Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jeden deviaty svet

.zuzana Mojžišová .časopis .film

„Název festivalu Jeden svět není pouhým odkazem k civilizačnímu, kulturnímu a duchovnímu prostředí, v němž žijeme, ke vzájemné provázanosti jeho součástí... Je rovněž varováním, že jiný svět k dispozici nemáme a nikdy mít nebudeme,“ povedal v Prahe o festivale Jeden svět Václav Havel.

„Název festivalu Jeden svět není pouhým odkazem k civilizačnímu, kulturnímu a duchovnímu prostředí, v němž žijeme, ke vzájemné provázanosti jeho součástí... Je rovněž varováním, že jiný svět k dispozici nemáme a nikdy mít nebudeme,“ povedal v Prahe o festivale Jeden svět Václav Havel.


Filmová prehliadka Jeden svet je partnerským podujatím českého filmového festivalu Jeden svět. Na Slovensku ho od roku 2000 organizuje občianske združenie Človek v ohrození. Minulý týždeň mohli diváci (úctyhodných štrnásť tisícok) v Bratislave vidieť 75 filmov, v ôsmich sekciách: Máte právo vedieť (napríklad snímky o situácii v Afrike, o izraelských vojačkách, o šokujúco drastickej inštitucionálnej starostlivosti o hendikepované deti v Bulharsku, o ženách pracujúcich v bolívijských cínových baniach); Strety a stretnutia kultúr (napríklad filmy o mladých kubánskych umelcoch, uzbekistanských potulných cirkusantoch, himalájskom nosičovi s červenou chladničkou na chrbte či pohľad na rudňanských Rómov očami izraelského režiséra); Globálna (ne)pohoda (napríklad o ceste kávových zŕn z etiópskej plantáže až do šálky na inom konci zemegule, o globálnom otepľovaní, o nadnárodnej spoločnosti, čo sa chystá ťažiť zlato v Guinei, o znečistenom mori a ekologickej katastrofe v Nigérii); Made in China (napríklad film o osemnástich mesiacoch zo života dalajlámu, snímky o osudoch ľudí na stavbe megalomanskej priehrady či o malom svete na policajnej stanici v čínskom pohraničí); Zaostrené na Rusko (o skrachovanej mládeži v zámku neďaleko Moskvy, o Litvinenkovi, Politkovskej a Sacharovovi, o biede irkutskej dedinky a zastavenom čase na Sibíri, o ruských neonacistoch); Dve tváre islamu (o karikatúrach proroka Mohameda, džiháde, Hamáse a oslavách zimných sviatkov v tureckom Instanbule); Prečo demokraciu? (o voľbách v Egypte či v Japonsku, o taxikárovi v afganistanskom väzení, o libérijskej prezidentke) a pilotná časť Slovenský dokumentárny film 2007/08. Súčasťou festivalu boli už tradične aj verejné diskusie a veselé sprievodné podujatia. Slogan mala prehliadka väčšmi než výstižný: Filmy na telo.

.bolo z čoho vyberať?
Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet nefunguje ako súťažná prehliadka. Respektíve, doposiaľ tak nefungoval. Tento rok organizátori pridali do programu Cenu Jedného sveta 2008. Štvorčlenná odborná porota (maďarský dokumentarista Tibor Kocsis, generálny tajomník Federácie filmových klubov Maciej Gil z Poľska, český dokumentarista Zdeněk Bričkovský a domáci filmový teoretik Martin Ciel) ju mala udeliť niektorému zo slovenských autorov. Z čoho mohla vyberať?
V už spomínanej sekcii Slovenský dokumentárny film 2007/08 sa predstavilo osem snímok. Režisér Peter Begányi (tvorca zaujímavého dokumentu Pornoromantik) v snímke Ja som bulvár hovorí, ako napovedá už názov, o bulvári, fenoméne, čo tak veľmi a tak hlúpo ovplyvňuje tento náš dnešný svet. Festival divákom ponúkol aj známejšie či známe tituly: snímku Martina Šulíka Martin Slivka – Muž, ktorý sadil stromy (pocta režiséra režisérovi a človeku) a oceňované a rekordy lámuce a skvelé Slepé lásky Juraja Lehotského.

Režisér Lukáš Zednikovič sa na prehliadke predstavil dokumentárnym filmom Juro, o mladom talentovanom inštrumentalistovi Jurajovi Revickom, lídrovi skupiny Pigúra, ktorá v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zažila medzi bratislavskou mládežou krátke obdobie slávy – poľnej trávy. Snímka umne poskladaná a celkom svižne zostrihaná z dobových amatérskych záberov, výstrižkov z televíznych relácií a záznamov z koncertov a najmä z výpovedí ľudí, čo boli pri tom – Jurajov otec, brat, spoluhráči, priatelia. Všetci boli svedkami vzletu pripomínajúceho ohňostrojovú kométu: rýchlo vzbĺkne, rýchlo vyhasne. Ako život tohto mladého muzikanta, čo sa predávkoval drogami a mŕtvy ostal ležať na dlážke záchodov divadla Stoka. Film má atmosféru, má príbeh, trpí však neduhom mnohých non-fiction filmov: všade samá hovoriaca hlava.
Juh stredného Slovenska, kdesi medzi Poltárom a Rimavskom Sobotou. Pred pár rokmi tam prestali po železnici jazdiť vlaky a nahradila ich autobusová doprava. Tie vlaky, koľaje, stanice obsluhovali ľudia. Práve o nich je reč vo filme Arnolda Kojnoka Ľudia na trati. Hľadajúc dedove podvaly ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie, spoznáva filmár bývalých zamestnancov spomínaného železničného úseku, ktorým jeho zrušenie hlboko zasiahlo do životov. Nostalgický a vtipný skupinový portrét, kde sa dozvieme aj to, čo je to dúha. To je božie znamenie, že až potiaľ siahala voda, keď bola potopa.
Ďalším slovenským dokumentom na tohtoročnom Jednom svete bola snímka Petra Beňovského Posledná maringotka. Jej prostredníctvom sme spoznali (aj sedem pokolení trvajúcu) históriu a súčasnosť niekoľkých rodín kočovných cirkusantov a divadelníkov na Slovensku, v Čechách, v Nemecku a Maďarsku. Človek by si povedal: zabudnutý, nemoderný, zanikajúci priestor potulných bábkarov, ktorých vystúpenia sa vonkoncom nehodia do vesmíru s internetom, televíziou a virtuálnou realitou. A predsa, keď sa zadívate na rozosmiate či vystrašené tváre súčasných malých divákov marionetových či maňuškových predstavení, zbadáte v nich zaujatie, to typické detské absolútne odovzdanie sa divadelnej mágii.

.víťaz
„Nechcel som ukazovať Rómov v chatrčiach, ako čakajú na prídavky, ktoré vzápätí minú. Snažil som sa ich spoznať, zistiť, ako naozaj žijú a premýšľajú,“ povedal Jaro Vojtek, režisér snímky Malá domov. „Film nie je o tom, ako sa Rómovia sťažujú, že im ostatní ubližujú, hoci náznaky diskriminácie sa v ňom objavujú. Išlo však najmä o to, aby si diváci po jeho uvidení povedali, že majú s Rómami veľa spoločného a dospeli k zblíženiu.“ Povedala by som, že tieto veľké očakávania naplnené neboli. Miešanie dokumentárnych a fiktívnych filmových pasáží tentoraz nevyšlo a príbeh rómskeho chlapca, čo sníva o kariére futbalistu, pôsobil na mňa násilne. Ale na porotu asi nie, lebo mu „za autentické zobrazenie reality a zaujímavý spôsob vyrozprávania a odkaz: najdôležitejšie je pokúsiť sa...“ udelila Cenu Jedného sveta 2008 (stelesnenú na slovenské pomery naozaj vkusnou soškou). Je to už raz tak, že populárnejším filmárom poroty ochotnejšie rozdávajú cenu ako tým menej známym.

.emocionálna správa
Mojím favoritom zo sekcie Slovenský dokumentárny film 2007/08 bol opus Františka Palondera Môj otec Gulag. (Získal Čestné uznanie „za osobnú a emocionálnu správu o našej histórii“.) Jeho hlavný hrdina sa volá Ján. Počas svojho života vystriedal tri priezviská – Kawasch, Vrana, Antal, ani jedno však nebolo priezviskom jeho otca. Ján totiž svojho otca nikdy nevidel. Mamu po vojne nečakane zatkli, obvinili zo špionáže v prospech Nemecka a nespravodlivo odsúdili na desať rokov ťažkých nútených prác v sibírskom gulagu. Keď sa jej podarilo po vypršaní trestu repatriovať, dokázala v šírej ruskej zemi vypátrať svojho malého syna Jána, ktorého porodila v pracovnom tábore. Vrátili jej ho a žili spolu na Slovensku. Napriek naliehaniu mama synovi nikdy neprezradila totožnosť muža, s ktorým v gulagu otehotnela. Keď zomrela, čas postupne dozrieval a Ján pochopil, že sa musí vydať na ďaleký Sibír, aby sa tam pokúsil nájsť vlastné korene, osvetliť minulosť. Najsilnejší moment filmu pre mňa predstavoval Jánov rozhovor s bývalou trestankyňou, jej strašné spomienky a jej veta: „Jediné, čo mi vyšlo, bolo, že umrel Stalin.“
A ktorý film sa stal víťazom diváckeho hlasovania? Kongo – hlboké ticho americkej režisérky Lisy F. Jackson o tom, ako v Demokratickej republike Kongo znásilňujú ženy príslušníci ich vlastnej armády. Vraj to bolo silné kino.
Bol si na Jednom svete? Spýtal sa divák diváka. Nebol, odpovedal ten. To bola chyba, kamarát, povedal ten divák divákovi. Na budúci rok choď. Združenie Človek v ohrození organizuje dobrý a užitočný festival, potrebuje ho nielen človek v ohrození, ale aj my: ľudia zväčša blahobytní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite