Pri uvažovaní nad tým, do akej miery stáročia strávené vedľa seba premiešali zvyky, mentalitu a kuchyňu Slovákov a Maďarov, je najlepšie siahnuť po telefónnom zozname. Podľa registra mien sú najčastejšími priezviskami na Slovensku Horváth(ová), Tóth(ová), Kováč(ová), Molnár(ová).
Pre niekoho možno dôkaz maďarizácie, pravdepodobnejšie však dôsledok častých zmiešaných manželstiev, ktoré na Žitnom ostrove, Gemeri či Medzibodroží spoločnosť vždy vnímala ako niečo normálne. Na rozdiel od Sedmohradska alebo Vojvodiny, kde aj v dôsledku náboženských rozdielov zmiešané manželstvá zďaleka neboli tak časté. U Maďarov a Slovákov bola táto vzájomná „ústretovosť“ možná i vďaka tomu, že boli jedinými stredoeurópskymi národmi, ktoré procesom reformácie a rekatolizácie prešli bez toho, aby jedna konfesionálna cirkev získala dominanciu. Navyše, v dôsledku polohy na hranici východnej a západnej cirkvi sú 3 percentá Maďarov a 5 percent obyvateľov Slovenska byzantsko-slovanského obradu.
Slovákom a Maďarom teda môže byť rovnako dobre rímskokatolík, evanjelik a. v., reformovaný, gréckokatolík. Podobná pluralita sa u Poliakov, Rumunov, Srbov a vlastne ani u žiadneho iného národa nevytvorila.
Historickú pamäť o uhorskom období v slovenskej spoločnosti napriek tomu tvoria traumy z obdobia dualizmu. Osud Matice a slovenských gymnázií, volebné prechmaty, Černová, masové vysťahovalectvo, všetky vnútorne spája maďarizácia. Lenže to je tmavšia časť života vtedajšej doby. Tou svetlejšou bola najmä modernizácia. A tá prichádzala do našich miest po koľajniciach. Za krátke obdobie siedmich rokov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa na území Slovenska vybudovalo takmer 900 kilometrov železničných tratí, ktoré priviezli na Liptov priemysel, z horských oblastí odstránili hrozbu hladomoru, ktorá nad nimi visela po každej neúrode. A po železničných vagónoch sa z Budapešti šíril i závan veľkomesta a vôňa zákuskov pečených v cukrárni Gerbaud (čítaj žerbó).
Na počiatku dlhého maďarsko-slovenského sporu o podobu Uhorska leží spis profesora práv na Trnavskej univerzite Michala Bencsika takmer spred 300 rokov. Vyslancom Trenčianskej stolice v ňom uprel právo zúčastniť sa na krajinskom sneme. Sú Slováci, teda potomkovia ľudu podmanenej Svätoplukovej ríše, a navyše nepijú ako praví Uhri víno, ale pivo. Na popud Trenčanov napísal farár Ján Baltázar Magin obranu, ktorá sa stala pilierom takzvanej pohostinskej teórie. Môžeme teda povedať, že na počiatku vzájomného sporu bola krčmová otázka: víno či pivo? Magin obhajoval Trenčanov tým, že pivo radi pijú v Prahe, Mníchove i vo Viedni, odvolával sa najmä na „pre pitie piva preslávený národ belgický“. Rovnakú otázku museli uhorskí vlastenci riešiť, keď po porážke maďarskej revolúcie popravovali generálov povstaleckých vojsk a rakúski a českí cisárski dôstojníci si pod ich šibenicami víťazoslávne pripíjali pivom. Podľa tradície sa vlastenci zaprisahali, že 150 rokov nesiahnu na pivo. Medzičasom už lehota uplynula, takže dnes by ste krčmy a bary vo Vácove či Győri neodlíšili od tých našich. Dúfajme, že ostatné spory majú kratšiu lehotu.
Autor je historik
Pre niekoho možno dôkaz maďarizácie, pravdepodobnejšie však dôsledok častých zmiešaných manželstiev, ktoré na Žitnom ostrove, Gemeri či Medzibodroží spoločnosť vždy vnímala ako niečo normálne. Na rozdiel od Sedmohradska alebo Vojvodiny, kde aj v dôsledku náboženských rozdielov zmiešané manželstvá zďaleka neboli tak časté. U Maďarov a Slovákov bola táto vzájomná „ústretovosť“ možná i vďaka tomu, že boli jedinými stredoeurópskymi národmi, ktoré procesom reformácie a rekatolizácie prešli bez toho, aby jedna konfesionálna cirkev získala dominanciu. Navyše, v dôsledku polohy na hranici východnej a západnej cirkvi sú 3 percentá Maďarov a 5 percent obyvateľov Slovenska byzantsko-slovanského obradu.
Slovákom a Maďarom teda môže byť rovnako dobre rímskokatolík, evanjelik a. v., reformovaný, gréckokatolík. Podobná pluralita sa u Poliakov, Rumunov, Srbov a vlastne ani u žiadneho iného národa nevytvorila.
Historickú pamäť o uhorskom období v slovenskej spoločnosti napriek tomu tvoria traumy z obdobia dualizmu. Osud Matice a slovenských gymnázií, volebné prechmaty, Černová, masové vysťahovalectvo, všetky vnútorne spája maďarizácia. Lenže to je tmavšia časť života vtedajšej doby. Tou svetlejšou bola najmä modernizácia. A tá prichádzala do našich miest po koľajniciach. Za krátke obdobie siedmich rokov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa na území Slovenska vybudovalo takmer 900 kilometrov železničných tratí, ktoré priviezli na Liptov priemysel, z horských oblastí odstránili hrozbu hladomoru, ktorá nad nimi visela po každej neúrode. A po železničných vagónoch sa z Budapešti šíril i závan veľkomesta a vôňa zákuskov pečených v cukrárni Gerbaud (čítaj žerbó).
Na počiatku dlhého maďarsko-slovenského sporu o podobu Uhorska leží spis profesora práv na Trnavskej univerzite Michala Bencsika takmer spred 300 rokov. Vyslancom Trenčianskej stolice v ňom uprel právo zúčastniť sa na krajinskom sneme. Sú Slováci, teda potomkovia ľudu podmanenej Svätoplukovej ríše, a navyše nepijú ako praví Uhri víno, ale pivo. Na popud Trenčanov napísal farár Ján Baltázar Magin obranu, ktorá sa stala pilierom takzvanej pohostinskej teórie. Môžeme teda povedať, že na počiatku vzájomného sporu bola krčmová otázka: víno či pivo? Magin obhajoval Trenčanov tým, že pivo radi pijú v Prahe, Mníchove i vo Viedni, odvolával sa najmä na „pre pitie piva preslávený národ belgický“. Rovnakú otázku museli uhorskí vlastenci riešiť, keď po porážke maďarskej revolúcie popravovali generálov povstaleckých vojsk a rakúski a českí cisárski dôstojníci si pod ich šibenicami víťazoslávne pripíjali pivom. Podľa tradície sa vlastenci zaprisahali, že 150 rokov nesiahnu na pivo. Medzičasom už lehota uplynula, takže dnes by ste krčmy a bary vo Vácove či Győri neodlíšili od tých našich. Dúfajme, že ostatné spory majú kratšiu lehotu.
Autor je historik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.