som krajinkár, aj keď nie úplne v klasickom vyznení.
Od industriálnych krajín som sa v poslednom čase presunula k morským scenériám. Ešte tam cítiť náznaky zástavby, ale nevedno, či sa tam prehnala cunami, alebo je to zaplavené pobrežie. Mám rada ticho, pokoj, keď sa krajina vyľudní, spomalí a divák môže rozmýšľať, čo sa tam udialo, je to taká neurčitosť a melanchólia.
čierny tuš je môj najobľúbenejší nástroj v ateliéri.
Mala som obdobie obrazov v pastelových tónoch, potom som maľovala temné čierne krajiny, v poslednej sérii prác sa mi do malieb opäť vracia farba, som na polceste, ale monochromatická farebnosť je mi bližšia vo všetkom. Nikdy som nemala rada žiarivé farby, ani v interiéroch, ani na sebe. Jediný farebný akcent je môj červený rúž, ktorý nosím skoro vždy. Dodáva mi sebavedomie a cítim sa odvážnejšia.
maľby aj koláže vznikajú súčasne.
Aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá, obe tieto série spolu súvisia. Počas dňa prácu rada kombinujem, spravím si jednu vrstvu maľby v obraze a kým schne, pracujem na kolážach. Pri maľovaní nedokážem sedieť, takže celý deň som na nohách a večer chodím z ateliéru úplne dolámaná a unavená. Nie je to fyzicky ľahká práca a človek asi musí byť trošku fit. Stáva sa mi, že ostanem maľovať dlho do večera, aj keď ma už všetko bolí, pretože nechcem prerušiť ten okamih, keď sa mi darí. Niekedy treba ísť až na kraj svojich síl. Navyše, plátna sú napnuté na drevených rámoch, ktoré sú dosť ťažké a pri manipulácií s formátom veľkým 3 x 2 m pravidelne niečo zhodím alebo ma obraz zavalí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.