Môj dvanásťročný syn Kuba má šťastie. Nedostal na Mikuláša uhlie, hoci v poslednom čase tak neposlúcha, že by si ho určite zaslúžil. Uhlia totiž niet. Neviem, ako u vás, ale tu u nás v Prahe už nikto uhlím nekúri. Zmizli uhliari aj začiernení otcovia rodín, ktorí lopatou a fúrikom premiestňovali tých dvadsať, päťdesiat metrákov uhlia z hromady pred domom do pivnice.
Všetci kúrime plynom, sem-tam niekto drevným odpadom a poznám jedného šialenca, čo vykuruje geotermálnou energiou. Uhlím dnes nekúri skoro nikto. Všetci sme napojení na pavučinu firmy Gazprom, ktorá sa začína niekde v Turkmenistane, Kazachstane či na Sibíri, a po tisíckach a tisíckach kilometrov sa končí modrým plameňom v našich kotloch, plynových bojleroch, karmách a sporákoch. A na tých, čo kúria uhlím, sa dívame ako na žgrlošov, a keď sa niekde na komínoch ešte objaví typický uhoľný dym, smrdí to niektorým z nás rovnako, ako keby sa tam pálili pneumatiky alebo staré topánky.
Teraz, v rámci boja proti globálnemu otepľovaniu, si chceme zakázať páliť uhlie aj v elektrárňach a teplárňach. Som z generácie, ktorá zažila, keď pre neodsírené elektrárne umierali lesy v Krušných horách, Krkonošiach aj inde. Veľmi dobre si pamätám, ako to vyzeralo v severných Čechách, keď sa prírodná hmla zmiešala na jeseň a v zime s elektrárenským smogom. Ale viem aj to, že kvalitnými filtrami sa z uhlia už dnes dajú vychytať takmer všetky škodliviny. Vie to aj poľský minister Radoslaw Sikorski, ktorý pred niekoľkými dňami vo varšavskom Paláci na vode hovoril, že Poľsko si nedá žiadnym klimatickým balíčkom zakázať pálenie uhlia v elektrárňach a teplárňach. „Boh dal každému niečo iné, niekomu zemný plyn, Poľsku uhlie,“ povedal. To uhlie dal nielen Poliakom, ale aj Čechom, trochu Slovákom, Maďarom skoro nič, ale zase majú kopu hliníka a úrodné pláne.
Plyn nám Boh nedal, ten si draho kupujeme. Plyn je čistý, pohodlný, ale aj drahý a z Ruska. Aj to by sme mali zvážiť, kým sa rozhodneme, že to naše uhlie od Boha už vôbec na nič nepotrebujeme.
Autor je redaktor Lidových novín
Všetci kúrime plynom, sem-tam niekto drevným odpadom a poznám jedného šialenca, čo vykuruje geotermálnou energiou. Uhlím dnes nekúri skoro nikto. Všetci sme napojení na pavučinu firmy Gazprom, ktorá sa začína niekde v Turkmenistane, Kazachstane či na Sibíri, a po tisíckach a tisíckach kilometrov sa končí modrým plameňom v našich kotloch, plynových bojleroch, karmách a sporákoch. A na tých, čo kúria uhlím, sa dívame ako na žgrlošov, a keď sa niekde na komínoch ešte objaví typický uhoľný dym, smrdí to niektorým z nás rovnako, ako keby sa tam pálili pneumatiky alebo staré topánky.
Teraz, v rámci boja proti globálnemu otepľovaniu, si chceme zakázať páliť uhlie aj v elektrárňach a teplárňach. Som z generácie, ktorá zažila, keď pre neodsírené elektrárne umierali lesy v Krušných horách, Krkonošiach aj inde. Veľmi dobre si pamätám, ako to vyzeralo v severných Čechách, keď sa prírodná hmla zmiešala na jeseň a v zime s elektrárenským smogom. Ale viem aj to, že kvalitnými filtrami sa z uhlia už dnes dajú vychytať takmer všetky škodliviny. Vie to aj poľský minister Radoslaw Sikorski, ktorý pred niekoľkými dňami vo varšavskom Paláci na vode hovoril, že Poľsko si nedá žiadnym klimatickým balíčkom zakázať pálenie uhlia v elektrárňach a teplárňach. „Boh dal každému niečo iné, niekomu zemný plyn, Poľsku uhlie,“ povedal. To uhlie dal nielen Poliakom, ale aj Čechom, trochu Slovákom, Maďarom skoro nič, ale zase majú kopu hliníka a úrodné pláne.
Plyn nám Boh nedal, ten si draho kupujeme. Plyn je čistý, pohodlný, ale aj drahý a z Ruska. Aj to by sme mali zvážiť, kým sa rozhodneme, že to naše uhlie od Boha už vôbec na nič nepotrebujeme.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.