Vo Vydrovskej doline za horehronskou obcou Čierny Balog vznikol pred piatimi rokmi unikátny lesnícky skanzen, ojedinelý v strednej Európe.
Hviezdoslav by sa začudoval. Tá horáreň v polovici neobývanej doliny, kde kedysi v potoku žili ozajstné vydry, pripomína chalúpku z rozprávky: s ujom horárom, tetou horárkou, ich tromi dcérami a čriedou domácich i divokých zvierat, najmä jeleňov a srniek, ktoré sa zvyknú pásť na lúke. Romantika? Nepochybne, na prvý pohľad.
.v ére internetu
Potom však vojdete dnu, pričom si omylom takmer utriete topánky o bieleho psíka. Druhý pes, veľký vlčiak Rex („je múdry ako ten z filmu“) vás predtým iba
neochotne pustil do záhrady. Ocitnete sa v obývačke s veľkým televízorom a počítačom s internetom cez mobilného operátora. Vitajte v kráľovstve Jána a Moniky Hartvichovcov!
„Pevnú linku nemáme. Internet nám zaviedli pred dvoma rokmi. Dovtedy sme boli bez spojenia,“ vysvetľuje mladá hájnikova žena. Stará sa o domácnosť, kŕmi zvieratá, okrem toho ovláda aj lesopestovateľské práce. Ak treba,
sprevádza návštevníkov v múzeu, ktoré je súčasťou skanzenu, či kŕmi dva diviaky ako jeho jediné živé exponáty. Práce vyše hlavy.
„Ten skanzen je fajn, ale vstúpil nám do života. Mnohí návštevníci, najmä cudzinci, si myslia, že sme jedna zo zastávok náučného chodníka. Nazízajú nám cez okná, div nám do kuchyne nevojdú...“ smeje sa horár Hartvich. S ľuďmi však nemajú zlé skúsenosti, vykradli ich zatiaľ iba raz.
Keď sa presťahovali v roku 1989 do tejto horárne z paneláku, dom bol dva roky neobývaný, spustnutý. Ani elektrina poriadne nefungovala. Dôvod radikálnej zmeny života? Peniaze. „Bývali sme dovtedy v Brezne na sídlisku a keď nám prišlo zaplatiť nájomné za byt, všetky poplatky, odrazu lesnícky plat nestačil. Žena na materskej, nebolo z čoho. Keď nám ponúkli tento služobný byt, za ktorý platíme iba symbolicky, neváhali sme,“ vysvetľuje horár a jeho žena prikyvuje, že dnes by už nemenila za nič na svete. Zvykli si. Spoločenský život? Nechýba im, starí kamaráti ich navštevujú naďalej. Ak sa im zacnie za civilizáciou, nasadnú do auta, ktoré si nedávno kúpili na lízing, a za štvrť hodiny sú v Brezne.
Horšie to bolo voľakedy, keď auto nemali a archaická vysielačka, ktorá slúžila ako jediné spojenie so svetom, zradila práve v čase, keď ju najviac potrebovali. A najhoršie bolo azda vtedy, keď jednu z dcér ešte v útlom detstve uštipla včela. Hájnikova žena s ňou bola sama, bez auta a bez spojenia. Čo teraz, pochytiť dieťa na ruky a utekať s ním 45 minút do dediny? Situáciu, našťastie, vyriešilo okoloidúce lesnícke auto. Medzičasom všetky tri dievky vyrástli a študujú. Najstaršia Adriana (19) a najmladšia Simona (15) túžia ostať verné povolaniu svojich rodičov, prostredná Diana (17) by sa, naopak, rada stala architektkou. Horár s horárkou sa už tešia, ako budú na staré kolená konečne odpočívať. Inak, tu v okolí Baloga zatiaľ ešte hájovne neosireli, na Liptove však mnohé áno. Súcich chlapov by aj bolo dosť, no žien, ktoré sú ochotné uskromniť sa a žiť tak, ako sa žilo kedysi, je veru deficit.
.o drevenej chladničke
V diaľke metajú hromy a blesky, keď s inžinierom Jánom Mičovským z Lesov SR, autorom myšlienky Lesníckeho skanzenu, vstupujeme cez jeho symbolickú bránu vo Vydrovskej doline. Presne 65 zastávok, 3 500 metrov náučného chodníka a 25-tisíc návštevníkov za päť rokov jeho existencie – také sú základné fakty o tomto pozoruhodnom projekte. Ak chce laik pochopiť, o čom bola, je a možno aj bude lesnícka činnosť, mal by prísť práve sem.
„Ľudská kultúra sa začala vyrubovaním lesov. Udržať sa môže len ich ochranou,“ tieto slová si prečítate na vstupnej bráne. Predpokladám, že Juraj Lukáč by oponoval čosi v tom zmysle, že ľudská kultúra sa skôr končí, než začína vyrubovaním lesov.
Pri vstupe vyrástlo čosi, čo môžeme pracovne označiť ako repliku minilesa celebrít. V drevenej ohrádke sa tiesni učupená borovička (strom, nie destilát), pričom sa dozviete, že Strom roka 2005 zasadili traja vysokí činitelia. „Jeden držal lopatu, druhý stromček a tretí to trochu podupal,“ usmeje sa inžinier Mičovský, ktorý sám s typickou lesníckou briadkou vyzerá v zelenej uniforme ako súčasť skanzenu.
O pár metrov ďalej vznikol Euroles, ktorý názorne ukazuje lesnatosť v jednotlivých krajinách EÚ. Najlepšie sú na tom Fíni (72 percent) a najhoršie Malta (1 percento). Slovensko je so 41 percentami lepší nadpriemer. Na tomto mieste architekt Vladimír Paško postavil aj akýsi strom – totem, v ktorom sú vyryté v slovenčine a angličtine základné funkcie lesa. Dávam ti kyslík, poskytujem drevo, dávam ti lesné plody, zadržiavam pre teba vodu, zvyšujem vlhkosť vzduchu, som zdrojom obnovy tvojich síl... A mnohé iné.
Na jednotlivých zastávkach sa dá dozvedieť čo-to o vode, o mladine, prerezávkach, rudnej ťažbe, mravenisku, zvážnici, hradení bystrín, ale aj o snehovej jame, kam po zime lesníci dávajú stromčeky, aby spomalili ich rast. Jednou zo zastávok náučného chodníka by mal byť neskôr aj symbolický cintorín s pamiatkou na vyše 300 lesníkov, ktorí v priebehu posledných 30 rokov zahynuli v slovenských lesoch.
Tento pekný a zatiaľ málo spropagovaný skanzen vznikol vďaka oduševneniu niekoľkých ľudí v čase, keď lesníci, ako sami hovoria, prehrávali boj o verejnú mienku. Skanzen však môže názorne ukázať, že tá naša, karpatská kultúra naozaj vznikala a vyvíjala sa s spojitosti s lesmi.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.