do jedného lágru sme sa dostali mnohí s tými, proti ktorým sme pred pár rokmi bojovali. Tu musím spomenúť jednu zvláštnosť, azda kuriozitu, ktorá sa mi prihodila.

Pri apeloch (nástupoch), ktoré v týchto časoch neboli ešte také zlé a dlhé, držali sme sa po skupinkách, priatelia vždy pohromade a pravidelne každý na svojom mieste. Po nejakom čase dal sa so mnou do reči vedľa mňa stojaci väzeň, inteligentne vyzerajúci prešedivený človek, o ktorom som sa neskoršie dozvedel, že je to bývalý kapitán nemeckej armády Ing. Viktor Vick. Takto sme občas spolu chvíľu debatovali. Zrejme sa cítil priťahovaný k našej dôstojníckej partii svojím bývalým povolaním.

Po čase sa nám podarilo prepašovať do lágra pár kúskov dreva, z ktorých som vyrobil šachové figúrky. To bola potom jedna zo zábav, ktorú som denne vo voľnom čase mal s Viktorom. Vedel veľmi slušne po česky, ale ja som mu navrhol, aby pokiaľ on chce pestovať češtinu, nech hovorí po česky, ja ale budem na neho hovoriť po nemecky, aby som nemčinu úplne nezabudol. Takto sa z nás stala celkom známa dvojica. Až po nejakom čase pri nástupe, ktorý trval mimoriadne dlhšie, obrátil sa Viktor na mňa s tým, že vlastne som zradca a všetci Slováci so mnou. Samozrejme ma to rozčertilo a povedal som mu svoju mienku o Nemcoch. Výsledok bol ten, že nás museli od seba trhať a oddeľovať.

Od tejto epizódy prestalo hranie šachu a pri apeloch sme sa na seba ani nepozreli. Asi o desať dní, zase pri jednom takom dlhšom nástupe, obrátil sa Viktor na mňa so slovami, že by chcel so mnou hovoriť nezaujato a bez rozčúlenia, ale že niektoré veci sú mu nejasné a hlavne to, prečo sme vraj urobili Povstanie.