Slobodná spoločnosť nie je možná bez slobodných médií. Ale slobodné médiá nie sú možné bez novinárov s poznaním, charakterom a aspoň štipkou talentu. Prečo je tu takých aj po 19 rokoch tak strašne málo?
Sledovať slovenské politické diskusie je utrpenie. A nielen preto, že straníci väčšinou nemajú čo povedať. Aj z nich – dokonca aj zo supernudného Zalu, smiešneho Rafaja, slizkého Csákyho či prázdneho Hrušovského – by sa dalo čosi vytĺcť. Stačilo by trochu, fakt len trošičku novinárskej osobnosti.
V tomto naozaj nie sú hlavným problémom politici. Ono divácke utrpenie spočíva najmä v spôsobe, akým sú kľúčové diskusie týždeň čo týždeň vedené. To už nie je živý spor, vášnivé hľadanie, iskrivý súboj argumentov. Ide z toho len povinnosť, ťahanie času, kolónka v zozname výkonov. Žiadna vášeň pre pravdu, len nehanebné píár politikov.
Čo sa vlastne stalo?
Moderátori už nemoderujú, len udeľujú slovo, nanajvýš občas mechanicky protirečia, ale len raz. Potom krotko pokračujú. Na hostí nemajú silný názor a zjavne ani chuť, sú pre nich len prácou, akýmsi neosobným kusom strany, nie človekom, s ktorým sa oddá pohádať. Urbáni je HZDS, nie smiešny človek s igelitkou, Slota je SNS, nie protinárodný grobian, Mečiar je koaličný líder, nie človek zodpovedný za strašné obdobie v našich dejinách, Fico je premiér, nie rozhnevaný zväzák, zamrznutý kdesi v roku 1985. A Dzurinda je opozičný šéf, trpká nádej na zmenu, nie pravičiar bez nápadu a iskry. Normálne, teda ostro, to nikto nepostaví, tak sa to tu nepatrí. Možno je to únavou, možno sa žaba postupne uvarila, a možno len vyhrala pohodlnosť. Ale výsledkom je smrtiaca nuda. Realita sa stratila, zdravý spor ustúpil jeho úbohému zdaniu.
Ale nielen to. Fakt, že tu chýba akákoľvek snaha o zdravú, žurnalisticky sebavedomú konfrontáciu, nie je len dôsledkom pohodlného, občas pochopiteľného skĺznutia unavených novinárov do rutiny. Ešte dôležitejšia je čoraz menšia znalosť, prítomná v médiách. Po roku 1989 síce nahradili komunistických propagandistov mladí draví novinári, ale tí rýchlo zistili, že pre zúfalý nedostatok konkurencie tu na Olymp vedie krátka cesta. Stačí nakašírovaný povrch. Dnes tento trend kulminuje (viac v téme na stranách 14 až 23). Rozum a vedomosti boli nahradené imidžom, schopnosť dobre písať schopnosťou veľa písať. Na dosiahnutie novinárskeho výslnia už netreba vedieť, stačí strojovo produkovať. Netreba čítať, pamätať si a uvažovať. V televíziách stačí vizážista, noty od dramaturga a farebné štúdio (mimochodom, tie noty, vizáže a farby sú zväčša príšerne nevkusné). Drzosť v otázkach je vylúčená, pretože by sa mohla ukázať ako trápna nevedomosť. Všetko sa končí pri „odvážnom“ udeľovaní a odňatí slova. Navyše, novinári si nepamätajú, čo sa stalo pár mesiacov dozadu, nieto ešte pred desiatimi rokmi, a nechávajú sa preto unášať prúdom slov, ktorými politici popierajú samých seba. Už to nikto nevie.
Z diskusií navyše trčí, akí sú moderátori radi, že politici do ich relácie vôbec prišli, takže na skutočné otázky si radšej netrúfnu. Veď čo ak nabudúce populárni fešáci neprídu? Toto je okrem mizerného poznania sveta druhý kľúčový problém – médiá si nechali vnútiť úplne šialené garde, v ktorom ony potrebujú politikov, nie naopak. Dnes je úplne bežné, že politici rozhodujú, s kým do diskusie prídu a s kým nie, či chcú byť sami, alebo nie, či bude téma taká, či onaká, komu odpovedia a komu nie. Toto je skutočné poníženie novinárskeho stavu, nie nejaké Ficove úlety na našu adresu. A je to poníženie, za ktoré si môžeme sami. Pretože nedržíme spolu. Pretože ak jedna televízia trvá na svojej predstave o zložení či téme diskusie, druhá latku podlezie a žiadanému politikovi vyhovie. Pretože ak premiér neodpovie jednému novinárovi, ostatní sa ho nezastanú a pokojne kladú svoje bezvýznamné otázky. Pretože nie sme hrdí a solidárni, ale radodajní.
Kríza slovenských médií je ešte väčšia než kríza slovenskej politiky, z ktorej sa povýšene smejeme. My, krotké psy, čo už nestrážia slobodu, len svoje žrádlo a publikum.
Sledovať slovenské politické diskusie je utrpenie. A nielen preto, že straníci väčšinou nemajú čo povedať. Aj z nich – dokonca aj zo supernudného Zalu, smiešneho Rafaja, slizkého Csákyho či prázdneho Hrušovského – by sa dalo čosi vytĺcť. Stačilo by trochu, fakt len trošičku novinárskej osobnosti.
V tomto naozaj nie sú hlavným problémom politici. Ono divácke utrpenie spočíva najmä v spôsobe, akým sú kľúčové diskusie týždeň čo týždeň vedené. To už nie je živý spor, vášnivé hľadanie, iskrivý súboj argumentov. Ide z toho len povinnosť, ťahanie času, kolónka v zozname výkonov. Žiadna vášeň pre pravdu, len nehanebné píár politikov.
Čo sa vlastne stalo?
Moderátori už nemoderujú, len udeľujú slovo, nanajvýš občas mechanicky protirečia, ale len raz. Potom krotko pokračujú. Na hostí nemajú silný názor a zjavne ani chuť, sú pre nich len prácou, akýmsi neosobným kusom strany, nie človekom, s ktorým sa oddá pohádať. Urbáni je HZDS, nie smiešny človek s igelitkou, Slota je SNS, nie protinárodný grobian, Mečiar je koaličný líder, nie človek zodpovedný za strašné obdobie v našich dejinách, Fico je premiér, nie rozhnevaný zväzák, zamrznutý kdesi v roku 1985. A Dzurinda je opozičný šéf, trpká nádej na zmenu, nie pravičiar bez nápadu a iskry. Normálne, teda ostro, to nikto nepostaví, tak sa to tu nepatrí. Možno je to únavou, možno sa žaba postupne uvarila, a možno len vyhrala pohodlnosť. Ale výsledkom je smrtiaca nuda. Realita sa stratila, zdravý spor ustúpil jeho úbohému zdaniu.
Ale nielen to. Fakt, že tu chýba akákoľvek snaha o zdravú, žurnalisticky sebavedomú konfrontáciu, nie je len dôsledkom pohodlného, občas pochopiteľného skĺznutia unavených novinárov do rutiny. Ešte dôležitejšia je čoraz menšia znalosť, prítomná v médiách. Po roku 1989 síce nahradili komunistických propagandistov mladí draví novinári, ale tí rýchlo zistili, že pre zúfalý nedostatok konkurencie tu na Olymp vedie krátka cesta. Stačí nakašírovaný povrch. Dnes tento trend kulminuje (viac v téme na stranách 14 až 23). Rozum a vedomosti boli nahradené imidžom, schopnosť dobre písať schopnosťou veľa písať. Na dosiahnutie novinárskeho výslnia už netreba vedieť, stačí strojovo produkovať. Netreba čítať, pamätať si a uvažovať. V televíziách stačí vizážista, noty od dramaturga a farebné štúdio (mimochodom, tie noty, vizáže a farby sú zväčša príšerne nevkusné). Drzosť v otázkach je vylúčená, pretože by sa mohla ukázať ako trápna nevedomosť. Všetko sa končí pri „odvážnom“ udeľovaní a odňatí slova. Navyše, novinári si nepamätajú, čo sa stalo pár mesiacov dozadu, nieto ešte pred desiatimi rokmi, a nechávajú sa preto unášať prúdom slov, ktorými politici popierajú samých seba. Už to nikto nevie.
Z diskusií navyše trčí, akí sú moderátori radi, že politici do ich relácie vôbec prišli, takže na skutočné otázky si radšej netrúfnu. Veď čo ak nabudúce populárni fešáci neprídu? Toto je okrem mizerného poznania sveta druhý kľúčový problém – médiá si nechali vnútiť úplne šialené garde, v ktorom ony potrebujú politikov, nie naopak. Dnes je úplne bežné, že politici rozhodujú, s kým do diskusie prídu a s kým nie, či chcú byť sami, alebo nie, či bude téma taká, či onaká, komu odpovedia a komu nie. Toto je skutočné poníženie novinárskeho stavu, nie nejaké Ficove úlety na našu adresu. A je to poníženie, za ktoré si môžeme sami. Pretože nedržíme spolu. Pretože ak jedna televízia trvá na svojej predstave o zložení či téme diskusie, druhá latku podlezie a žiadanému politikovi vyhovie. Pretože ak premiér neodpovie jednému novinárovi, ostatní sa ho nezastanú a pokojne kladú svoje bezvýznamné otázky. Pretože nie sme hrdí a solidárni, ale radodajní.
Kríza slovenských médií je ešte väčšia než kríza slovenskej politiky, z ktorej sa povýšene smejeme. My, krotké psy, čo už nestrážia slobodu, len svoje žrádlo a publikum.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.