no kto by nechcel. Predstava sladkej pochúťky otupila našu chlapčenskú nedôverčivosť, aj keď nám to na malú chvíľku bolo podozrivé. Dedo mal medzi dospelákmi povesť miestneho podivína. No dospeláci mali vždy inú mierku na určovanie podivínov ako deti.
„Chlapci, ja vám ukážem, kde je medík, a potom sa spolu podelíme.“ Pozreli sme sa na seba a súhlasili.
„Tamtá lipa má tak dva metre nad zemou dieru. Tam sú včely a majú med. Zoberte paličku, takú metrovú. Strčte do diery a točte. Točte a na konci budete mať veľa medu.“
„A nepoštípu nás?“
„Aha, podstatnú vec som vám nepovedal. Musíte točiť v smere hodinových ručičiek.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.