Teórie o svetových sprisahaniach sú ópiom pre ľudí lenivých duchom. Svet je zložitý a hrozivý, a preto, ak im niekto ponúkne hŕstku sprisahancov, ktorí z úzadia riadia chod sveta, pocítia úľavu. Zrazu všetkému rozumejú. Konšpiračné teórie sú najrozšírenejšími narkotikami modernej doby.
Výročie 17. novembra využil jeden z lídrov revolúcie Ján Budaj na to, aby v rozhovore pre denník SME znovu recykloval svet konšpiračných teórií, ktoré sa k Nežnej revolúcii viažu. Manipuloval pritom s faktami, vymýšľal si, prepisoval napekno svoj vlastný osud a vyslovoval zlovoľné a lživé obvinenia na adresu svojich voľakedajších spolubojovníkov. Celkovo to budilo dojem nastupujúceho záchvatu účelovej paranoje. Zopakoval svoju perfídnu lož o Koordinačnom centre VPN ako o politbyre (ktorá, mimochodom, naštartovala aj s jeho vlastnou pomocou Mečiarovu cestu k moci a Slovenska do závozu), obvinil Fedora Gála zo zločinu, v ktorom mal spolupracovať s Mečiarom, a Václava Havla z tajných dohôd s komunistami. Všetko a všetkých okolo seba natrel nahnedo a sám sa z toho rozhovoru potom týčil ako osamelá hrdinská postava v bielom. Budajovu motiváciu nestojí za to skúmať, je viac než priehľadná a trčí z každej druhej jeho vety. Nestojí za to skúmať ani to, či v jeho prípade ide o prejav konšpiračnej mentality ako osobnostnej črty, teda či svojim táraninám aj verí, alebo či ide o cynickú sociálnu stratégiu. Výsledok je totiž rovnaký. Čo stojí za skúmanie, sú dôsledky tohto jeho výročného výpadu. Previnil sa tým, že pustil do sveta lož o sprisahaní, vybavenú atestom dôveryhodnosti, lebo prišla z úst jedného z kľúčových aktérov revolúcie, a dal ju do ruky nepriateľom Novembra a slobody. Tá lož sa už nebude dať celkom odstrániť, lebo tí nepriatelia ju budú vždy kriesiť a odvolávať sa pritom na jeho autoritu popredného aktéra revolúcie. Konšpiračné teórie majú tisíc životov a niekedy sa im podarí nakoniec zahnať pravdu do defenzívy, prípadne ju aj celkom zahubiť.
.sprisahanie ako teória
Americký autor britského pôvodu Christopher Hitchens si myslí, že konšpiračné teórie sú iba „výfukovými plynmi demokracie“ („exhaust fumes of demokracy“), nevyhnutným dôsledkom veľkého množstva informácií cirkulujúcich medzi veľkým počtom ľudí. Hitchens je intelektuál známy svojimi kontroverznými názormi, ale aj vtipom a často prekvapujúco ostrou schopnosťou pomenovať súvislosti. V tomto prípade je vtipný (ako obvykle) a mýli sa zásadne (ako často). Konšpiračné teórie generovali ľudia počas celej histórie a tá bola demokratická z pohľadu dejín zatiaľ iba krátke okamihy a len na vybraných miestach. Demokracia má rôzne nedostatky, ale pre konšpiračné teórie je skôr žičlivým prostredím (ako, nakoniec, pre akékoľvek názory a teórie) než zdrojom. Ani kvantum cirkulujúcich informácií nie je s konšpiračnými teóriami v kauzálnom vzťahu. Dá sa možno povedať, že to obrovské kvantum pôsobí hrozivo a neprehľadne a ľudia môžu pred ním unikať do sveta konšpirácií, lebo tie poskytujú zjednodušený a ľahšie pochopiteľný svet. Christopher Hitchens však rozkladný účinok konšpiračných teórií na demokraciu i civilizáciu neprimerane bagatelizuje.
O konšpiračných teóriách sa už písalo dosť, ale nezaškodí povedať znovu, pre poriadok, o čo ide. Predovšetkým, konšpirácia je iné slovo pre sprisahanie. Po druhé, sprisahania, konšpirácie, reálne existujú. Politické dejiny sveta sú aj dejinami reálnych sprisahaní. Staroveký Rím sa v sprisahaniach kúpal. Sprisahanci zabili Cézara, ale aj Caligulu. Sprisahaním bol napríklad aj zinscenovaný incident v Gliviciach, ktorý dal Hitlerovmu Nemecku fiktívnu zámienku na útok na Poľsko, a reálnym sprisahaním bol aj bombový útok na Hitlera, o ktorý sa pokúsil gróf Claus von Staufenberg. Z tohto konkrétneho, i keď, žiaľ, neúspešného prípadu vyplýva, že reálne sprisahania môžu byť aj užitočné a motivované vznešenými cieľmi.
Konšpiračná teória je však čosi iné. Nie je to sprisahanie, ale teória o sprisahaní.
Konšpiračná teória je to, čo v skutočnosti nie je konšpirácia, ale nepravdivý blud existujúci iba v hlave svojich autorov a vyznávačov. Je to bludná hypotéza, ktorá obviňuje niekoho, spravidla nejakú skupinu ľudí, že sa v utajení, navyše koordinovaným a plánovaným spôsobom, snažia o niečo zlé. Možno dokonca o svetovládu. Je to sprisahanie, ktoré v realite neexistuje, a o ktorom domnelí sprisahanci nič nevedia.
V modernej dobe patrí medzi notoricky známe konšpiračné teórie napríklad tá, že útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku 11. septembra 2001 zinscenovala samotná americká vláda, CIA, alebo dokonca izraelská tajná služba Mosad. Alebo tá, že nijakí americkí kozmonauti na Mesiaci nepristáli, ale že ide o grandiózny podvod s televíznymi zábermi nakrútenými na zemi v štúdiu. Alebo tá, že vírus HIV spôsobujúci AIDS je produktom amerických laboratórií (tento blud prepašovala kedysi do médií sovietska tajná služba KGB).
Ale konšpiračná teória má s reálne existujúcimi sprisahaniami dialektický, ba dá sa povedať, že kauzálny vzťah. Nereálne konšpiračné teórie mávajú totiž spravidla veľmi reálne následky – najmä pre domnelých sprisahancov. Dve ideológie, bilanciou svojich obetí najničivejšie počas celých ľudských dejín, fašizmus a komunizmus, začali svoju politickú kariéru ako konšpiračné teórie. Fašizmus, presnejšie Hitlerov nacizmus, bol formulovaný ako konšpiračná teória o svetovom sprisahaní Židov proti árijskej rase. Komunizmus v Marxovej, a potom omnoho intenzívnejšie v Leninovej hlave, bol zase konšpiračnou teóriou o sprisahaní svetového kapitálu a imperialistov proti proletariátu. Neskôr Stalin povýšil generovanie konšpiračných teórií o sprisahaniach proti nemu a komunizmu na ústredný motív svojho vládnutia – s veľmi krvavými dôsledkami.
Ako konšpiračné teórie sa fašizmus a komunizmus sami stali reálnymi svetovými sprisahaniami s paranoidným zámerom čeliť fiktívnym sprisahaniam Židov a kapitalistov. V geometricky rastúcej záľahe tlačených a elektronických materiálov novodobých pohrobkov fašistov a komunistov nájdete celú tú žumpu fašistických a komunistických konšpiračných teórií úplne nedotknutú. Pre nich sa európske dejiny 20. storočia udiali inak – bez holokaustu, gulagov a fatálnych porážok, pravde navzdory.
Mentálni pohrobkovia fašizmu a komunizmu stále veria na svetové sprisahania a holokaust či gulagy sú pre nich len výmysly, ktoré sú súčasťou tých rafinovaných sprisahaní. Ján Budaj sa previnil tým, že do knižnice týchto pohrobkov zla skromne prispel konšpiračným zdeformovaním príbehu Nežnej revolúcie. Možno netušil, do akej knižnice práve prispieva, ale, ako vidno z diskusie, ktorá sa pod rozhovorom s ním na internete strhla, privítali jeho skromný príspevok s potleskom.
.o e-dave
Fedor Gál vo svojom krátkom článku (pozri stĺpček v tejto .kritickej prílohe) hovorí o e-dave, majúc na mysli najmä spomínaných diskutérov, ktorí sa notoricky schádzajú pod článkami v internetovom vydaní SME a v iných online periodikách. Zídu sa, zlietnu, kedykoľvek je v názve či obsahu reč o Amerike, Izraeli, Židoch, alebo aj pri menách spojených s novembrom 1989, Občianskym fórom či VPN, ako Havel, Gál či Zajac. Alebo Budaj. Niekedy to trvá sotva minútu od objavenia sa článku či rozhovoru na internetovej stránke, a už sú tam so svojou zlosťou, nenávisťou, verbálnymi kameňmi a chuťou lynčovať, alebo aspoň urážať, špiniť. A so svojou paranojou a konšpiračnými teóriami. Sú to ľudia v „e-kuklách“ skrytí za absurdnými „nickmi“, tajaci úzkostlivo svoju identitu a užívajúci si beztrestnosť anonymity na prekračovanie všetkých noriem, ktoré platia pre komunikáciu civilizovaných ľudí.
Keď sa človek na tento „e-dav“ pozrie chladnými štatistickými očami, zistí, že to zatiaľ nie je tisíchlavý dav, ale možno niekoľko desiatok sociopatických „závislákov“, ktorí každý deň, celé týždne, mesiace, možno už roky, trávia neuveriteľné hodiny vypľúvaním stoviek „diskusných príspevkov“, ktoré javia znaky stereotýpie. Možno, že v prestávkach medzi týmito internetovými „tripmi“ aj pracujú či majú rodinný život. Hoci, ktovie... Pozornejší čitateľ si dokonca môže všimnúť, že kopírujú ten istý, spravidla paranoidný či konšpiratívny „príspevok“ opakovane do diskusií pod rôznymi článkami. Tak trochu sa vnucuje asociácia so závislými hráčmi na hracích automatoch, ktorí sa od nich nevedia odtrhnúť a hádžu do nich v akomsi tranze mincu za mincou. Až na to, že títo tam nehádžu mince, ale kúsky svojej zlosti a paranoje a tie sa im, na rozdiel od mincí vo vreckách závislých hráčov, zdá sa, nikdy neminú.
Fedor Gál uviedol vo svojom článku jeden charakteristický príspevok z mnohých v diskusii pod rozhovorom s Jánom Budajom. Pridám na doplnenie pachuti ďalší, už naozaj s rozvinutou konšpiratívnou paranojou z diskusie k súvisiacemu rozhovoru s Petrom Tatárom:
„A skutocnost:
Operacny dostojnik CIA na americkej ambasade v Prahe, riadiaci prevrat spolu s timom desiatok agenturnych odbornikov, telefonoval Vaclavovi Havlovi, domacemu poverenemu velitelovi a organizatorovi prevratu: "Kde mate tie desiatky mrtvych, ktore ste slubovali, ze budu po zasahu policie...?, kde su, zatial ani jeden..., ved ti studenti tym policajtom pchaju do hlavni samopalov kvetiny..., co su to za policajtov...?!!! Ako mame zhysterizovat masy..., ked nie su ziadni mrtvi..., co je to za chaos..., Havle, toto je vysledok nasich investicii v milionoch dollars...?!!! Toto mame odvysielat v Radio Free Europe...?!!! Za toto ponesiete zodpovednost...!!! A tak domaci organizatori narychlo vyrobili aspon jedineho mrtveho... nakecupovali Martina Smida a predhodili ho na par minut studentskemu davu..., potom sa poumyval a na par hodin ho Havlovci ukryli..., aby naplnili prikazy US embassy a timu odbornikov z CIA..., a minihysteria mas sa zacala...“
Hneď pod týmto príspevkom sa dá nájsť ďalší konšpiračný skvost od istého „občana x“:
„Je náhoda, že presne podobný scenár bol použitý aj v Dunajskej Strede — je to náhoda, alebo Csakyho riadia presne tí istí ludia, ktorí riadili aj Havla!!!!!!“
Väčšina mojich priateľov sa štíti tieto „diskusie“ čítať a vraví, že ide o naozaj marginálny a nereprezentatívny patologický fenomén. Fedor Gál si to nemyslí a nemyslím si to ani ja. Tie e-hlúčiky paranoidných diskutérov, ktoré existujú akoby každý v priestore pod článkami vo svojom periodiku a zdanlivo bez nejakej tendencie rozširovať „teritórium“ svojho pôsobenia do iných priestorov, predsa len migrujú a majú tendenciu zlievať sa ako kvapky ortuti na ploche. A napájajú svoju nenávisť, paranoju z čoraz početnejších internetových prameňov. Tie hlúčiky nie sú iba štatisticky prípustným percentom deviantov v inak zdravej spoločnosti. Sú postupne sa množiacimi metastázami infiltrujúceho nádoru, ktorý má tendenciu pohlcovať a meniť inak normálnu populáciu na svoju podobu. V Nemecku sa to už v dvadsiatom storočí stalo aj bez multiplikačného prispenia internetu. Pri konšpiračných teóriách ide o prudko infekčnú chorobu, ktorá zmôže každého, kto nemá dostatočne robustnú intelektuálnu imunitu. Fedor cíti presne, že keď budú mať pocit beztrestnosti, keď pocítia, že ich je dosť, nadkritické množstvo, zlejú sa do skutočného davu a zo slov sa stanú skutočné kamene. Budajovo previnenie je v tom, že sa dal tejto zakuklenej mase e-deviantov do služieb. Že im ponúkol svoju priehľadnú paranoju a nechal sa nimi za to osláviť.
.príspevok k rozkladu
Hoci konšpiračné teórie naozaj ohrozujú racionálny základ civilizácie, to, čo predviedol Ján Budaj, nebol určite vedomý útok na civilizáciu a jej racionálne základy. Nemá zmysel podozrievať ho z horších úmyslov, než skutočne má. On si len rieši svoj problém a robí to na úkor druhých. Koniec koncov, nič neobvyklé. Robili to, robia to a budú to robiť mnohí iní. Problém je, že Ján Budaj nie je jedným z tých „mnohých iných“. Je to jeden z tribúnov revolúcie, a jeho slová preto vážia vo vnímaní ľudí viac než slová „mnohých iných“. Konšpiračná teória v ústach nejakého neznámeho človeka otrávi vzduch iba v jeho bezprostrednom okolí. Konšpiračná teória v ústach politickej ikony, i keď stokrát jej vlastnými skutkami spochybnenej, otrávi priestor v hlavách veľkej časti spoločnosti.
Ľudské spoločenstvo má svoj príbeh, svoje dejiny, a v nich okamihy, ku ktorým sa môže vracať s úctou a čerpať z nich svoj étos. Ak také nemá, respektíve, ak sa podarí tie okamihy prerozprávať z ich heroickej podoby do podoby špekulantských kamufláží, spravodajských hier a sprisahaní, je to spoločenstvo na ceste k rozkladu. Ján Budaj k takému scenáru svojou trochou do mlyna prispel a stojí za to povedať si, o akom rozklade je tu reč.
Ten rozklad môže mať tri podoby. Prvou, najznepokojujúcejšou, je morálny rozklad, ktorý už nastal v obrovskom rozsahu. Západ Európy, ktorého je Slovensko súčasťou, či už sa k tomu hlási, alebo nie, posadnutý bludmi a dezinterpretáciou sveta, prestáva rozpoznávať dobro a zlo. Zdravý morálny úsudok postupne nahrádza paranoja a iracionálna nenávisť (na mysli mám napríklad nesvätú fúziu antisemitizmu a antiamerikanizmu). Demontáž morálnych autorít pomocou konšpiračných teórií prináša so sebou hodnotový relativizmus, cynizmus a legitimizuje každému darebákovi jeho vlastné darebáctvo, každému zbabelcovi jeho vlastný nedostatok odvahy a každému kolaborantovi s diktatúrou dáva mravné rozhrešenie. Obrazne povedané, bezbožnosť sa začína diskreditáciou svätých. Presne to potrebujú nepriatelia morálky a slobody – svet, v ktorom niet skutočne čistých ľudí, ani skutočne mravných a odvážnych – iba oportunisti a kmíni ako oni sami. V takom svete niet nijakej morálnej viny, lebo niet autority, ktorou by sa dala morálna vina merať. V takom svete sa dá osopiť nadávkou na skutočnú morálnu autoritu a cítiť sa pritom na koni. Ján Budaj to urobil, a dal tak rozhrešenie každému, kto to má chuť urobiť a doposiaľ si verejne netrúfol.
Tou druhou podobou rozkladu navodeného konšpiračnými bludmi je politická slepota a slabosť ľudí zoči-voči politickej moci či aktérom, ktorí nemajú so slobodou a pravdou dobré úmysly. Ľudia, ktorí veria na fiktívne sprisahania, sú zväčša slepí k symptómom skutočných sprisahaní. Politickým dôsledkom viery v konšpiráciu je spravidla aj sklon zakladať protikonšpiráciu. To bol príbeh fašizmu i komunizmu. A to je aj príbeh všetkých tých hlupákov v rôznych operetných uniformách, ktorí opäť pochodujú po Maďarsku, Slovensku a ďalších európskych krajinách. Ak ich uvidíte, vedzte, že vidíte pochodovať konšpiračné bludy.
Treťou podobou rozkladu je intelektuálny rozklad, rozklad racionálneho poznania, ale to v Európe všeobecne a na Slovensku zvlášť už hádam ani nestojí za zmienku. To je ten rozklad, ktorý legitimizuje napríklad popieranie holokaustu ako „právo na vedecké skúmanie“ či „právo na názor“. Nie, Ján Budaj nič podobne obludné nevyslovil a navždy mu bude patriť zásluha za odvahu pri boji za demontáž totality. Ale konšpiračné teórie prispievajú k intelektuálnemu rozkladu spoločnosti a on k nemu svojimi konšpiračnými teóriami prispel.
Konšpiračné teórie sú narkotikami pre intelektuálne lenivých a Ján Budaj s nimi obchoduje. Nepoškodzuje tým iba seba a tých, ktorých do svojich konšpirácií zaplietol menovite. Poškodzuje všetkých, ktorí chcú žiť v normálnej krajine s normálnym a skutočným príbehom o príchode slobody. Považujem to za neodpustiteľné.
Výročie 17. novembra využil jeden z lídrov revolúcie Ján Budaj na to, aby v rozhovore pre denník SME znovu recykloval svet konšpiračných teórií, ktoré sa k Nežnej revolúcii viažu. Manipuloval pritom s faktami, vymýšľal si, prepisoval napekno svoj vlastný osud a vyslovoval zlovoľné a lživé obvinenia na adresu svojich voľakedajších spolubojovníkov. Celkovo to budilo dojem nastupujúceho záchvatu účelovej paranoje. Zopakoval svoju perfídnu lož o Koordinačnom centre VPN ako o politbyre (ktorá, mimochodom, naštartovala aj s jeho vlastnou pomocou Mečiarovu cestu k moci a Slovenska do závozu), obvinil Fedora Gála zo zločinu, v ktorom mal spolupracovať s Mečiarom, a Václava Havla z tajných dohôd s komunistami. Všetko a všetkých okolo seba natrel nahnedo a sám sa z toho rozhovoru potom týčil ako osamelá hrdinská postava v bielom. Budajovu motiváciu nestojí za to skúmať, je viac než priehľadná a trčí z každej druhej jeho vety. Nestojí za to skúmať ani to, či v jeho prípade ide o prejav konšpiračnej mentality ako osobnostnej črty, teda či svojim táraninám aj verí, alebo či ide o cynickú sociálnu stratégiu. Výsledok je totiž rovnaký. Čo stojí za skúmanie, sú dôsledky tohto jeho výročného výpadu. Previnil sa tým, že pustil do sveta lož o sprisahaní, vybavenú atestom dôveryhodnosti, lebo prišla z úst jedného z kľúčových aktérov revolúcie, a dal ju do ruky nepriateľom Novembra a slobody. Tá lož sa už nebude dať celkom odstrániť, lebo tí nepriatelia ju budú vždy kriesiť a odvolávať sa pritom na jeho autoritu popredného aktéra revolúcie. Konšpiračné teórie majú tisíc životov a niekedy sa im podarí nakoniec zahnať pravdu do defenzívy, prípadne ju aj celkom zahubiť.
.sprisahanie ako teória
Americký autor britského pôvodu Christopher Hitchens si myslí, že konšpiračné teórie sú iba „výfukovými plynmi demokracie“ („exhaust fumes of demokracy“), nevyhnutným dôsledkom veľkého množstva informácií cirkulujúcich medzi veľkým počtom ľudí. Hitchens je intelektuál známy svojimi kontroverznými názormi, ale aj vtipom a často prekvapujúco ostrou schopnosťou pomenovať súvislosti. V tomto prípade je vtipný (ako obvykle) a mýli sa zásadne (ako často). Konšpiračné teórie generovali ľudia počas celej histórie a tá bola demokratická z pohľadu dejín zatiaľ iba krátke okamihy a len na vybraných miestach. Demokracia má rôzne nedostatky, ale pre konšpiračné teórie je skôr žičlivým prostredím (ako, nakoniec, pre akékoľvek názory a teórie) než zdrojom. Ani kvantum cirkulujúcich informácií nie je s konšpiračnými teóriami v kauzálnom vzťahu. Dá sa možno povedať, že to obrovské kvantum pôsobí hrozivo a neprehľadne a ľudia môžu pred ním unikať do sveta konšpirácií, lebo tie poskytujú zjednodušený a ľahšie pochopiteľný svet. Christopher Hitchens však rozkladný účinok konšpiračných teórií na demokraciu i civilizáciu neprimerane bagatelizuje.
O konšpiračných teóriách sa už písalo dosť, ale nezaškodí povedať znovu, pre poriadok, o čo ide. Predovšetkým, konšpirácia je iné slovo pre sprisahanie. Po druhé, sprisahania, konšpirácie, reálne existujú. Politické dejiny sveta sú aj dejinami reálnych sprisahaní. Staroveký Rím sa v sprisahaniach kúpal. Sprisahanci zabili Cézara, ale aj Caligulu. Sprisahaním bol napríklad aj zinscenovaný incident v Gliviciach, ktorý dal Hitlerovmu Nemecku fiktívnu zámienku na útok na Poľsko, a reálnym sprisahaním bol aj bombový útok na Hitlera, o ktorý sa pokúsil gróf Claus von Staufenberg. Z tohto konkrétneho, i keď, žiaľ, neúspešného prípadu vyplýva, že reálne sprisahania môžu byť aj užitočné a motivované vznešenými cieľmi.
Konšpiračná teória je však čosi iné. Nie je to sprisahanie, ale teória o sprisahaní.
Konšpiračná teória je to, čo v skutočnosti nie je konšpirácia, ale nepravdivý blud existujúci iba v hlave svojich autorov a vyznávačov. Je to bludná hypotéza, ktorá obviňuje niekoho, spravidla nejakú skupinu ľudí, že sa v utajení, navyše koordinovaným a plánovaným spôsobom, snažia o niečo zlé. Možno dokonca o svetovládu. Je to sprisahanie, ktoré v realite neexistuje, a o ktorom domnelí sprisahanci nič nevedia.
V modernej dobe patrí medzi notoricky známe konšpiračné teórie napríklad tá, že útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku 11. septembra 2001 zinscenovala samotná americká vláda, CIA, alebo dokonca izraelská tajná služba Mosad. Alebo tá, že nijakí americkí kozmonauti na Mesiaci nepristáli, ale že ide o grandiózny podvod s televíznymi zábermi nakrútenými na zemi v štúdiu. Alebo tá, že vírus HIV spôsobujúci AIDS je produktom amerických laboratórií (tento blud prepašovala kedysi do médií sovietska tajná služba KGB).
Ale konšpiračná teória má s reálne existujúcimi sprisahaniami dialektický, ba dá sa povedať, že kauzálny vzťah. Nereálne konšpiračné teórie mávajú totiž spravidla veľmi reálne následky – najmä pre domnelých sprisahancov. Dve ideológie, bilanciou svojich obetí najničivejšie počas celých ľudských dejín, fašizmus a komunizmus, začali svoju politickú kariéru ako konšpiračné teórie. Fašizmus, presnejšie Hitlerov nacizmus, bol formulovaný ako konšpiračná teória o svetovom sprisahaní Židov proti árijskej rase. Komunizmus v Marxovej, a potom omnoho intenzívnejšie v Leninovej hlave, bol zase konšpiračnou teóriou o sprisahaní svetového kapitálu a imperialistov proti proletariátu. Neskôr Stalin povýšil generovanie konšpiračných teórií o sprisahaniach proti nemu a komunizmu na ústredný motív svojho vládnutia – s veľmi krvavými dôsledkami.
Ako konšpiračné teórie sa fašizmus a komunizmus sami stali reálnymi svetovými sprisahaniami s paranoidným zámerom čeliť fiktívnym sprisahaniam Židov a kapitalistov. V geometricky rastúcej záľahe tlačených a elektronických materiálov novodobých pohrobkov fašistov a komunistov nájdete celú tú žumpu fašistických a komunistických konšpiračných teórií úplne nedotknutú. Pre nich sa európske dejiny 20. storočia udiali inak – bez holokaustu, gulagov a fatálnych porážok, pravde navzdory.
Mentálni pohrobkovia fašizmu a komunizmu stále veria na svetové sprisahania a holokaust či gulagy sú pre nich len výmysly, ktoré sú súčasťou tých rafinovaných sprisahaní. Ján Budaj sa previnil tým, že do knižnice týchto pohrobkov zla skromne prispel konšpiračným zdeformovaním príbehu Nežnej revolúcie. Možno netušil, do akej knižnice práve prispieva, ale, ako vidno z diskusie, ktorá sa pod rozhovorom s ním na internete strhla, privítali jeho skromný príspevok s potleskom.
.o e-dave
Fedor Gál vo svojom krátkom článku (pozri stĺpček v tejto .kritickej prílohe) hovorí o e-dave, majúc na mysli najmä spomínaných diskutérov, ktorí sa notoricky schádzajú pod článkami v internetovom vydaní SME a v iných online periodikách. Zídu sa, zlietnu, kedykoľvek je v názve či obsahu reč o Amerike, Izraeli, Židoch, alebo aj pri menách spojených s novembrom 1989, Občianskym fórom či VPN, ako Havel, Gál či Zajac. Alebo Budaj. Niekedy to trvá sotva minútu od objavenia sa článku či rozhovoru na internetovej stránke, a už sú tam so svojou zlosťou, nenávisťou, verbálnymi kameňmi a chuťou lynčovať, alebo aspoň urážať, špiniť. A so svojou paranojou a konšpiračnými teóriami. Sú to ľudia v „e-kuklách“ skrytí za absurdnými „nickmi“, tajaci úzkostlivo svoju identitu a užívajúci si beztrestnosť anonymity na prekračovanie všetkých noriem, ktoré platia pre komunikáciu civilizovaných ľudí.
Keď sa človek na tento „e-dav“ pozrie chladnými štatistickými očami, zistí, že to zatiaľ nie je tisíchlavý dav, ale možno niekoľko desiatok sociopatických „závislákov“, ktorí každý deň, celé týždne, mesiace, možno už roky, trávia neuveriteľné hodiny vypľúvaním stoviek „diskusných príspevkov“, ktoré javia znaky stereotýpie. Možno, že v prestávkach medzi týmito internetovými „tripmi“ aj pracujú či majú rodinný život. Hoci, ktovie... Pozornejší čitateľ si dokonca môže všimnúť, že kopírujú ten istý, spravidla paranoidný či konšpiratívny „príspevok“ opakovane do diskusií pod rôznymi článkami. Tak trochu sa vnucuje asociácia so závislými hráčmi na hracích automatoch, ktorí sa od nich nevedia odtrhnúť a hádžu do nich v akomsi tranze mincu za mincou. Až na to, že títo tam nehádžu mince, ale kúsky svojej zlosti a paranoje a tie sa im, na rozdiel od mincí vo vreckách závislých hráčov, zdá sa, nikdy neminú.
Fedor Gál uviedol vo svojom článku jeden charakteristický príspevok z mnohých v diskusii pod rozhovorom s Jánom Budajom. Pridám na doplnenie pachuti ďalší, už naozaj s rozvinutou konšpiratívnou paranojou z diskusie k súvisiacemu rozhovoru s Petrom Tatárom:
„A skutocnost:
Operacny dostojnik CIA na americkej ambasade v Prahe, riadiaci prevrat spolu s timom desiatok agenturnych odbornikov, telefonoval Vaclavovi Havlovi, domacemu poverenemu velitelovi a organizatorovi prevratu: "Kde mate tie desiatky mrtvych, ktore ste slubovali, ze budu po zasahu policie...?, kde su, zatial ani jeden..., ved ti studenti tym policajtom pchaju do hlavni samopalov kvetiny..., co su to za policajtov...?!!! Ako mame zhysterizovat masy..., ked nie su ziadni mrtvi..., co je to za chaos..., Havle, toto je vysledok nasich investicii v milionoch dollars...?!!! Toto mame odvysielat v Radio Free Europe...?!!! Za toto ponesiete zodpovednost...!!! A tak domaci organizatori narychlo vyrobili aspon jedineho mrtveho... nakecupovali Martina Smida a predhodili ho na par minut studentskemu davu..., potom sa poumyval a na par hodin ho Havlovci ukryli..., aby naplnili prikazy US embassy a timu odbornikov z CIA..., a minihysteria mas sa zacala...“
Hneď pod týmto príspevkom sa dá nájsť ďalší konšpiračný skvost od istého „občana x“:
„Je náhoda, že presne podobný scenár bol použitý aj v Dunajskej Strede — je to náhoda, alebo Csakyho riadia presne tí istí ludia, ktorí riadili aj Havla!!!!!!“
Väčšina mojich priateľov sa štíti tieto „diskusie“ čítať a vraví, že ide o naozaj marginálny a nereprezentatívny patologický fenomén. Fedor Gál si to nemyslí a nemyslím si to ani ja. Tie e-hlúčiky paranoidných diskutérov, ktoré existujú akoby každý v priestore pod článkami vo svojom periodiku a zdanlivo bez nejakej tendencie rozširovať „teritórium“ svojho pôsobenia do iných priestorov, predsa len migrujú a majú tendenciu zlievať sa ako kvapky ortuti na ploche. A napájajú svoju nenávisť, paranoju z čoraz početnejších internetových prameňov. Tie hlúčiky nie sú iba štatisticky prípustným percentom deviantov v inak zdravej spoločnosti. Sú postupne sa množiacimi metastázami infiltrujúceho nádoru, ktorý má tendenciu pohlcovať a meniť inak normálnu populáciu na svoju podobu. V Nemecku sa to už v dvadsiatom storočí stalo aj bez multiplikačného prispenia internetu. Pri konšpiračných teóriách ide o prudko infekčnú chorobu, ktorá zmôže každého, kto nemá dostatočne robustnú intelektuálnu imunitu. Fedor cíti presne, že keď budú mať pocit beztrestnosti, keď pocítia, že ich je dosť, nadkritické množstvo, zlejú sa do skutočného davu a zo slov sa stanú skutočné kamene. Budajovo previnenie je v tom, že sa dal tejto zakuklenej mase e-deviantov do služieb. Že im ponúkol svoju priehľadnú paranoju a nechal sa nimi za to osláviť.
.príspevok k rozkladu
Hoci konšpiračné teórie naozaj ohrozujú racionálny základ civilizácie, to, čo predviedol Ján Budaj, nebol určite vedomý útok na civilizáciu a jej racionálne základy. Nemá zmysel podozrievať ho z horších úmyslov, než skutočne má. On si len rieši svoj problém a robí to na úkor druhých. Koniec koncov, nič neobvyklé. Robili to, robia to a budú to robiť mnohí iní. Problém je, že Ján Budaj nie je jedným z tých „mnohých iných“. Je to jeden z tribúnov revolúcie, a jeho slová preto vážia vo vnímaní ľudí viac než slová „mnohých iných“. Konšpiračná teória v ústach nejakého neznámeho človeka otrávi vzduch iba v jeho bezprostrednom okolí. Konšpiračná teória v ústach politickej ikony, i keď stokrát jej vlastnými skutkami spochybnenej, otrávi priestor v hlavách veľkej časti spoločnosti.
Ľudské spoločenstvo má svoj príbeh, svoje dejiny, a v nich okamihy, ku ktorým sa môže vracať s úctou a čerpať z nich svoj étos. Ak také nemá, respektíve, ak sa podarí tie okamihy prerozprávať z ich heroickej podoby do podoby špekulantských kamufláží, spravodajských hier a sprisahaní, je to spoločenstvo na ceste k rozkladu. Ján Budaj k takému scenáru svojou trochou do mlyna prispel a stojí za to povedať si, o akom rozklade je tu reč.
Ten rozklad môže mať tri podoby. Prvou, najznepokojujúcejšou, je morálny rozklad, ktorý už nastal v obrovskom rozsahu. Západ Európy, ktorého je Slovensko súčasťou, či už sa k tomu hlási, alebo nie, posadnutý bludmi a dezinterpretáciou sveta, prestáva rozpoznávať dobro a zlo. Zdravý morálny úsudok postupne nahrádza paranoja a iracionálna nenávisť (na mysli mám napríklad nesvätú fúziu antisemitizmu a antiamerikanizmu). Demontáž morálnych autorít pomocou konšpiračných teórií prináša so sebou hodnotový relativizmus, cynizmus a legitimizuje každému darebákovi jeho vlastné darebáctvo, každému zbabelcovi jeho vlastný nedostatok odvahy a každému kolaborantovi s diktatúrou dáva mravné rozhrešenie. Obrazne povedané, bezbožnosť sa začína diskreditáciou svätých. Presne to potrebujú nepriatelia morálky a slobody – svet, v ktorom niet skutočne čistých ľudí, ani skutočne mravných a odvážnych – iba oportunisti a kmíni ako oni sami. V takom svete niet nijakej morálnej viny, lebo niet autority, ktorou by sa dala morálna vina merať. V takom svete sa dá osopiť nadávkou na skutočnú morálnu autoritu a cítiť sa pritom na koni. Ján Budaj to urobil, a dal tak rozhrešenie každému, kto to má chuť urobiť a doposiaľ si verejne netrúfol.
Tou druhou podobou rozkladu navodeného konšpiračnými bludmi je politická slepota a slabosť ľudí zoči-voči politickej moci či aktérom, ktorí nemajú so slobodou a pravdou dobré úmysly. Ľudia, ktorí veria na fiktívne sprisahania, sú zväčša slepí k symptómom skutočných sprisahaní. Politickým dôsledkom viery v konšpiráciu je spravidla aj sklon zakladať protikonšpiráciu. To bol príbeh fašizmu i komunizmu. A to je aj príbeh všetkých tých hlupákov v rôznych operetných uniformách, ktorí opäť pochodujú po Maďarsku, Slovensku a ďalších európskych krajinách. Ak ich uvidíte, vedzte, že vidíte pochodovať konšpiračné bludy.
Treťou podobou rozkladu je intelektuálny rozklad, rozklad racionálneho poznania, ale to v Európe všeobecne a na Slovensku zvlášť už hádam ani nestojí za zmienku. To je ten rozklad, ktorý legitimizuje napríklad popieranie holokaustu ako „právo na vedecké skúmanie“ či „právo na názor“. Nie, Ján Budaj nič podobne obludné nevyslovil a navždy mu bude patriť zásluha za odvahu pri boji za demontáž totality. Ale konšpiračné teórie prispievajú k intelektuálnemu rozkladu spoločnosti a on k nemu svojimi konšpiračnými teóriami prispel.
Konšpiračné teórie sú narkotikami pre intelektuálne lenivých a Ján Budaj s nimi obchoduje. Nepoškodzuje tým iba seba a tých, ktorých do svojich konšpirácií zaplietol menovite. Poškodzuje všetkých, ktorí chcú žiť v normálnej krajine s normálnym a skutočným príbehom o príchode slobody. Považujem to za neodpustiteľné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.