na filmových festivaloch zbieraš ceny za svoj najnovší dokument Sloboda pod nákladom. Niekde si spomínal, že je to tvoj návrat na začiatok. Čo si tým myslel?
Ešte na základnej škole som vstúpil do horolezeckého oddielu v Prievidzi a jedno leto, keď som mal šestnásť, som prišiel do Tatier liezť. Vtedy sa mi pošťastilo zostať robiť na Zbojníckej chate, pretože sa chatárovi Edovi Záhorovi zranil jeden nosič. Hoci som mal jedny rozbité vibramy, jedno spotené tričko, bol som najšťastnejším človekom na planéte. Najsilnejší pocit z tohto obdobia som mal, keď som raz vmáji ostal strážiť Zbojnícku chatu, lebo vtedy boli každoročne všetky tatranské chaty zatvorené pre čerpanie dovoleniek. Chatár chcel, aby na chate predsa niekto bol. Tak som sa tu učil na skúšky.
aký je to pocit byť uprostred Tatier na chate úplne sám?
Prvý deň je pohoda, druhý si tiež užívate. Na tretí už pozeráte, či okolo neprechádza nejaký turista. (Smiech.) Ale chodili akurát kamzíky každé ráno k chate ako zvyčajne po celý rok. Celé stádo. Raz som si šiel nakúpiť stravu do Smokovca. Keď som sa večer blížil k chate, všetky ležali opreté o jej múr a čakali, kým sa vrátim. Vtedy som pochopil, že kamzíky v tejto doline potrebujú na prežitie prítomnosť človeka.
vo filme si Tatry natočil poeticky. Prečo?
V každom tvorcovi sa postupne ukladajú zážitky, myšlienky a poznanie. Nakoniec to potrebuje dostať zo seba von. V tých Tatrách to boli pre mňa veľmi silné dni. Naozaj, každý jeden deň, v tom mi isto dajú nosiči za pravdu. Keď sa opýtate nosičov, prečo nosia, nepovedia. Alebo keď sa ich spýtate, čo im dáva nosenie, len sa usmejú, pretože to nevieme vyjadriť. Je to športový výkon, meditácia alebo práca? Po úmornej vynáške cítia po pár dňoch potrebu vrátiť sa k noseniu, pretože je to úžasná očista hlavy. Človek sa musí sústrediť na krok.
„Byť v tichu a sám – to je silnejší zážitok.“
Čím je vynáška ťažšia, tým viac sa chvíľka nepozornosti môže nosičovi vypomstiť. Preto je nosenie aj o vnútornej rovnováhe. Vo filme o tom hovorí nosič a chatár z Chaty pod Rysmi Viktor Beránek: „Ja už som dôchodca a dôchodcovia by mali chodiť pomaly. Preto mi toto remeslo vyhovuje.” Keď som rozmýšľal, ako uchopiť film o nosičoch, tak som si uvedomil, že by mal aj tak plynúť. Ako kontrast k dnešnej dobe. Film o vnútornej slobode. Preto som ho nazval Sloboda pod nákladom. Preto sú tam tie pomalé až meditatívne zábery Vysokých Tatier symbolizujúce slobodu ducha nosiča.
takže ty sám si robil nosiča deväť sezón?
Dokonca aj počas vojenskej služby, keď som dostal dovolenku, nešiel som ani domov, ale na chatu nosiť. Tak mi to chýbalo. Bolo to ako droga. Potom som bohužiaľ mal zranenie a musel som prestať. Keď som sa stretol s Viktorom a povedal mu, že mám zdravotný problém, odpovedal: „To je zanedbané nosenie.“ Viktor už takmer polstoročie vynáša ťažké náklady. Po premiére filmu som ho na jeseň opäť stretol s vynáškou na Chatu pod Rysmi. Musel som naňho s úctou hľadieť, lebo mal naložených 86 kilogramov.
koľko sa najviac podarilo vyniesť tebe?
Ja som prišiel na Zbojnícku chatu v roku 1977, v období, keď tam bola silná žilinská partia nosičov a všetci sa v tú sezónu snažili vyniesť 100 kg náklad. S rešpektom som na nich pozeral. Nepamätám si, že by sa ešte zopakovalo také súťaživé obdobie. Mne, naopak, vyhovovali ľahšie vynášky, okolo 60 kg, ale chodil som takmer každý deň, lebo som chcel stihnúť aj niečo s kamarátmi vyliezť. Po ťažkých váhach musí nosič regenerovať, takže je to v priemere za mesiac to isté. Len jednu vynášku som mal nad 90 kg. Niesol som z lesa kmeň stromu a cítil som, že som to prehnal. Strašne som sa vytrápil. Vtedy mi jedna turistka dala 100 korún, čo bolo na tú dobu naozaj veľa, aby som nemusel tak ťažko drieť. (Smiech.)
podľa čoho si nosič nastaví váhu nákladu?
Nosiči neradi hovoria o tom, koľko vynesú. Je to intímne. Nosič rozmýšľa pri sklade na Hrebienku, čo je nutné vziať, ako to nabaliť. Prvé metre si často nosič povie, uf, asi som to prepálil, ale potom sa rozchodí, zvykne si na váhu, ťažisko a po čase sa s námahou a s bolesťou istým spôsobom zmieri. Každý ma svoju optimálnu váhu. Keď ju netrafí, trápi sa. O tom rozhodujú niekedy aj jedno-dve kilá navyše.
existuje nejaký prehľad o rekordných vynáškach?
O tých sa vie. My sme na Zbojníckej chate chatárovi raz mesačne odovzdávali výkaz o vynesených kilách. On to sčítal a dostali sme výplatu. Kto vyniesol tonu, dostal aj odznak. Ja mám doteraz presné záznamy, ktoré som si viedol od 14 rokov o vylezených cestách, túrach i vynáškach.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.