Najunikátnejší koncert tohoročnej bohatej džezovej jesene by ste márne hľadali na preľudnených džezákoch. Necelé dva týždne po ich skončení prišlo podstatne menej podstatne lepšie informovaných znalcov na podstatne džezovejšie podujatie – kvinteto vedené kontrabasistom Dave Hollandom.
Rodáka z britského Wolverhamptonu poznamenala účasť na projektoch Milesa Davisa, ktorý dvadsaťročného kontrabasistu angažoval po tom, ako ho počul v londýnskom klube Ronnieho Scotta. Schyľovalo sa k prelomovému roku 1969, ktorý rozkmotril tradicionalistov s novátormi a Holland bol po Davisovom boku pritom. Po štyridsiatich rokoch stále aktívny kontrabasista vedie zoskupenia Dave Holland Bigband, Quintet a Sextet, ktorým v kontexte aktuálnych džezových trendov patrí viacero superlatívov.
Hudba Dave Holland Quintet neútočila prvoplánovo na zmysly, ako estrádne súbory niekoľko dní predtým. Spoločenská sála PKO v ten večer pripomínala skôr Redutu. Toto prirovnanie na Hollandovu hudbu sedí z viacerých dôvodov. „Improvizačné úseky nástrojových hlasov v mojej hudbe sú kontrapunktom prebiehajúcim v reálnom čase na rôznych platformách,“ povedal mi líder pred minuloročným koncertom na Staromestskom námestí v Prahe. „Podobne je to s prelínaním rôznorodých rytmických pásiem. Tieto prostriedky fungujú už niekoľko storočí v klasickej hudbe, tak prečo ich nepoužiť v džeze? Podstatné je odhadnúť hranicu, aby prechod medzi komponovaným a improvizovaným nebol príliš rušivým momentom.“
Rušivých momentov – v tom najlepšom slova zmysle – obsahovalo vystúpenie kvinteta neúrekom. Hollandovými prvoligovými spoluhráčmi sú „blázni“ schopní v protichodných melódiách uvádzať rozkúskované (napriek tomu nádherné) témy a v sólach sa približovať slobodnej kolektívnej improvizácii podľa vzoru neworleanských pochodujúcich bandov. Sotva by ste na súčasnej scéne našli vyberanejší pohľad na tradíciu optikou 21. storočia. Sofistikovaným duelom jednotlivých sólistov – dravého saxofonistu Chrisa Pottera a zemitého trombonistu Robina Eubanksa (v tričku v tom čase ešte nejasného víťaza Obamu) – sekundovala zahmlená zvukovosť vibrafónu Steva Nelsona. Nerovné basové groovy lídra a rytmická premenlivosť bubeníka Nata Smitha rozdeľovali a stmeľovali zároveň.
„Bol to najlepší koncert môjho života,“ vyhlásili domáci džezmeni odchádzajúci z nenaplnenej sály PKO. Vďakabohu za to, že džez žije aj mimo džezákov!
Dave Holland Quintet, Bratislavský jazzový klub, 4. november 2008, PKO Bratislava
Rodáka z britského Wolverhamptonu poznamenala účasť na projektoch Milesa Davisa, ktorý dvadsaťročného kontrabasistu angažoval po tom, ako ho počul v londýnskom klube Ronnieho Scotta. Schyľovalo sa k prelomovému roku 1969, ktorý rozkmotril tradicionalistov s novátormi a Holland bol po Davisovom boku pritom. Po štyridsiatich rokoch stále aktívny kontrabasista vedie zoskupenia Dave Holland Bigband, Quintet a Sextet, ktorým v kontexte aktuálnych džezových trendov patrí viacero superlatívov.
Hudba Dave Holland Quintet neútočila prvoplánovo na zmysly, ako estrádne súbory niekoľko dní predtým. Spoločenská sála PKO v ten večer pripomínala skôr Redutu. Toto prirovnanie na Hollandovu hudbu sedí z viacerých dôvodov. „Improvizačné úseky nástrojových hlasov v mojej hudbe sú kontrapunktom prebiehajúcim v reálnom čase na rôznych platformách,“ povedal mi líder pred minuloročným koncertom na Staromestskom námestí v Prahe. „Podobne je to s prelínaním rôznorodých rytmických pásiem. Tieto prostriedky fungujú už niekoľko storočí v klasickej hudbe, tak prečo ich nepoužiť v džeze? Podstatné je odhadnúť hranicu, aby prechod medzi komponovaným a improvizovaným nebol príliš rušivým momentom.“
Rušivých momentov – v tom najlepšom slova zmysle – obsahovalo vystúpenie kvinteta neúrekom. Hollandovými prvoligovými spoluhráčmi sú „blázni“ schopní v protichodných melódiách uvádzať rozkúskované (napriek tomu nádherné) témy a v sólach sa približovať slobodnej kolektívnej improvizácii podľa vzoru neworleanských pochodujúcich bandov. Sotva by ste na súčasnej scéne našli vyberanejší pohľad na tradíciu optikou 21. storočia. Sofistikovaným duelom jednotlivých sólistov – dravého saxofonistu Chrisa Pottera a zemitého trombonistu Robina Eubanksa (v tričku v tom čase ešte nejasného víťaza Obamu) – sekundovala zahmlená zvukovosť vibrafónu Steva Nelsona. Nerovné basové groovy lídra a rytmická premenlivosť bubeníka Nata Smitha rozdeľovali a stmeľovali zároveň.
„Bol to najlepší koncert môjho života,“ vyhlásili domáci džezmeni odchádzajúci z nenaplnenej sály PKO. Vďakabohu za to, že džez žije aj mimo džezákov!
Dave Holland Quintet, Bratislavský jazzový klub, 4. november 2008, PKO Bratislava
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.