Všetci hovoria, že z politiky je ťažké odísť. Vraj to občas bolí, vraj až na dno vlastnej identity. Po zhliadnutí novej hry Václava Havla tomu už možno veriť. Ale nie pre rozpačitú hru.
Václav Havel je veľký človek. Nikdy sa neľutoval, nikdy nečakal v závetrí. Nebál sa a nekradol. Vždy bol v prvej línii a vždy inšpiroval. Postojom k pravde, keď to veľmi veľa stálo, postojom k slobode, keď sa iba rodila v spore s jej nepriateľmi, a aj schopnosťou vidieť jasne to, čo iní iba zahmlene tušia. Keď dávno pred Novembrom napísal Moc bezmocných, otriasol neotrasiteľným. Keď chvíľu po Novembri prehovoril v americkom Kongrese, premenil na chvíľu strednú Európu na myšlienkový stred sveta.
Bol potom dlho prezidentom, možno pridlho, ale nebolo to márne. Bol príliš ješitný, aby odolal smiešnym českým pretekom o najväčšieho politika, a príliš kreatívny, aby ctil intelektuálne nudný slobodný trh, ale inak bol hlavou štátu, na akú sa nedá zabudnúť. Držal si vkus. Aj v chorobe, aj pri strate blízkych, aj v starnutí. Udržal si ho takmer až do konca svojho úradu.
Vtedy však čosi prekročil. Krátko pred odchodom z Hradčian dovolil nad tú nádhernú siluetu inštalovať veľké neónové srdce. To, ktoré pridával po Novembri k svojmu podpisu. Vtedy tým oblým srdcom poľudšťoval politiku, odosobnenú desaťročiami komunistického chladu. Bolo to možno trochu gýčové, ale súčasne to bolo čímsi podstatným hlboko novembrové. Lenže po 15 rokoch už to isté srdce vysoko nad Hradom nič nepoľudšťovalo. Už nebolo ničím novembrové, už bolo iba detinské. Postaviť tam hore, nad Hradčany, vysoko nad symbol celej českej histórie, svoj vlastný symbol, a nútiť krajinu vdychovať dva mesiace vkus egoneónu, nebolo hodné veľkého muža. Prišlo mi vtedy, že legendárne novembrové srdce na chvíľu prestalo byť oblé. Bolo to dosť trápne sebapovýšenie.
Možno sa mýlim, ale mám silný dojem, že Václav Havel čosi podobné vyviedol aj teraz. Nie tým, že Odchádzanie je slabé, čo nezachránil ani výborný Marián Labuda. Nie som expert na divadlo. Iným sa hra možno páči, aspoň tak tlieskali. A keby aj nie, nikto nie je povinný produkovať stále len silné veci. Havel ich už povedal a napísal dostatok. Viac než iní. To prekročenie, pre ktoré som nedokázal tlieskať, bolo v postoji k politike po vlastnom odchode z nej. A žiaľ, zasa aj v sebapovýšení.
Odchádzanie je o ľuďoch, ktorí v politike končia, trochu aj o tých, ktorí do nej prichádzajú, a ešte o tých, ktorí sa pohybujú v jej okolí. Zaujímavá príležitosť. Lenže všetci, úplne všetci, sú v hre predstavení ako smiešne figúrky, ktoré z moci a peňazí odvodzujú svoju hodnotu, takže keď fleky stratia, strácajú aj seba. Politici ako hyeny, čo žijú z daní iných, nezrelé bytosti, pubertálne sa uisťujúce o svojej genialite frajerkami, domami a učesanými frázami z prejavov. Pravicoví tupci, čo ničia prírodu, ctitelia menšieho štátu, teda štátu bez rozmeru a duše. Toto primitívne garde je, samozrejme, bežné, takto vidia veci verejné – a reformy – naše krčmy aj povrchné salóny, ale Havel? Takto plytké vybavenie sporu s Klausom je nielen nefér, ale najmä prekvapujúco nevkusné. Žiadna existenciálna dráma, ani skutočná absurdita života, len lacnučké ukázanie prstom na iných. Škoda.
Hra redukuje politiku na orgie cynikov. Tak ale pardon. Veď hej, je to len hra, nie vážne myslená esej. Ale nič, čo napíše formát Havel, nie je len zábava. Celé tie ponovembrové roky zápasu o slobodu boli drámou, na ktorej sa zúčastnili všetci. Tak prečo je on jediný v hre nad vecou? Havlov hlas opakovane prerušuje dej, a upozorňuje na seba. Vy dolu, ja nad vami. Prvýkrát je to milé, druhýkrát navyše, tretíkrát prázdne. Potom to už nenavodzuje nič. Hru to ruší, nie zachraňuje. A keď na konci Havel samoúčelne cituje vlastný novembrový citát, znie to ako škrípanie kovu o sklo.
Ten hlas prichádzal odkiaľsi zhora. Presne ako neónové srdce nad Hradčanmi. Keď som ho počúval, napadlo mi, že odchádzanie z výslnia politiky je asi fakt ťažké.
Aj pre veľkých ľudí.
Václav Havel je veľký človek. Nikdy sa neľutoval, nikdy nečakal v závetrí. Nebál sa a nekradol. Vždy bol v prvej línii a vždy inšpiroval. Postojom k pravde, keď to veľmi veľa stálo, postojom k slobode, keď sa iba rodila v spore s jej nepriateľmi, a aj schopnosťou vidieť jasne to, čo iní iba zahmlene tušia. Keď dávno pred Novembrom napísal Moc bezmocných, otriasol neotrasiteľným. Keď chvíľu po Novembri prehovoril v americkom Kongrese, premenil na chvíľu strednú Európu na myšlienkový stred sveta.
Bol potom dlho prezidentom, možno pridlho, ale nebolo to márne. Bol príliš ješitný, aby odolal smiešnym českým pretekom o najväčšieho politika, a príliš kreatívny, aby ctil intelektuálne nudný slobodný trh, ale inak bol hlavou štátu, na akú sa nedá zabudnúť. Držal si vkus. Aj v chorobe, aj pri strate blízkych, aj v starnutí. Udržal si ho takmer až do konca svojho úradu.
Vtedy však čosi prekročil. Krátko pred odchodom z Hradčian dovolil nad tú nádhernú siluetu inštalovať veľké neónové srdce. To, ktoré pridával po Novembri k svojmu podpisu. Vtedy tým oblým srdcom poľudšťoval politiku, odosobnenú desaťročiami komunistického chladu. Bolo to možno trochu gýčové, ale súčasne to bolo čímsi podstatným hlboko novembrové. Lenže po 15 rokoch už to isté srdce vysoko nad Hradom nič nepoľudšťovalo. Už nebolo ničím novembrové, už bolo iba detinské. Postaviť tam hore, nad Hradčany, vysoko nad symbol celej českej histórie, svoj vlastný symbol, a nútiť krajinu vdychovať dva mesiace vkus egoneónu, nebolo hodné veľkého muža. Prišlo mi vtedy, že legendárne novembrové srdce na chvíľu prestalo byť oblé. Bolo to dosť trápne sebapovýšenie.
Možno sa mýlim, ale mám silný dojem, že Václav Havel čosi podobné vyviedol aj teraz. Nie tým, že Odchádzanie je slabé, čo nezachránil ani výborný Marián Labuda. Nie som expert na divadlo. Iným sa hra možno páči, aspoň tak tlieskali. A keby aj nie, nikto nie je povinný produkovať stále len silné veci. Havel ich už povedal a napísal dostatok. Viac než iní. To prekročenie, pre ktoré som nedokázal tlieskať, bolo v postoji k politike po vlastnom odchode z nej. A žiaľ, zasa aj v sebapovýšení.
Odchádzanie je o ľuďoch, ktorí v politike končia, trochu aj o tých, ktorí do nej prichádzajú, a ešte o tých, ktorí sa pohybujú v jej okolí. Zaujímavá príležitosť. Lenže všetci, úplne všetci, sú v hre predstavení ako smiešne figúrky, ktoré z moci a peňazí odvodzujú svoju hodnotu, takže keď fleky stratia, strácajú aj seba. Politici ako hyeny, čo žijú z daní iných, nezrelé bytosti, pubertálne sa uisťujúce o svojej genialite frajerkami, domami a učesanými frázami z prejavov. Pravicoví tupci, čo ničia prírodu, ctitelia menšieho štátu, teda štátu bez rozmeru a duše. Toto primitívne garde je, samozrejme, bežné, takto vidia veci verejné – a reformy – naše krčmy aj povrchné salóny, ale Havel? Takto plytké vybavenie sporu s Klausom je nielen nefér, ale najmä prekvapujúco nevkusné. Žiadna existenciálna dráma, ani skutočná absurdita života, len lacnučké ukázanie prstom na iných. Škoda.
Hra redukuje politiku na orgie cynikov. Tak ale pardon. Veď hej, je to len hra, nie vážne myslená esej. Ale nič, čo napíše formát Havel, nie je len zábava. Celé tie ponovembrové roky zápasu o slobodu boli drámou, na ktorej sa zúčastnili všetci. Tak prečo je on jediný v hre nad vecou? Havlov hlas opakovane prerušuje dej, a upozorňuje na seba. Vy dolu, ja nad vami. Prvýkrát je to milé, druhýkrát navyše, tretíkrát prázdne. Potom to už nenavodzuje nič. Hru to ruší, nie zachraňuje. A keď na konci Havel samoúčelne cituje vlastný novembrový citát, znie to ako škrípanie kovu o sklo.
Ten hlas prichádzal odkiaľsi zhora. Presne ako neónové srdce nad Hradčanmi. Keď som ho počúval, napadlo mi, že odchádzanie z výslnia politiky je asi fakt ťažké.
Aj pre veľkých ľudí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.