Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Frajeri sprejeri

.martin Droppa .redakcia .časopis .týždeň doma

Grafiťáci, strítarteri, sprejeri a všetci tí, ktorí inkognito maľujú, píšu a sprejmi striekajú po múroch, stenách či železničných vozňoch, sa u nás považujú za škodnú. Mestá ako Martin alebo Liptovský Mikuláš im však dávajú šancu „vyjsť z ilegality“. Ponúkli im plochy, na ktorých sa môžu (beztrestne) prezentovať.

Grafiťáci, strítarteri, sprejeri a všetci tí, ktorí inkognito maľujú, píšu a sprejmi striekajú po múroch, stenách či železničných vozňoch, sa u nás považujú za škodnú. Mestá ako Martin alebo Liptovský Mikuláš im však dávajú šancu „vyjsť z ilegality“. Ponúkli im plochy, na ktorých sa môžu (beztrestne) prezentovať.

       
.starý podchod na výpadovke z Liptovského Mikuláša je presýtený výparmi z acetónových farieb a hustým cigaretovým dymom. Nad hlavami hučia a dunia kolesá áut, do uší sa valia ťažké decibely a vulgarizmy slovenského hip-hopu a rapu. V podchode je nabité. Poschádzali sa sem partie sprejerov z mesta, z Ružomberka, Čadce, Dolného Kubína aj z Košíc, aby miestu, roky zavretému a spustnutému, dali inú tvár.
    Strítarteri, grafiťáci či sprejeri často hľadajú a nachádzajú inšpiráciu v oparte, poparte, abstrakcii, v geometrických tvaroch kubizmu a v modernom umení. Maľovať a striekať stále dookola kombináciu tých istých troch či štyroch písmen (teda podpisovanie sa na steny) musí byť po čase nudné, treba sa v tvorbe posunúť ďalej. Predsa len, abeceda má aspoň dvadsaťpäť písmen, a keď k tom prirátame desať číslic, ľahko si predstavíme nepreberné množstvo kombinácií, ktoré pred umelcami stoja ako výzva. Tou najpodstatnejšou výzvou je však pustá, sivá betónová stena, ktorú treba farebnou sprchou osviežiť.

.konšpirácia a anonymita
„Vy ste nejaký kontrolór?“ slušne sa ma pýta pri vchode do podchodu dobre živený mládenec, vyberajúci dvadsaťkorunové vstupné. To aby bolo na dídžeja. Za dvacku dostanem červenú pečiatku na zápästie a idem sa zoznámiť s prostredím a organizátormi tejto povolenej akcie. Chalan v tmavofialovej mikine sa prizná, že povolenia na vymaľovanie podchodu vybavovali asi dva mesiace. Proti prítomnosti médií nenamieta, má však podmienku: nikoho nesmiem menovať a fotografovať by som mal tak, aby sprejerom a grafiťákom nebolo vidieť do tvárí. Mládenci chcú ostať anonymní – aj keď ide o legálnu akciu. Obávajú sa, že zverejnením mien a tvárí by sa prezradila ich totožnosť a podľa rukopisu a charakteru malieb by mohli byť odhalení neskôr, keď budú tvoriť nelegálne. Má to svoju logiku. Robiť grafiti na stenách, vagónoch, plotoch, budovách, múroch a vlastne všade, je u nás zakázané, dokonca trestné.

Sympaťák v teplej bunde s nakrátko vystrihanou hlavou a s drdolom zo zviazaných dredov na zátylku sústredene maľuje štetcom. Čo? Na čierny podklad veselé biele figúrky, pripomínajúce roztancované hviezdičky. Každý ťah si dobre premyslí, neponáhľa sa, občas od steny pár krokov odstúpi, zhodnotí kompozíciu, namočí štetec do farby a pokračuje. Obďaleč štíhly mládenček v nohaviciach o päť čísiel väčších svižne valčekom natiera veľkú plochu a podľa predlohy dynamickými ťahmi sprejom na podklad načrtne obrysy budúcej maľby. Sú to kompozície z posplietaného písma a veselej figúrky v okuliaroch na ružovej tvári. Iný, v teplej čiapke a zodratých rifliach, rozťahuje červené abstraktné línie a tvary do šírky, dopĺňa ich kontrastnými žltými škvrnami a čiernym lemovaním. Zavalitý mladík v chirurgických rukaviciach svižne strieka čiernym sprejom komplikovanú sieť čiar, ktorú potom jemne vypĺňa príťažlivou fialovou a malými plôškami pastelových odtieňov. Všetky maľby spája abstraktný rozmer, originálna kompozícia a pestrá farebnosť, meniaca odpudzujúci podchod na znesiteľný priestor.
Treba uznať – chalani majú cit pre kompozíciu i farby, vidieť, že v tom, čo robia, majú prax. Reálna kresba či maľba alebo jej náznak by nejedno dielo príjemne spestrili a dodali by mu vítaný rozmer zrozumiteľnosti. Ale inak je to, čo robia, dobré. V každom prípade to kasárensky sivému podchodu dáva akýsi ľudský rozmer. Ísť tadiaľ v zimnom ráne o štvrť na šesť do neďalekej fabriky bude odteraz určite príjemnejšie a veselšie.
Podchod je napokon vymaľovaný, svieti a vonia čerstvými farbami. Z ulice sa dolu schodmi nahrnula mládež aj deti, obdivujú a hodnotia maľby, fotia si všetko do mobilov. Dievčatko v ružovom svetri stojí pred jednou z malieb a sleduje, ako jej autor sprejom dopĺňa do rohu olivovozelený štylizovaný text: „Wyuži  swetlo, ktoré na teba swieti, aby z teba wyrástol matroš, ktorého plody poslúžia wšetkým.“ Pekná výzva, no nie?

.mezk, Awe, Beatle a Ones
 Sedemnásťročný sprejer z Košíc sa podpisuje ako Mezk a pouličnej tvorbe sa venuje štyri roky. Jeho legálne diela sú v Košiciach, v Prešove, Bardejove aj v Prahe, ilegálne po celej krajine: na mostoch, rozbitých starých budovách, na odľahlých múroch.
„Ešte ma nechytili,“ priznáva sa, pričom dodáva, že aj keď tvorí nelegálne, umiestňuje maľby tam, kde to nebude nikomu prekážať. Občas sa mu podarí získať aj nejakú zákazku a tak si zarobí na farby a spreje. Jeden štyristomililitrový sprej stojí do stopäťdesiat korún a na jednu veľkú maľbu ich minie do desať. Chodí na strednú umeleckú priemyslovku, ale realistická kresba a maľba ho nebavia. „Radšej mám grafiti, toto sa mi páči a baví ma,“ priznáva sa a dodá, že inšpiráciu nájde kdekoľvek, podobne ako miesta, na ktorých sa môže realizovať. Počúva „všetko dobré“ – nielen rap a hip-hop, ale aj tvrdý rock.
Beatle má dvadsaťjeden rokov, je z Ružomberka a po stenách strieka už štvrtý rok. „Páči sa mi na tom to, že môžem skrášliť inak fádne čierno-biele a chladné sivé okolie, že ho môžem zmeniť a vytvoriť tak nový objekt a znesiteľnejší priestor. V meste sme si s partiou vybavili niekoľko legálnych miest, kde môžeme tvoriť, dokonca budeme maľovať aj na detskej škôlke na sídlisku Roveň, dohodli sme sa s riaditeľkou, dostali sme povolenie a ideme do toho. Chceme, aby to bolo pekné, farebné, premyslené a dobré,“ hovorí strítarter, čerpajúci námety z hlavy a z prostredia, v ktorom sa pohybuje.
„Už sedem rokov sa venujem grafiti, aj keď to často kombinujem so strítartom, čo je vlastne len odnož grafiti,“ hovorí dvadsaťdvaročný Awe z Čadce, správca počítačovej siete na akomsi úrade, a vysvetľuje rozdiely: „Grafiti je maľovanie písmen a kompozícií z nich, často ide len o nastriekanie svojej prezývky. Strítart je náročnejší – tam už ide o obraz či obrázok, o ucelenejšiu kompozíciu, ktorá však môže obsahovať aj grafiti. Pri strítarte sa prevažne používajú akrylové farby, štetce, valčeky, šablónky. Použitie sprejov, typických pre grafiti, je len doplňujúcou technikou.“
Podobne ako Ružomberčan Beatle ani Awe už netvorí nelegálne, necíti potrebu riskovať a zažívať adrenalínové situácie pri niečom zakázanom. Kritikov tohto druhu umenia chápe, konštatuje však, že s vyslovene negatívnym postojom verejnosti sa ešte nestretol: „Keď už je nejaká stena pekne pomaľovaná, hoci aj nelegálne, nikto to nepretrie, aby to bolo zasa sivé a fádne. Ľuďom sa to páči, ale len dovtedy, dokým to nemajú na vlastnom plote alebo stene,“ smeje sa.
Devätnásťročný Ones z Liptovského Mikuláša si umýva zmaľované ruky riedidlom, tvár má celú pofŕkanú. Rozmerná maľba pastelových farieb na čiernom podklade je hotová. „Odmalička ma baví maľovať, kresliť si, a tento štýl ma oslovil asi pred rokom. Osobne to nevnímam ako nejaký vandalizmus, ale ako druh umenia, ktoré sa mi páči, preto sa mu venujem. Doma si kreslím predlohy, z nich potom na mieste vyberiem najvhodnejšiu, rozhodnem sa pre farby, rozmer maľby, kompozičné postupy, dotvorenie detailov. Všetko sa riadi náladou, atmosférou, samo to vychádza z hlavy priamo na mieste, pri tvorbe,“ hovorí Ones a priznáva sa, že nemá za sebou veľa ilegálnych prác. Najradšej tvorí legálne, dokonca na objednávky chodí maľovať byty, detské izbičky, obývačky. Ones je presvedčený, že zlegalizovať grafiti či strítart by nebolo dobré: „Vandalov a amatérov by potom bavilo legálne čmárať a striekať po múroch, bol by v tom chaos. Dobré by však bolo, keby všade v mestách boli vyhlásené povolené plochy, otvorené takejto tvorbe a prístupné tým, ktorí to chcú robiť a vedia to na úrovni. Na druhej strane, nelegálna tvorba prináša aj dávku adrenalínu, pretože robiť niečo zakázané je príťažlivé.“

.legalizácia, nie represia
 Príkladom toho, ako sa dá so sprejermi a grafiťákmi spolupracovať, môže byť mesto Martin. Začalo sa to nenápadným stretnutím primátora Andreja Hrnčiara so sprejermi a grafiťákmi v ktorejsi krčmičke pri pive, kde sa dohodli na spolupráci v duchu „nemáme proti vám nič, ale všetko musí mať nejaké pravidlá a podmienky, ktoré budú obe strany dodržiavať“. Prvý veľký projekt, do ktorého sa sprejeri v Martine pustili pod kuratelou samosprávy, bolo vymaľovanie fasády na novej bytovke pre zdravotne postihnutých na sídlisku Košúty II. Novú zateplenú fasádu na bytovke totiž vagabundi počmárali a postriekali farbami. A to sa, samozrejme, nikomu nepáčilo. V rámci projektu revitalizácie sídliska, v ktorom je zahrnutý aj plán obnovy fasád, predložili sprejeri niekoľko návrhov, ako stenu výtvarne a esteticky skrášliť, manažérke projektu a obyvateľom bytovky. A tí si sami vybrali ten, ktorý sa im najviac páčil. Zaujímavé je i to, že veľkú nástennú maľbu všetci rešpektujú a nikto ju za šesť mesiacov nepremaľoval, nedočmáral, neznehodnotil.
Primátor Andrej Hrnčiar zdôrazňuje, že nie je zástancom represívnej politiky voči sprejerom. Na druhej strane je však pevne odhodlaný starať sa o poriadok v meste a chrániť verejný i súkromný majetok. Zatepľovania a nové fasády na martinských bytovkách stáli vyše miliardu korún. Škody, ktoré sprejeri napáchajú, sa dajú ťažko spočítať. „Rozhodli sme sa, že sprejerov oslovíme a vytvoríme im podmienky, aby mohli tvoriť legálne. Vybrali sme zatiaľ asi desať plôch, ktoré budú legálnymi a prístupnými pre grafiti a strítart, o ďalších plochách rokujeme s vlastníkmi, pretože nie všetky sú majetkom mesta. Keď bude v celom meste zavedený kamerový systém, začne platiť zásada nulovej tolerancie – to znamená, že sprejeri a grafiťáci budú môcť maľovať len na legálnych plochách. Ich zoznam bude mať k dispozícii mestská polícia, ktorá nebude umelcov nijako obmedzovať ani legitimovať,“ hovorí primátor.
Podchod popod železnicu pri martinskom obchodnom centre Tulip dala samospráva pred niekoľkými mesiacmi do poriadku. O pár týždňov boli svetlé steny popísané a pokreslené. Premaľovanie by stálo nemalý peniaz, a tak prišli na rad sprejeri a grafiťáci, ktorí mu dali novú, pestrofarebnú tvár.
„Dohodli sme sa, že umelcom preplatíme polovicu nákladov na vymaľovanie, druhú polovicu si budú hradiť sami,“ vraví Jozef Petráš, hovorca Mesta Martin a dodáva: „Je možné, že o najatraktívnejšie plochy budú umelci medzi sebou súťažiť, alebo že dôjde k spolupráci sprejerov a grafiťákov s profesionálnymi umelcami či s deťmi zo základných umeleckých škôl.“
Na záver zopár čísel, ktoré dokladajú aj ekonomický rozmer takýchto akcií. Augustová údržba podchodu v Martine stála 182-tisíc korún, z čoho 105-tisíc tvorili náklady na natieračské práce. „Grafiťáci“ to teraz vymaľovali za 10-tisíc, z čoho im mesto dalo polovicu. Užitoční ľudkovia, čo poviete?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite