Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Katya Krausová: Ťažko je bez dobrých priateľov

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Britská producentka a režisérka Katya Krausová posledných desať rokov pracuje s fotografom Yuri Dojčom na projekte Last Folio/Posledná kapitola o ľuďoch preživších holokaust, ktorí zostali žiť na Slovensku. Práve vystavujú vo Viedni, tak sa zastavila aj v Bratislave, kde vyrastala.

Katya Krausová: Ťažko je bez dobrých priateľov BORIS NÉMETH

Pôvodne to mal byť taký 20-minútový dokument.

Náhodou som videla portréty ľudí, ktorých tu fotografoval Yuri Dojč. Chcela som si vypočuť ich príbehy, pýtať sa ich, čo im dalo silu prežiť. Ale už po dvoch dňoch bolo jasné, že títo ľudia sú so svojimi príbehmi úplne sami, s nikým sa o tom nerozprávali a teraz je ten posledný moment ich zachytiť. Zohnala som financie, urobili sme film, výstava od roku 2009 putuje po svete. Rozmýšľam, čo s tým materiálom ďalej, mám totiž pocit, že čo nie je na povrchu, o čom sa nehovorí, to nie je. Treba sa venovať tomu, aby to zostalo v konverzácii. Každý rok si hovorím, že už stačilo, rozmýšľam, do čoho ďalšieho sa pustím, ale je otázka, či sa dokážem vrátiť k veciam, ktoré sú „len“ príjemné.

Od detstva som náruživý divák.

Každú nedeľu ráno som chodila na Novú scénu na detské predstavenia. Keď som sa presťahovala v šesťdesiatomôsmom do Veľkej Británie, začala som chodiť do divadla hneď a zaraz, aj keď moja angličtina bola mizerná. Divadlo považujem za rozšírenie normálneho rozhovoru. V Londýne si treba lístky kúpiť aj rok dopredu, alebo to robiť ako ja. Idem rovno na predstavenie, o hodinu skôr, zoberiem si iPad a ešte sa mi nikdy nestalo, žeby som sa tam nedostala.

Rada mixujem ľudí, situácie, miesta.

Vždy ma zaujímalo varenie, moja dcéra je dokonca šéfkuchárka, dala sa na varenie po skončení Oxfordu. Keď som tam študovala ja, mala som Sunday club. V nedeľu som uvarila nejakú slovenskú polievku, k tomu šalát a vždy prišlo aspoň 15 ľudí. Aj keď som si založila rodinu, vždy sme mali v nedeľu na obed toľko ľudí. Varenie je veľmi spoločenské, diskutuje sa, potom si niekto sadne ku klavíru, obed musí trvať aspoň päť hodín.

Najdôležitejší sú dobrí priatelia.

To myslím vážne, nie pateticky. Ťažko je bez nich. Otec bol mnoho rokov zavretý, dobre si pamätám momenty, keď ľudia prešli cez ulicu, aby sa nemuseli s mojou mamou pozdraviť. Mala však kruh priateľov, ktorý ju podržal.

Viem sa veľmi dobre pohádať.

Najmä so synom. Keď mal asi šesť rokov, bol u nás jeho kamarát z poriadnej anglickej rodiny, kde sa nikdy nezvyšoval hlas. Zrazu sa začala taká dobrá nukleárna vojna. Ako sme tak so synom na seba kričali, obaja naraz sme si všimli, že ten chlapec tam stojí biely ako krieda. Syn sa uprostred hádky ku nemu otočil a povedal: James, to nič neznamená. Už vtedy chápal, že toto nie je hnev, ale len výmena názorov. Vytočiť ma vie takmer všetko, ale keď je to veľmi vážne, tak skoro nič. Vlastne podľa toho viem, že situácia je veľmi vážna, keď sa nerozčúlim.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite