ťažko si predstaviť obsahovo i náladovo kontrastnejšie jednoaktovky, než aké sa zišli v Pucciniho Triptychu (1918). Plášť je drámou rozvráteného manželstva, pochmúrnym obrazom života bez budúcnosti. Lásku Micheleho a Giorgetty udusila smrť malého synčeka, zvyšok ich vzťahu vyhasol v ubíjajúcej rutine prístavných dokov. Giorgetta hľadá východisko z beznádeje v náručí mladého robotníka Luigiho. Úlet sa končí tragicky, milenec umiera rukou klamaného manžela. Sestra Angelika je smutným príbehom mladej šľachtičnej, ktorú príbuzní po narodení nemanželského dieťaťa odsúdili na život v kláštore. Angelika sa sedem rokov pokorne kajá, no keď sa od svojej tety dozvie o chlapčekovej smrti, zo žiaľu spácha samovraždu. A napokon, Gianni Schicchi je geniálnou hudobnou komédiou z renesančnej Florencie o chamtivých pozostalých, ktorí sa neváhajú znížiť k falšovaniu strýkovho testamentu. Strojca ich podvodu, miestny figliar Gianni Schicchi, im prejde cez rozum a najlukratívnejšiu časť majetku odkáže sám sebe. Puccini sa v Triptychu inšpiroval Danteho Božskou komédiou: naturalistický Plášť pripodobnil k Peklu, mystickú Sestru Angeliku k Očistcu a víťazstvo nových renesančných ľudí nad starým svetom lakomcov v Giannim Schicchim k Raju. Jeho predstava bola, aby sa Triptych uvádzal kompletne. Na Slovensku ho po niekoľkých inscenáciách, ktoré rôzne kombinovali vybrané časti trilógie, vypočuli až dnes, hoci v zmenenom poradí.
pietny prístup režiséra
Základnou inscenačnou otázkou Triptychu je, či pojať jednotlivé opery autonómne, alebo ich ideovo prepojiť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.