Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bolo mi veľmi tma

.martin Droppa .časopis .fenomén

„Depresia sa dá ťažko opísať, asi tak, ako pocit bezhraničného šťastia či radosti,“ uvažuje oproti sediaci muž v strednom veku, ktorý pred niekoľkými rokmi prežil duševné peklo.

„Depresia sa dá ťažko opísať, asi tak, ako pocit bezhraničného šťastia či radosti,“ uvažuje oproti sediaci muž v strednom veku, ktorý pred niekoľkými rokmi prežil duševné peklo.


Prišlo to nečakane a náhle, keď sa pán M. jedného neskorého zimného večera totálne psychicky zrútil. Stratil pojem o čase a priestore a ako mŕtvola bez pohnutia preležal, zaliaty studeným potom, celú noc. Na druhý deň dopoludnia ho našiel kamarát sediaceho nahého v obývačke za spustenými roletami. Odviezol ho do nemocnice, kde sa M. opäť psychicky zosypal. Nevedel zo seba vydať ani slova, nevládal ani plakať, ani svoje meno poriadne nevyslovil. Dali mu lieky, uložili ho do postele... „Až v nemocnici, po rozhovoroch s lekármi, som si uvedomil čo a prečo sa mi stalo,“ rozpráva M. „Ani nie rok predtým mi zomrel otec, na ktorého som bol veľmi citovo naviazaný. Vzápätí som prišiel o zamestnanie, a v tom čase vyvrcholila moja rodinná kríza a manželka sa so mnou rozviedla. Odsťahovala sa aj s deťmi. Ostal som sám, v prázdnom byte, bez práce, onedlho bez peňazí – teda aj bez jedla, elektriky, plynu. Sám, len s mučivými úvahami a smutnými spomienkami. Deň za dňom bol len ďalším neúspechom.“

Vymenovať či opisovať príčiny depresie vari nie je ťažké, ale opísať samotnú depresiu je takmer nezvládnuteľné. Ktosi mi raz povedal, že depresia je niečo strašidelné, nekonkrétne, studené a slizké, obludne tmavé, zjavujúce sa v mysli náhle a kdekoľvek, vynárajúce sa z každého kúta, aj spod pevne zavretých viečok. Americký spisovateľ William Styron v útlej knižke Viditeľná temnota píše: „Ani dokonalé umelecké majstrovstvo nestačí na pravdivosť stvárnenia desivých fantazmagórií depresiou prehlušenej mysle“ a zdôrazňuje, že „veda aj umenie sa budú nepochybne aj naďalej usilovať o zreteľné vystihnutie tejto choroby, ktorá je pre svoje obete často spodobením všetkého pozemského zla: našich každodenných svárov a chaosu, nášho nerozumného počínania, vojen a zločinov, mučenia a násilia, pohrávania si so smrťou, ktoré napĺňa dejiny. Ak by v našom živote nebolo nič iného, asi by sme si priali, a možno aj zaslúžili, zahynúť. Keby depresia nemala konca, potom by samovražda bola skutočne jediným liekom.“
M. napriek tomu, že si to všetko skôr podvedome ako vedome uvedomoval, netúžil v tých temných dňoch zomrieť. „Všetko sa vo mne besne krútilo, všade boli len tiene, tmavé a ešte tmavšie. Každá spomienka vyvolávala bolesť, a myslenie na bezútešnú prítomnosť a prázdnu budúcnosť len násobili pocity márnosti a osobnej bezvýznamnosti. Tak ako človeku dlho stojacemu na mraze začne byť zima, ja som mal pocit, že stojím v nepreniknuteľnej tme bytia. Bolo mi veľmi tma. Nebolo východiska, dalo sa len čakať a v kratučkých zábleskoch svetlých okamihov dúfať, že bude lepšie.“
Aj Styron zdôrazňuje, že „depresia ľudského ducha nerozdrví, to je pravda bez prímesi falošnosti alebo klamlivej nádeje. Všetci muži i ženy, ktorí sa z tejto choroby dostali, a je ich nespočetne veľa, môžu dosvedčiť asi jedinú spásonosnú prednosť depresie: je premožiteľná.“
Prišla jar, rýchlo sa oteplievalo a slnko stúpalo čoraz vyššie k letu, keď M. prepustili z nemocnice. Ešte pár dní sa v rodnom meste pohyboval ako v cudzom prostredí, postupne začal spoznávať starých známych, verní priatelia sa ihneď ozvali povzbudzujúcimi telefonátmi a návštevami. „Spomínam si, aký som bol šťastný a hrdý, keď som si v samoobsluhe dokázal čosi nakúpiť a uvariť si teplé jedlo,“ smeje sa po rokoch M.
Ešte rok po hospitalizácii dochádzal M. do psychiatrickej ambulancie, pravidelne užíval lieky a snažil sa dodržiavať dobrú životosprávu. Našiel si brigádnickú prácu v peknom prírodnom prostredí, aj keď za málo peňazí, ale bol na čerstvom vzduchu. Domov prichádzal unavený, ale o to lepšie spal. Začal sa venovať koníčkom – dodnes maľuje a celkom slušne fotografuje a píše krátke prózy. „Netvrdím, že sa kúpem v svetle, ale je mi svetlejšie, aj keď pocity smútku a nostalgie sa neraz vracajú. Ale to je normálne, to už nie je tá strašná depresia. Tie časy sú akési matné, vzdialené, prítomné len v spomienkach na reálne zážitky z nemocnice, na rozhovory s personálom, lekármi a spolupacientmi. Nič iné mi z tých čias v duši neostalo,“ dodáva M.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite