ten koláč je tak strašne návykový, až hrôza. Keď v supermarkete prechádzam okolo pyramídy postavenej z typických papierových škatúľ, musím privierať oči, aby som tomu čertovskému zázraku dokázal odolať. Aj pri príprave na písanie tohto článku boli problémy. Musím priznať, že som pri čítaní rôznych verzií receptov na túto celosvetovo preslávenú sviatočnú pochúťku psychicky nezvládol ten nápor a v polovici práce som si po panettone musel odbehnúť do obchodu. Keď som pri pokladni platil iba s ním v ruke, predavačka sa na mňa s pochopením usmiala a sprisahanecky žmurkla. Napokon, už som tam poň bol tento týždeň tretíkrát.
„Práve maslo spolu s dobre prekysnutým cestom spraví ten šialený zázrak, že pôvodne suchá vianočka je zrazu neuveriteľne nadýchaná, vláčna a návykovo chutná.“
„Daj sa mi svete!“ povie si možno nejaký ten národovec, svojstojný vyznávač tvrdých medovníkov a roztečených vanilkových rožkov. „Veď je to len obyčajná vianočka! Takých nasekáme, len taký fukot!“ Áno, panettone je síce z klasického sladkého kysnutého cesta, je to vianočka, lenže aká! Tí, čo ju kultivovali, sa totiž evidentne nesústredili na povrch, či ju zapletať z troch či zo šiestich šúľancov, či sypať makom a potierať žĺtkom alebo vodou, ale viac ich zaujímal obsah, takrečeno vianočkino vnútro. Namiesto obyčajného nakysnutia zmesi cukru, mlieka a múky nechávajú talianski majstri svoju vianočku kysnúť na trikrát dokopy takmer osemnásť hodín. Niektorí fanatici hovoria dokonca o šesťdesiatich hodinách celkovej prípravy. A to nie je len jediný, hoci kľúčový trik, ktorý robí z vianočky panettone.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.