Vianoce sú zvláštnym časom. Zvykne sa o nich hovoriť ako o najkrajších kresťanských sviatkoch, a predsa budú kostoly počas sviatkov plné nepokoja.
Hoci väčšina ľudstva v Ježiša Krista neverí, a teda pripomínať si jeho narodenie im nedáva väčší zmysel, predsa len sú vianočné sviatky azda posledným kresťanským sviatkom, ktorý si zachoval univerzálny charakter. Niežeby sa slávili rovnako po celom svete, to nakoniec neplatí ani o kresťanoch samotných, ale vianočné sviatky neodmysliteľne patria ku koncu roka a spája sa s nimi v prvom rade pokoj. Máločo to vyjadruje lepšie, ako azda najznámejšia koleda, podľa ktorej počas tichej a svätej noci všetko spí a všetko sní, s melódiou rovnako príjemne upokojujúcou ako samotné slová.
Alebo si vezmite vianočnú výzdobu. V kostoloch ju tvoria jasličky s pastiermi, zvieratkami a malým Ježiškom, často doplnené vystúpeniami detských zborov. Vyzdobené sú aj naše mestá a domovy. Napokon, je na to dôvod: kresťania si pripomínajú príchod Spasiteľa, konkrétne jeho pozemské narodeniny, a je to príchod, aký nenájdeme v žiadnom inom náboženstve: Boh je zraniteľný a odkázaný na svoje okolie, ako len dieťa môže byť. Vianočná idylka patrí aj k maliarstvu. Najneskôr od renesancie sa narodenie Pána zobrazuje v zásade ako harmonický výjav, ktorému dominuje dobro a ľudskosť. Je to však naozaj tak?
Zaujímavý kontrast k vnímaniu a zobrazeniu Vianoc ponúka Biblia a poradie sviatkov v cirkevnom kalendári. Keď sa zamyslíte nad tým, že Kristus sa narodil v maštali, že druhý sviatok vianočný je sviatkom sv. Štefana mučeníka, a ešte pred koncom roka si pripomenieme obeť svätých Neviniatok či útek svätej rodiny do Egypta, ponúka sa nám trochu iný obraz a zo sviatkov pokoja máme zrazu sviatky plné nepokoja.
.narodenie
Doba, keď sa narodil Ježiš, nebola ani obdobím mieru, ani prosperity. Medzi židmi vládla nespokojnosť s Rímom a od mesiáša, keby prišiel, mnohí očakávali najmä politické oslobodenie židovského národa. Kristus však prekvapil. Neprišiel ako vodca, ale ako dieťa. Prekvapivo sa však zachovali aj ľudia v jeho okolí. Nejde o to, či vedeli, že je alebo nie je Boh. Niet lepšieho dôkazu než toho z Biblie. Nechali ho, aby sa narodil v maštali. Dôvod? Pretože „pre nich nebolo miesta v hostinci“, píše evanjelista Lukáš. Takže si to zhrňme: Mária je vo vysokom štádiu tehotenstva, štátna autorita ju núti spolu s jej mužom presunúť sa z Nazaretu do Betlehema kvôli sčítaniu ľudu, a namiesto dôstojného príbytku sa ubytuje v maštali. Jozef Haľko o tom pred tromi rokmi v revue Impulz napísal, že sa tam narodil preto, lebo ho vyhostili ľudia. Narodenie Krista sa podľa neho stalo obžalobou toho, ako človek odmietol Boha, napísal Haľko.
.sv. Štefan
Deň po Božom narodení si katolíci po celom svete pripomínajú obeť prvého mučeníka, sv. Štefana. Štefana, ako píše v svojej knihe Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista Benedikt XVI., vybrali apoštoli ako „muža plného viery a Ducha Svätého“ a plnil pre ranú cirkev charitatívne a evanjelizačné poslanie. Podľa iných autorov bol Štefan aj hlavným intelektuálnym oponentom Šavla, neskoršieho svätého Pavla, vo vtedajšom Jeruzaleme. Pre Šavla bolo kresťanstvo nebezpečnou herézou, ktorá ohrozovala judaizmus, zatiaľ čo Štefan už čítal Starý zákon ako kresťan. Pri intelektuálnom spore sa to však neskončilo.
Hoci dohady sú rôzne, viacerí autori sa zhodujú, že to bol práve Šavol, ktorý vyprovokoval so Štefanom konflikt, po ktorom ho ukameňovali a zabili. Šavol bol pri tomto lynči sám prítomný a, ako sa píše v Skutkoch apoštolov, „schvaľoval, že ho zabili“. Bezprostredne nato sa postavil do prvej línie prenasledovania kresťanov v Jeruzaleme a „ničil Cirkev, vnikal do domov a odvláčal mužov i ženy a dával ich do väzenia“. Aj tento príbeh zdôrazňuje, aké sú cesty Pána nevyspytateľné. Prenasledovanie kresťanov zatiahlo neskôr Šavla až do Sýrie, keď počas cesty do Damasku zažil obrátenie a z vášnivého protikresťanského „inkvizítora“ sa stal jeden z najdôležitejších apoštolov ranej Cirkvi a vlastne pokračovateľ v diele svätého Štefana.
.sv. Neviniatka
Najväčšou tragédiou, ktorú si kresťania pripomínajú krátko po vianočných sviatkoch, je smrť takzvaných svätých Neviniatok, povedané cirkevným jazykom martýrov, pokrstených ich vlastnou krvou. Boli to deti, tisíce detí, ktoré dal kráľ Herodes zabiť z obavy pred Kristom. Od mudrcov, u nás známych pod označením Traja králi, sa dozvedel, že v judejskom mestečku Betlehem sa narodil „židovský kráľ“. Ako o tom píše evanjelista Matúš, „rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním“. Preto požiadal Troch kráľov, aby sa po návšteve Betlehema k nemu vrátili a o všetkom ho informovali. Oni to však neurobili a „inou cestou sa vrátili naspäť“. Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil anjel a varoval ho slovami, aby vstal, vzal so sebou dieťa i jeho matku a ušiel do Egypta. Tak sa aj stalo.
Že nešlo o klamnú hrozbu, dosvedčili nasledujúce dni. V Biblii sa píše, že Herodes dal zavraždiť všetkých chlapcov do dvoch rokov v Betleheme a jeho okolí. Podľa gréckej tradície tak zahynulo až 14-tisíc chlapcov. Podľa sýrskych zdrojov to bolo 64 tisíc, podľa niektorých stredovekých autorov 144 tisíc malých chlapcov. V poslednom prípade však nejde ani tak o presné číslo, ako o symbolické vyjadrenie množstva násobením dvanásť krát dvanásť. Tak či onak, historici sa zhodujú, že Herodes v snahe zabiť Ježiša vyvraždil viac ako 10-tisíc nevinných detí, a v Novom zákone sa pri tejto príležitosti pripomínajú slová starozákonného proroka Jeremiáša: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“ Dokážeme si predstaviť podobnú hrôzu dnes? Ako by sme sa asi dívali na tyrana, ktorý by sa pre paranoidný strach o vlastnú moc rozhodol zabiť desaťtisíc detí mladších ako 24 mesiacov?
.útek do Egypta
Skutočnosť, že útek pešo z Betlehema do Egypta nie je žiadna maličkosť, potvrdí letmý pohľad na mapu. V evanjeliách útek spomína iba Matúš, aj to letmo. Nepotrebujeme však veľkú predstavivosť, aby sme si uvedomili, čo pre ženu krátko po pôrode a jej maličké dieťa tento útek mohol znamenať. A čo pre celú rodinu bez kontaktu s rodinou znamenala neistota a pobyt v cudzej krajine. Ako túžobne asi čakali na opätovné zjavenie anjela, ktorý napokon Jozefovi vo sne povedal, že „tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli“.
Vráťme sa však na začiatok. Vianoce sa u nás tradične slávia ako sviatky lásky a pokoja. Želáme si šťastie a veselosť, dar, ktorý dal ľudstvu Boh, si pripomíname obdarovaním svojich blízkych. K vianočným sviatkom patria tradičné jedlá a rodinný pokoj. Je to tak dobre. Nemali by sme však zabúdať, že pred dvetisíc rokmi to tak nebolo. A tiež to, že hoci je kresťanstvo náboženstvom mieru a pokoja, neznamená to nevyhnutne, že Kristovi nasledovníci nájdu pokoj už na tejto zemi. Napokon, kresťania sú najprenasledovanejšou menšinou vo svete aj dnes.
Hoci väčšina ľudstva v Ježiša Krista neverí, a teda pripomínať si jeho narodenie im nedáva väčší zmysel, predsa len sú vianočné sviatky azda posledným kresťanským sviatkom, ktorý si zachoval univerzálny charakter. Niežeby sa slávili rovnako po celom svete, to nakoniec neplatí ani o kresťanoch samotných, ale vianočné sviatky neodmysliteľne patria ku koncu roka a spája sa s nimi v prvom rade pokoj. Máločo to vyjadruje lepšie, ako azda najznámejšia koleda, podľa ktorej počas tichej a svätej noci všetko spí a všetko sní, s melódiou rovnako príjemne upokojujúcou ako samotné slová.
Alebo si vezmite vianočnú výzdobu. V kostoloch ju tvoria jasličky s pastiermi, zvieratkami a malým Ježiškom, často doplnené vystúpeniami detských zborov. Vyzdobené sú aj naše mestá a domovy. Napokon, je na to dôvod: kresťania si pripomínajú príchod Spasiteľa, konkrétne jeho pozemské narodeniny, a je to príchod, aký nenájdeme v žiadnom inom náboženstve: Boh je zraniteľný a odkázaný na svoje okolie, ako len dieťa môže byť. Vianočná idylka patrí aj k maliarstvu. Najneskôr od renesancie sa narodenie Pána zobrazuje v zásade ako harmonický výjav, ktorému dominuje dobro a ľudskosť. Je to však naozaj tak?
Zaujímavý kontrast k vnímaniu a zobrazeniu Vianoc ponúka Biblia a poradie sviatkov v cirkevnom kalendári. Keď sa zamyslíte nad tým, že Kristus sa narodil v maštali, že druhý sviatok vianočný je sviatkom sv. Štefana mučeníka, a ešte pred koncom roka si pripomenieme obeť svätých Neviniatok či útek svätej rodiny do Egypta, ponúka sa nám trochu iný obraz a zo sviatkov pokoja máme zrazu sviatky plné nepokoja.
.narodenie
Doba, keď sa narodil Ježiš, nebola ani obdobím mieru, ani prosperity. Medzi židmi vládla nespokojnosť s Rímom a od mesiáša, keby prišiel, mnohí očakávali najmä politické oslobodenie židovského národa. Kristus však prekvapil. Neprišiel ako vodca, ale ako dieťa. Prekvapivo sa však zachovali aj ľudia v jeho okolí. Nejde o to, či vedeli, že je alebo nie je Boh. Niet lepšieho dôkazu než toho z Biblie. Nechali ho, aby sa narodil v maštali. Dôvod? Pretože „pre nich nebolo miesta v hostinci“, píše evanjelista Lukáš. Takže si to zhrňme: Mária je vo vysokom štádiu tehotenstva, štátna autorita ju núti spolu s jej mužom presunúť sa z Nazaretu do Betlehema kvôli sčítaniu ľudu, a namiesto dôstojného príbytku sa ubytuje v maštali. Jozef Haľko o tom pred tromi rokmi v revue Impulz napísal, že sa tam narodil preto, lebo ho vyhostili ľudia. Narodenie Krista sa podľa neho stalo obžalobou toho, ako človek odmietol Boha, napísal Haľko.
.sv. Štefan
Deň po Božom narodení si katolíci po celom svete pripomínajú obeť prvého mučeníka, sv. Štefana. Štefana, ako píše v svojej knihe Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista Benedikt XVI., vybrali apoštoli ako „muža plného viery a Ducha Svätého“ a plnil pre ranú cirkev charitatívne a evanjelizačné poslanie. Podľa iných autorov bol Štefan aj hlavným intelektuálnym oponentom Šavla, neskoršieho svätého Pavla, vo vtedajšom Jeruzaleme. Pre Šavla bolo kresťanstvo nebezpečnou herézou, ktorá ohrozovala judaizmus, zatiaľ čo Štefan už čítal Starý zákon ako kresťan. Pri intelektuálnom spore sa to však neskončilo.
Hoci dohady sú rôzne, viacerí autori sa zhodujú, že to bol práve Šavol, ktorý vyprovokoval so Štefanom konflikt, po ktorom ho ukameňovali a zabili. Šavol bol pri tomto lynči sám prítomný a, ako sa píše v Skutkoch apoštolov, „schvaľoval, že ho zabili“. Bezprostredne nato sa postavil do prvej línie prenasledovania kresťanov v Jeruzaleme a „ničil Cirkev, vnikal do domov a odvláčal mužov i ženy a dával ich do väzenia“. Aj tento príbeh zdôrazňuje, aké sú cesty Pána nevyspytateľné. Prenasledovanie kresťanov zatiahlo neskôr Šavla až do Sýrie, keď počas cesty do Damasku zažil obrátenie a z vášnivého protikresťanského „inkvizítora“ sa stal jeden z najdôležitejších apoštolov ranej Cirkvi a vlastne pokračovateľ v diele svätého Štefana.
.sv. Neviniatka
Najväčšou tragédiou, ktorú si kresťania pripomínajú krátko po vianočných sviatkoch, je smrť takzvaných svätých Neviniatok, povedané cirkevným jazykom martýrov, pokrstených ich vlastnou krvou. Boli to deti, tisíce detí, ktoré dal kráľ Herodes zabiť z obavy pred Kristom. Od mudrcov, u nás známych pod označením Traja králi, sa dozvedel, že v judejskom mestečku Betlehem sa narodil „židovský kráľ“. Ako o tom píše evanjelista Matúš, „rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním“. Preto požiadal Troch kráľov, aby sa po návšteve Betlehema k nemu vrátili a o všetkom ho informovali. Oni to však neurobili a „inou cestou sa vrátili naspäť“. Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil anjel a varoval ho slovami, aby vstal, vzal so sebou dieťa i jeho matku a ušiel do Egypta. Tak sa aj stalo.
Že nešlo o klamnú hrozbu, dosvedčili nasledujúce dni. V Biblii sa píše, že Herodes dal zavraždiť všetkých chlapcov do dvoch rokov v Betleheme a jeho okolí. Podľa gréckej tradície tak zahynulo až 14-tisíc chlapcov. Podľa sýrskych zdrojov to bolo 64 tisíc, podľa niektorých stredovekých autorov 144 tisíc malých chlapcov. V poslednom prípade však nejde ani tak o presné číslo, ako o symbolické vyjadrenie množstva násobením dvanásť krát dvanásť. Tak či onak, historici sa zhodujú, že Herodes v snahe zabiť Ježiša vyvraždil viac ako 10-tisíc nevinných detí, a v Novom zákone sa pri tejto príležitosti pripomínajú slová starozákonného proroka Jeremiáša: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“ Dokážeme si predstaviť podobnú hrôzu dnes? Ako by sme sa asi dívali na tyrana, ktorý by sa pre paranoidný strach o vlastnú moc rozhodol zabiť desaťtisíc detí mladších ako 24 mesiacov?
.útek do Egypta
Skutočnosť, že útek pešo z Betlehema do Egypta nie je žiadna maličkosť, potvrdí letmý pohľad na mapu. V evanjeliách útek spomína iba Matúš, aj to letmo. Nepotrebujeme však veľkú predstavivosť, aby sme si uvedomili, čo pre ženu krátko po pôrode a jej maličké dieťa tento útek mohol znamenať. A čo pre celú rodinu bez kontaktu s rodinou znamenala neistota a pobyt v cudzej krajine. Ako túžobne asi čakali na opätovné zjavenie anjela, ktorý napokon Jozefovi vo sne povedal, že „tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli“.
Vráťme sa však na začiatok. Vianoce sa u nás tradične slávia ako sviatky lásky a pokoja. Želáme si šťastie a veselosť, dar, ktorý dal ľudstvu Boh, si pripomíname obdarovaním svojich blízkych. K vianočným sviatkom patria tradičné jedlá a rodinný pokoj. Je to tak dobre. Nemali by sme však zabúdať, že pred dvetisíc rokmi to tak nebolo. A tiež to, že hoci je kresťanstvo náboženstvom mieru a pokoja, neznamená to nevyhnutne, že Kristovi nasledovníci nájdu pokoj už na tejto zemi. Napokon, kresťania sú najprenasledovanejšou menšinou vo svete aj dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.