýka našich spoločností ako celku.
.myslíte si teda, že sa do toho zapájajú iba štatisticky menej významné skupiny ľudí?
Ak sa opýtate ľudí na maďarskej ulici, nemajú nijaký problém so Slovákmi, v tom som si absolútne istá. A počúvam, že na Slovensku je to rovnaké. Nie, ide o skupiny extrémistov a politikov. Iba tí to môžu potrebovať, iba tí to živia.
Dnes je maďarskou ministerkou zahraničia. Kinga Göncz.
.váš otec, Árpád Göncz, je neobyčajný človek. Bolo aj vaše detstvo s ním neobyčajné?
(Smiech.) V našom živote to bolo veľmi zvláštne obdobie. Boli sme veľká rodina, ja som najstaršia zo štyroch detí, a boli sme si v rodine veľmi blízki. Ale historicky to nebola ľahká doba – vlastne od druhej svetovej vojny až doteraz. Viete, že Árpád (pani Gönczová nazýva otca krstným menom) bol uväznený. Bol aktívny aj v politike – bol vtedy veľmi mladý, po vojne a pred definitívnym nástupom komunizmu. To bol krátky demokratický okamih v maďarských dejinách.
.po nástupe komunistov k moci v Maďarsku pracoval Árpád Göncz manuálne ako robotník – až do revolúcie v roku 1956. V roku 1957 ho komunisti uväznili a vo väzení potom strávil najbližších šesť rokov. Keď ho uväznili, boli ste desaťročné dievčatko. Pamätáte si na to?
Bola to veľmi rozporuplná doba. Už som spomínala, že otec sa angažoval po vojne politicky – ako tajomník a potom aj predseda Maloroľníckej strany. Keď prišli komunisti, nakrátko ho uväznili, a potom pracoval ako robotník. V revolúcii 1956 sa nakrátko opäť politicky angažoval a znovu ho uväznili. Boli to veľmi ťažké časy, predovšetkým kým sme nepoznali rozsudok. Išlo vtedy o to, aký bude rozsudok – či človeka odsúdia na smrť, alebo na akýkoľvek iný trest – to bol jediný a najdôležitejší rozdiel. Život mu zachránila intervencia indického veľvyslanectva.
.indického?
Otec bol v blízkom kontakte s indickým diplomatom, ktorý bol veľvyslancom v Budapešti, hoci samotná indická ambasáda sídlila vo Viedni. Kontakt mali aj počas revolúcie. Árpád a István Bibó (maďarský historik a humanistický intelektuál, v novembri 1956 člen vlády Imreho Nagya, ktorého potom komunisti uväznili a odsúdili na doživotie rovnako ako Árpáda Göncza, pozn. redakcie) sa pokúšali dosiahnuť, aby indická diplomacia robila sprostredkovateľa medzi Rusmi a Maďarmi aj po sovietskej invázii. Mysleli si, že aj potom bude šanca, aby Maďarsko zostalo neutrálnym štátom, ako sa to podarilo Rakúsku. Do rokovania sa pokúšali zapojiť Indov. Indická vláda mala vtedy veľmi dobré vzťahy s Moskvou. India bola síce neutrálna, ale sympatizujúca so Sovietmi. Keď ich oboch zavreli, tak Indovia intervenovali v ich prospech.
.zdá sa, že rokovania o maďarskej neutralite síce nikam neviedli, ale otcovi a Bibóovi indický príhovor pomohol.
Áno, pomohol.
.neboli váš otec a István Bibó trochu naivní, keď si mysleli, že je možné, aby Sovieti uvoľnili svoje zovretie a nechali Maďarsko uniknúť spod komunizmu do neutrality?
Ich nádej sa opierala o historickú skúsenosť Rakúska, ktoré získalo nezávislosť iba rok pred maďarskou revolúciou. Ťažko teraz, s odstupom takého času, posudzovať, nakoľko realisticky uvažovali. Ale mali nádej. Mimochodom, indický diplomat, ktorý sa vtedy za nich prihováral, bol vtedy tiež mladý muž a je ešte nažive. Viackrát sa potom stretli a Árpád ho navštívil aj v Indii. Je to zaujímavý príbeh.
.čo sa dialo s vami a rodinou, keď otca uväznili?
Spočiatku bolo veľmi ťažko. Ako rodina sme boli úplne bez prostriedkov a v neistote. Od otcovho uväznenia do rozsudku uplynulo jeden a pol roka. Nemali sme žiadne informácie, ani možnosť ho navštíviť. Ale zároveň to bol čas veľmi silnej solidarity zo strany spoločnosti – ľudí z nášho prostredia. Jednak nás priatelia finančne podporovali a dostávali sme každý mesiac balíčky. Nemala som oficiálny súhlas so štúdiom na strednej škole, ale boli tu priateľsky naklonení učitelia, ktorí boli veľmi nápomocní. Áno, boli to hrozné časy, ale aj časy neobyčajne silnej sociálnej solidarity.
.čo bolo s otcom a jeho priateľmi vo väzení?
Nemali to ľahké, ale zároveň boli v tom čase vo väzení spolu tí najlepší maďarskí intelektuáli. Prakticky všetci. Mali tam ťažký, ale zároveň veľmi vzrušujúci život, hoci nie dovtedy, kým padol rozsudok. To bol čas úzkosti. Ale neskôr tam mali napríklad prekladateľský úrad, kde sa Árpád naučil dobre po anglicky.
.on, vynikajúci prekladateľ anglickej a americkej literatúry, sa naučil po anglicky vo väzení?
Áno, vo väzení. A bolo to veľmi zaujímavé, lebo v tom prekladateľskom úrade vo väzení mali prístup k najrôznejším zaujímavým zahraničným článkom, ktorých obsah bol dôležitý pre maďarskú tajnú službu. Ale keďže ľudia z tajnej služby nevedeli po anglicky, zverili im (väzňom) preklad rôznych článkov a kníh, ku ktorým nemal mimo múrov väzenia nikto v Maďarsku prístup. Posledné dva roky väzenia boli mnohí tí intelektuáli spolu v jednej veľkej miestnosti – István Bibó, Mérely Ferenc, ktorý bol jedným z najlepších psychológov, Donáth Ferenc, tiež veľmi zaujímavý človek (maďarský historik a ekonóm, pozn. redakcie). Veľmi veľa sa jeden od druhého učili a bol to veľmi bohatý intelektuálny život, ktorý spolu vo väzení viedli. A stali sa priateľmi na celý život, lebo to bola pre nich unikátna skúsenosť a unikátny čas života. V tej ťažkej situácii sa veľmi jasne prejavila kvalita osobnosti tých ľudí. Solidarita, ktorú sme tak silno pociťovali mimo väzenia, bola ešte silnejšia vo väzení a pretrvala aj potom, po prepustení (väčšinu uväznených intelektuálov vrátane Árpáda Göncza prepustili na základe amnestie v roku 1963, pozn. redakcie).
.čo robili otec a jeho druhovia po prepustení z väzenia?
Väčšina z nich sa potom živila ako prekladatelia. Árpád prekladal Goldinga, Updika, Tolkiena... tú najlepšiu britskú a americkú literatúru. Nachádzal v tom veľkú radosť a objavil aj nový okruh priateľov. Árpád vždy hovoril, že na prekladanie krásnej literatúry musí byť človek najmä majstrom vlastného jazyka, pretože len tak môže zrkadliť esenciu prekladaného textu. Písal aj svoje vlastné romány a hry.
.prenesme sa ponad desaťročia reálneho socializmu do čias, keď bol Árpád Göncz maďarským prezidentom (1990 – 2000). Jemu, intelektuálovi, sa podarilo čosi, čo nedokázal ani Václav Havel – byť prezidentom a zostať tou funkciou nedotknutý. Árpád Göncz bol doslova ľudovým prezidentom...
Mal k ľuďom veľmi blízko a myslím, že to súvisí s jeho osobným životom. Nejaký čas bol manuálne pracujúcim človekom v poľnohospodárstve a ako poľnohospodársky inžinier cestoval veľa po krajine. Robil teda veci, ktoré sa nerobia v kancelárii, ale vonku, pod holým nebom. Získal tak veľmi veľa priateľov po celej krajine a veľa spojení v tých najrôznejších úrovniach spoločnosti a vynikal práve v tom, že si vedel tieto ľudské zväzky udržať po dlhý čas. Táto sieť mu potom dobre slúžila ako veľmi dôležitá spätná väzba. Inak – tak aj formuloval svoju rolu na počiatku svojho úradu: chcel „reprezentovať ľudí, ktorí nie sú dostatočne reprezentovaní“. To bolo jeho krédo.
.koho tým mal na mysli?
Myslel tým na tých, ktorí v spoločenskej transformácii niečo stratili, tých, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii, tých, ktorí nežili v hlavnom meste. A naozaj veľa cestoval aj ako prezident. Prijímal pozvania aj do veľmi malých obcí. Bol v omnoho bližšom kontakte s ľuďmi než s politikmi.
.zdá sa, že ľudí ako je on, Václav Havel či Tadeusz Mazowieczki už v stredoeurópskej politike niet...
Myslím, že je to, žiaľ, tak. Ale myslím si tiež, že je to celkom pochopiteľné. Tento typ osobností sa už dnes nemôže v politike vynoriť. Politika sa stala profesiou. Myslím, že to bolo veľmi krátke časové okno príležitosti, keď sa ľudia, ktorí mali počas nejakých 40 rokov svojho života plný občiansky život, mohli stať politikmi, lebo tá stará trieda politikov už nebola vierohodná a neexistovala nová generácia politikov, ktorá by bola socializovaná v role politikov. Preto bola v čase ich socializácie a vytvárania identity omnoho dôležitejšia osobnosť týchto ľudí. Myslím si tiež, že v časoch politickej zmeny bol odlišný aj vzťah ľudí k politike.
.v čom?
Dovtedy sa ľudia príliš o politiku nestarali, lebo to, čo sa bude diať, nevedeli nijako ovplyvniť. Ale po zmenách zrazu ľudia hľadali lídrov, ktorí by mohli reprezentovať novú éru, ktorí by mohli istým spôsobom symbolizovať zmeny. Teraz už na to znovu nie je čas. Teraz tu máme opäť iný vzťah k politike.
.čo je teda dnešnou kvalifikáciou pre politiku?
Opozícia proti totalitnému režimu si vyžaduje iný typ osobností ako bežná politika. Musia to byť veľmi autonómne, veľmi nezávislé osobnosti. Myslím, že takí boli tí, ktorí sa dostali do parlamentu po zmene. Boli to veľmi farbisté osobnosti, pretože to bol ich hlavný projekt – zmeniť spoločnosť, poskytnúť spoločnosti spätnú väzbu, postaviť novú politickú štruktúru. To bol aj základ výberu týchto ľudí. Pre dnešnú politiku sa takýto typ osobností asi nehodí.
.čo politické strany?
V opozícii proti komunistickému režimu boli všetci spolu, potom sa rozdelili najmä medzi Maďarské demokratické fórum (konzervatívci) a Slobodných demokratov (liberáli) a začali proti sebe súťažiť. Po nejakom čase tí najlepší intelektuáli, ktorí tam boli v prvom období, strany opustili. Boli pre nich príliš reštriktívnym prostredím. Oni boli tí slobodní duchovia, ktorí si dokázali udržať svoju nezávislosť zoči-voči totalite pred zmenou režimu. Stranícka disciplína ich príliš zväzovala. Tá disciplína je však absolútne potrebná pre politickú stranu, ak chce byť v parlamente a konzistentne hlasovať. Je to jednoducho úplne iný typ práce ako reprezentovať slobodu v autoritárnom režime. Preto tí nezávislí intelektuáli postupne zo strán odišli. Dnes sú obe tieto strany malými stranami bez veľkého vplyvu. Je to škoda, ale je to fakt života. Predtým to bolo omnoho vzrušujúcejšie. Mám mnoho priateľov, ktorí vtedy zmenili profesiu. Ja sama som lekárka, psychiatrička a pracovala som v nemocnici na psychiatrickej klinike. Vynorili sa všetky tie príležitosti, ktoré predtým neboli a ľudia začínali s niečím novým. Boli to aj pre mňa veľmi vzrušujúce časy.
.od pádu komunizmu prešlo 19 rokov, ale ani Maďarsko, ani Slovensko nie sú ešte von z ťažkostí. Navyše po Maďarsku, ale aj po Slovensku pochodujú mladí ľudia v operetných uniformách a vzývajú násilných démonov minulosti. Čo sa to v našom regióne deje?
Predovšetkým si nemyslím, že existuje niečo také, ako byť definitívne von z ťažkostí. Musím však povedať, že demokracii veľmi dôverujem. Demokracia je systém, ktorý nepotláča problémy, ako to robil ten „starý dobrý“ autoritárny režim, ale akosi pripúšťa na povrch všetky možné rozdiely. To dobré, ale aj to zlé. Sú tu nové možnosti, ktoré sú pre ľudí veľmi dôležité, ale časťou slobody sú aj takéto veci, ktoré vyplávajú na povrch.
.otázkou je, nakoľko môžeme dôverovať demokracii, že si s tým dokáže poradiť.
Myslím, že to nie je len otázka právneho systému – či to dokážeme zastaviť, či to dokážeme potrestať. Oveľa viac to závisí od zrelosti spoločnosti. Ide o to, ako spracúvajú tento problém ľudia, verejnosť. Do akej miery to odmietajú, či do akej miery sa s tým identifikujú. Vidíme to všade, aj v starých demokraciách. Vidíme agresivitu na uliciach. U nás je to ťažšie, lebo sme novými demokraciami a nemali by sme testovať, aká silná je naša demokracia či aká zrelá je naša spoločnosť predtým, než s tým začneme bojovať. Myslím si však tiež, že sme tohto obdobia nemohli zostať ušetrení.
.ale slovenská a maďarská verejnosť sa čoraz viac zapája do emocionálnych zrážok, ktoré sú čoraz iracionálnejšie.
To sa netýka našich spoločností ako celku.
.myslíte si teda, že sa do toho zapájajú iba štatisticky menej významné skupiny ľudí?
Ak sa opýtate ľudí na maďarskej ulici, nemajú nijaký problém so Slovákmi, v tom som si absolútne istá. A počúvam, že na Slovensku je to rovnaké. Nie, ide o skupiny extrémistov a politikov. Iba tí to môžu potrebovať, iba tí to živia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.