Keď som prvý raz oslovil Wong Kar-waia, že by sme radi festival otvorili jeho filmom Moje čučoriedkové noci, začal sa pobavene smiať: „To naozaj chcete risknúť?“
Dnes už vieme, že Wong nemal žiadnu vinu na tom, že pred tromi rokmi bola reálne ohrozená projekcia filmu 2046,“ s úsmevom kontroval Thierry Frémaux, umelecký riaditeľ festivalu na otázku, či sa neobával problémov s úvodným filmom 60. galapodujatia na francúzskej Riviére. „Bol to jednoznačne technický problém – s výrobou kópie a transportom,“ pokračoval. „Ale tak vznikajú mýty o Cannes. Museli sme najať súkromné lietadlo a požiadať francúzsku políciu, aby automobilu nestáli v ceste žiadne prekážky. A to iba preto, aby kópia dorazila načas! Teda žiadna hviezda alebo prezident republiky, ale filmová kópia!“
.pred rokom som nemal nič
Ďalším z mnohých mýtov o Cannes je, ako sa formuje rozhodovanie: kto všetko stojí v pozadí, koľko peňazí a politických záujmov sa stretáva v zákulisí ostro sledovanej udalosti. Tento mýtus však toho roku poprelo práve víťazné dielo. Medzi novinármi síce prevládol názor, že film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni je výnimočný, no poslať Zlatú palmu do Rumunska v zosobnení neznámeho režiséra Cristiana Mungiuho si nevedel predstaviť nikto. Tým viac, že v prestížnom hodnotení vybratých kritikov sa o prvú priečku delil s mediálne „vyhovujúcejšími“ bratmi Coenovcami (Táto krajina nie je pre starých). Nepravdepodobná bomba však predsa explodovala a deväťčlenná jury na čele so Stephenom Frearsom prisúdila najprestížnejšie festivalové ocenenie 39-ročnému režisérovi, pre ktorého to bol len druhý hraný film.
Cristian Mungiu sa po absurdnej komédii Occident z roku 2002 vrátil so sociálnou drámou 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni. Počas päťročnej „prestávky“ sa stal súčasťou rumunského kinematografického zázraku a po získaní Zlatej palmy jej najžiarivejším klenotom.
„Počas toho obdobia som nakrútil epizódu do balkánskeho projektu Lost and Found,“ hovorí Mungiu, „pracoval som ako výkonný producent pre iného režiséra, stal som sa otcom, kúpil som dom a urobil si meno v reklamnej branži. Po Occidente som potreboval čas na prečistenie mysle, aby som zistil, čo vlastne chcem robiť.“
Film vznikol v extrémne krátkom čase: scenár začal písať v auguste minulého roka. „Ešte v septembri som nevedel, či mám pokračovať. Správa, že mám potrebné financie z domácich zdrojov, prišla až v decembri. Film som dokončil vo februári a strih len tri dni nato.“ Nadšene pokračuje: „Celé je to ako rozprávka. Ešte pred šiestimi mesiacmi som nemal všetky peniaze, ale myslel som na Cannes. Zlatá palma je tým najlepším, čo sa mohlo rumunskej kinematografii stať. Som ohromne šťastný a chcem poďakovať svojim kolegom-filmárom. Bez ich úspechov v poslednom období by som tu nemal šancu byť.“
.palec dole!
Cristian Mungiu je teraz slávny rovnako ako David Fincher, Joel a Ethan Coenovci, Kim Ki-duk, Ulrich Seidl, Wong Kar-wai, Gus Van Sant, Quentin Tarantino, Emir Kusturica, Catherine Breillat, Béla Tarr, James Gray alebo Alexander Sokurov. Tí všetci v Cannes súťažili, ale väčšina vyšla naprázdno. Nevydarený film znamená neúprosný verdikt, ktorý sa takmer rovná poprave.
Áno, dostať sa sem je určite snom každého filmára. Ale neprejsť neobyčajne kritickým sitom viac ako štyroch tisícok prítomných novinárov je nočnou morou, odvrátenou tvárou festivalu, na ktorú sa nezabúda.
Tu je zopár výrokov, ktoré spečatili osud niektorých filmov v tomto roku:
„Chcel vytvoriť poctu béčkovým filmom, ale nakrútil len priemerné béčko! Škandál! Ako sa takýto film mohol dostať do súťaže, monsieur Frémaux?!“ (Auto zabijak Quentina Tarantina.)
„Plochý film, ktorý hádam zaujme len ortodoxných Kimových obdivovateľov.“ (Dych Kim Ki-duka.)
„Dobre zrežírovaný, autentická dobová atmosféra, solídne herecké výkony, ale už stokrát videné a prežuté.“ (Zodiac Davida Finchera.)
„Číňan chcel za európske peniaze a v amerických reáliách nakrútiť univerzálny príbeh. Čučoriedkový koláč úplne bez chuti.“ (Moje čučoriedkové noci Wong Kar-waia.)
„Snímka, ktorá sa nevzdáva ambícií, ale až príliš očividne mieri do multikín.“ (Noc patrí nám Jamesa Graya.)
...a hore!
Veľkú cenu si odniesla japonská režisérka Naomi Kawase za Les v Mogari, takmer dokumentárne dielo o odysei dôchodcu a mladej ošetrovateľky do hlbokých lesov, kde sa zmätený muž snaží nájsť hrob svojej manželky. Cenu za réžiu si prevzal Američan Julian Schnabel za čisto európsky film Skafander a motýľ, autentický príbeh úspešného vydavateľa magazínu Elle, ktorý po mozgovej príhode ochrnie a so svetom je schopný komunikovať len prostredníctvom žmurkania jedného oka, napriek tomu napíše autobiografickú knihu.
Za najlepší scenár jury ocenila nemeckého režiséra Fatiha Akina, ktorý sa v citlivom príbehu Na druhej strane opäť venoval vzťahom Turkov a Nemcov.
Ceny za herecké výkony putovali do Južnej Kórey a Ruska - vďaka sugestívnej Jeon Do-yeon za rolu ťažko skúšanej ženy vo filme Skryté lúče slnka (réžia Lee Chang-dong) a Konstantinovi Lavronenkovi za interpretáciu nešťastného manžela v dráme Vyhnanstvo (réžia Andrej Zvjagincev).
.zastávka v Luníku
Kolekcia 22 súťažných filmov bola tentoraz rozmanitejšia. O priazeň sa uchádzali aj diela, ktoré na seba strhli zaslúženú pozornosť vyhraneným názorom autorov na podstatu filmového jazyka. Mexický režisér Carlos Reygadas svojím tretím filmom Tiché svetlo opäť rozčesol auditórium na polovice. Kým prvá odchádzala z kina počas prvej polhodiny, druhú, trpezlivejšiu, čakala odmena: hlboké duchovné prežitie banálnej, no existenciálnej story o hriechu, odpustení a vykúpení v náboženskej menšine menonitov.
Alexander Sokurov má povesť vizionára, ktorému málokto rozumie. Vo vojnovom filme Alexandra nezaznie jediný výstrel a nikto nezomrie. Slávna operná speváčka Galina Višnevská stvárnila „bábušku“, ktorá po siedmich rokoch navštívi vnuka, vojaka z povolania, v nebezpečnej línii predmestia Grozného. Niet tu dramatickej akcie, babka len chodí pomedzi vojakov a čečenských civilistov, pozoruje a rozpráva...
Jeden z najťažších kalibrov v súťažnej kolekcii predstavil rakúsky režisér Ulrich Seidl snímkou Import Export. Tohto filmára jedni vynášajú do nebies a iní by ho kameňovali. Prví mu tlieskajú za dokumentaristickú precíznosť, ktorou zobrazuje mrazivé peripetie ľudí, druhí ho zaraďujú k bezohľadným mizantropom a manipulátorom. Bizarné príbehy dvoch lúzerov (jeden z nich sa náhodou ocitne aj v apokalypticky pôsobiacom sídlisku Luník v Košiciach) však patrili k najväčším zážitkom tohtoročného festivalu.
.lugovoj neprišiel
Záver festivalu poznačila svetová premiéra ruského dokumentu Vzbura: Prípad Litvinenko o prípade otráveného bývalého agenta KGB. V kritickom pohľade režiséra Andreja Nekrasova vystupujú všetky dôležité postavy smutnej udalosti: od Anny Politikovskej, Borisa Berezovského, Michaila Trepaškina až po Vladimíra Putina. Samozrejme, nechýba ďalší dôležitý agent, dnes podnikateľ Andrej Lugovoj, ktorý sa však (tak ako do Londýna) nedostavil ani do Cannes.
V čom bolo šesťdesiate Cannes iné? Na to nie je jednoznačná odpoveď. Osvedčený mix slávnych tvorcov a mladých talentov zase fungoval. Nechýbali ani hollywoodske superhviezdy a celebrity svetového šoubiznisu. Mierne sa pozmenila dlhoročná festivalová znelka a ešte viac sa roztvorili nožnice medzi umeleckým filmom, ktorý vládne oficiálnemu výberu, a komerčným tovarom, ktorý dominuje Filmovému trhu.
Guru nezávislého filmu Abel Ferrara, ktorý na povestných červených schodoch predstavil svoj piaty film Go Go Tales, o Cannes hovoril takto: „Sme ako šimpanzy v klietke. Každý deň sa tu hrá množstvo filmov, a keď príde rad na vás, je to váš deň. Prídete, je tlačová konferencia, kde zistíte, že nie všetci videli váš film, ale aj tak vás skritizujú, potom ešte nejaká párty, a na ďalší deň sa môžete baliť. Ak predsa len neodídete, váš osobný profil značne utrpí, pretože ďalší deň kraľujú Coenovci, a potom zasa niekto iný. V okamihu, keď tu premietajú váš film, sa cítite ako kráľ, ale po záverečných titulkoch je koniec... bye-bye, amigo!“
Autor je programový riaditeľ
MFF Bratislava
Peter Nágel
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.