hudobné festivaly, ako ich poznáme dnes, sú pomerne novým fenoménom. Rozšírili sa koncom 18. a v priebehu 19. storočia, populárne boli najmä v Nemecku, kde sa rodiace národné povedomie s obľubou utužovalo spoločným spevom a v Anglicku, kde si džentlmeni radi pripomínali hudbu Händla. Pri zakladaní a organizácii prvých festivalov zohrali významnú úlohu amatérske hudobné spolky.
Bratislavské hudobné slávnosti, pýšiace sa u nás prívlastkom „najprestížnejšie“, existujú od roku 1964, no nie sú najstarším slovenským festivalom. Primát patrí Hudobnému letu v Trenčianskych Tepliciach s históriou siahajúcou do 40. rokov 20. storočia. Pozícia obľúbených BHS mi v kontexte slovenského kultúrneho života aj po rokoch stále tak trochu pripomína Tuzex. Raz za čas človek nemusí za svetovými orchestrami a sólistami cestovať do zahraničia, možno sa vybrať do Reduty. Do tejto kategórie patrilo v rámci aktuálneho ročníka hosťovanie Royal Concertgebouw Orchestra Amsterdam s dirigentom Semyonom Bychkovom a klaviristom Emanuelom Axom, londýnskeho Philharmonia Orchestra pod taktovkou Juraja Valčuhu či Drážďanskej filharmónie s huslistkou Juliou Fischer. Predchádzajúca poznámka o časoch nedávno minulých nebola mienená ako kritika festivalu, vďaka zaň. Ide o to, že konfrontáciu domácich umelcov a publika so svetovou interpretačnou elitou na Slovensku príliš rýchlo, príliš často a príliš nadlho strieda takpovediac koncertná prevádzka. Jej príkladom bolo na BHS hosťovanie Štátnej filharmónie Košice s Dvořákovou Stabat mater. Dva dni skúšok, pričom vcelku skladbu hudobníci zahrali až na koncerte, i napriek kvalitnému dirigentovi, jednoducho nestačilo a bolo to počuť. Škoda.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.