Americká politika ma baví, odkedy som USA navštívil ako študent v roku 1992. Práve vrcholila púť Billa Clintona do Bieleho domu. Odvtedy sa veľa zmenilo, záujem o americkú politiku zostal. A tak som na posledných pár dní pred voľbami vycestoval priamo do centra diania, Washingtonu, D. C.
Môj Election Day 2008 vyzeral nasledovne.
.utorok, 4. 11., 12.30
volebná miestnosť v episkopálnom Metropolitan AME Church na M Street — 5 blokov od Bieleho domu.
Pred vchodom je rad približne 30 ľudí, ktorý sa priebežne hýbe. Väčšinou Afroameričania, čo v centre Washingtonu nikoho neprekvapí. Viacerí vyzerajú tak, že obetovali obednú prestávku na to, aby si splnili svoju občiansku povinnosť. Pokúšam sa dostať dovnútra, vysvetľujem, že som z Európy a zaujíma ma americký volebný proces. Organizátorka davu z ulice ma odkazuje na šéfa volebnej miestnosti, ktorého údajne hneď posiela. Čakám 10 minút a nechodí ani ona, ani šéf. Tak sa postavím vedľa dvoch japonských turistiek a fotografujem voličov. Ulica si žije svojim bežným denným ruchom.
.utorok, 4. 11., 13.00
volebná miestnosť v presbyteriánskom kostole na R Street — severozápadná časť Washingtonu D. C.
Necelých desať metrov od vchodu ma prekvapuje stánok s dobrovoľníkmi. Traja Afroameričania ma odchytávajú počas rýchlej chôdze, tlačia mi do ruky leták Baracka Obamu a pýtajú sa, či viem, koho budem voliť. Rýchlo pochopia, že nie som miestny, napriek tomu mi trpezlivo vysvetľujú svoju agendu. S obdivom k McCainovi sa radšej nepriznávam. Ich úsilie je o to sympatickejšie, že je aj tak úplne zbytočné. Lebo hoci v americkej politike sa veci menia, jedna istota existuje: v DC vyhrávajú demokrati, aj keby za nich kandidoval Mickey Mouse. (Obama získal v District of Columbia rekordných 93 percent). Žiadny rad, vstupujem do miestnosti. Členka volebnej komisie ma víta s úsmevom, s netradičnou požiadavkou fotografovať ma odkazuje na šéfa komisie. Vysmiaty tridsiatnik hovorí „no problem", pýta sa, odkiaľ som a hrdo mi ukazuje, ako v USA funguje volebný systém. Zároveň mi podáva „cvičné” vzorové tlačivá volebného lístka a vysvetľuje, ako uľahčujú voľby telesne postihnutým a španielsky hovoriacim voličom. Urobím zopár fotografií a vychádzam do jemného dažďa na ulicu. Obamovi aktivisti sa ma dobrosrdečne pýtajú, či som dostal všetky informácie a ako vnímajú Európania ich favorita.
.utorok, 4. 11., 17.00
Porter´s Saloon, neďaleko campusu George Washington University, volebná párty študentov politického marketingu.
Prichádzam ako jeden z prvých hostí, vo dverách stretávam dekana školy, ktorý ma pozval, a tiež moju obľúbenú profesorku. Obaja demokrati, obaja vysmiati a veselí. Republikánski profesori, ktorých som si pamätal z čias môjho štúdia, na akcii chýbali. Zaujímavé je, že škola bola natoľko korektná, že ešte aj pri skladbe pedagogického zboru dávala pozor na vyvážený výber profesorov podľa politického presvedčenia. Využívam čas pred oficiálnym začiatkom, a pýtam sa na očakávané výsledky. Susan Wiley, profesorka politických vied, ponúka prognózu: „Bude to veľká noc pre demokratov a pre celé USA. Otázka nestojí, kto voľby vyhrá, ale či Obama prekročí 350 hlasov voliteľov a či demokrati získajú vytúžených 60 kresiel v Senáte.” Veľmi sa nemýlila. Za najväčšie chyby republikánov označila výber Sarah Palinovej za viceprezidentskú kandidátku, neschopnosť získavať dostatok prostriedkov na držanie kroku s Obamom v médiách a tiež nedostatočné dištancovanie sa od Georgea Busha. Zároveň však vyslovila hypotézu, že nech by sa republikáni snažili akokoľvek, proti bezchybne riadenej kampani Baracka Obamu s rekordným balíkom peňazí a rekordným počtom zanietených dobrovoľníkov by aj tak nemali šancu. Zašla dokonca ešte ďalej a tvrdila, že po ôsmich rokoch vlády G. W. Busha a pri súčasnej hospodárskej kríze by ktorýkoľvek z dvoch vážnych demokratických kandidátov z primárok porazil ktoréhokoľvek z republikánskych. Obamu označila za nový začiatok americkej politiky a lídra s obrovským potenciálom.
Medzičasom sa miestnosť zaplnila študentmi. Pri vchode dostávajú žetóny na dva alkoholické nápoje a živo medzi sebou diskutujú. Finančná kríza je badateľná aj na kvalite občerstvenia. Počas predchádzajúcich „historických” volieb v roku 2000 nás ako študentov hostil all inclusive vo svojej reštaurácii James Carville, demokratický guru politického marketingu a strojca Clintonovho úspechu. Študenti na štyroch obrazovkách na stenách sledujú, ako voľby pokrývajú hlavné televízne kanály. S niekoľkými sa ako absolvent zo zahraničia púšťam do debaty a zisťujem, že ani zarytí republikáni v najmenšom nepochybujú o víťazstve Obamu. Študenti sú vo veku okolo 22 až 26 rokov a väčšina volila demokratov. Ďalšia zmena v porovnaní s rokom 2000: v tom čase bol počet republikánov a demokratov medzi študentmi vzácne vyrovnaný. Študenti sa ma pýtajú, či je imidž USA v zahraničí naozaj taký zlý, ako sa to dozvedajú z médií. Otázka ma prekvapuje, v minulosti som bol úplne zvyknutý na americkú zahľadenosť do seba a vlastných domácich problémov. V oblasti medzinárodnej politiky sa témy diskusií zvykli točiť iba okolo Izraela, Iraku, prípadne Číny a Ruska. Atmosféra sa stáva napätejšou s pribúdajúcimi hodinami, čaká sa na prípadné prekvapenia predovšetkým zo štátov, ktoré podľa prieskumov nemali jasného favorita. Prvé zaujímavé výsledky nabiehajú okolo 20:00. Každý nový štát na obrazovke sprevádzajú oslavné reakcie davu. Prekvapenia sa nekonajú, prvé sčítania naznačujú, že Obama má dokonca našliapnuté na dobytie niekoľkých tradičných bášt republikánov z juhu a zo stredozápadu. Stretávam ďalšieho zo svojich profesorov, Steva Billeta. Pýtam sa ho, aké výsledky očakáva on: „Obamovi tipujem minimálne 364 hlasov voliteľov. McCain však mohol vyhrať ako jediný republikánsky kandidát. Fatálnu chybu urobil asi pred štyrmi mesiacmi, keď sa priklonil k straníckej mašinérii a konzervatívnej základni strany, čím sa identifikoval s Bushom. Ak by nasledoval svoj inštinkt a za viceprezidenta si vybral Joea Liebermana, mohol kampaň viesť ako nestraník a získať mnohých umiernených stredových voličov. Základňu republikánov mal aj tak garantovanú,” odpovedal jeden zo skúsených washingtonských harcovníkov politických kampaní.
.utorok, 4. 11., 21.00
volebná párty PR a lobingovej firmy Qorvis Communications.
Jedno z desiatok spoločenských podujatí, ktoré sa v deň volieb vo Washingtone konajú. Firmy tento deň využívajú ako príležitosť na vytvorenie pohodovej atmosféry a pohostenie svojich klientov i zamestnancov. Prichádzam v čase, keď je približne sto hostí natlačených na obrazovku vo vstupnej loby PR agentúry, ktorej predstaviteľom je ďalší z mojich profesorov, Ron Faucheux, autor viacerých kníh o volebných stratégiách. Zastihol som ho akurát na odchode, o necelú polhodinu mal vystupovať ako hosť v televíznej diskusii. Na otázku, čo budú výsledky znamenať pre Ameriku, povedal: „Prichádza k obrovskej zmene, ktorej rozsah si väčšina ľudí ani nevie predstaviť. Karl Rove v roku 2004 ohlasoval nástup permanentnej republikánskej väčšiny, dnes sme svedkami toho, že demokrati zásadným spôsobom menia politické ihrisko a marginalizujú republikánov. GOP má pred sebou obrovskú výzvu postaviť nanovo stranu, ktorá je v troskách, tak aby bola relevantná pre voliča 21. storočia.” Medzičasom Obama asi pred desiatimi minútami získal Pennsylvániu a prítomní netrpezlivo očakávajú výsledky z Ohia, ktoré — ak by boli priaznivé pre senátora z Illinois — by z neho de facto urobili nového prezidenta USA. Asi pol hodinu po vyhlásení Ohia v prospech Obamu nabehne na obrazovkách štát Washington a skóre 277 voliteľov —
Barack Obama sa stáva novozvoleným prezidentom USA . V priebehu sekúnd sa otvárajú vychladené fľaše šampanského a hluk trúbiacich áut z ulice takmer prehlušuje aj tak hlučnú volebnú párty na šiestom poschodí administratívnej budovy… Po 23:00 sa na obrazovke objavuje McCain s kapitulačným príhovorom, ktorý bol lepší, ako akékoľvek jeho dovtedajšie vystúpenie počas kampane. Aj odporcovia hodnotia prejav ako extrémne štátnický a senátorovi z Arizony aplaudujú za jeho veľkorysosť a silu osobnosti.
Krátko po ňom nastupuje v Chicagu na tribúnu pred jasajúci dav človek, ktorý začínal ako takzvaný „also ran”, podceňovaný a málo skúsený kandidát. Jeho konzistentnú kampaň, pevné nervy a vynikajúci úsudok odmeňujú Američania rekordnou volebnou účasťou a obrovským triumfom.
.streda, 5. 11., 01:00
Pennsylvania Avenue, námestie pred Bielym domom.
Atmosféra, ktorá zavládla v meste, je elektrizujúca. Slovák to môže asi najlepšie prirovnať k tomu, čo sa dialo doma, keď sme získali titul majstrov sveta v ľadovom hokeji v roku 2002. Pred Bielym domom sa spontánne schádza niekoľko tisícov ľudí, ktorí v eufórii oslavujú Obamovo víťazstvo. Polícia odblokovala časť Pennsylvania Avenue a niekoľko okolitých ulíc od cestnej dopravy. Dav pozostáva prevážne z mladých belochov, podľa oblečenia najmä študentov. Stretávam aj veľa cudzincov. Ľudia skandujú oslavné heslá na Baracka Obamu. Tie sa striedajú so sarkastickými pokrikmi na adresu G. W. Busha. Mnohí držia v rukách volebné transparenty hovoriace o zmene, potrebnej ako soľ. Podľa zanietenosti niektorých účastníkov usudzujem, že ide o členov armády dobrovoľníkov v Obamovej kampani, ktorí si prišli vychutnať slastný pocit víťazstva. A hoci mi osobne výsledky volieb až takú radosť neurobili (aj keď som nič iné nečakal), bolo veľmi osviežujúce vidieť, aké pozitívne masové emócie je schopný vybudiť politický kandidát dokonca aj v zabehanej západnej demokracii. Márne som sa pokúšal predstaviť si niečo podobné na Slovensku. Na fenomén Obama si ešte počkáme.
Autor je konzultant.
Môj Election Day 2008 vyzeral nasledovne.
.utorok, 4. 11., 12.30
volebná miestnosť v episkopálnom Metropolitan AME Church na M Street — 5 blokov od Bieleho domu.
Pred vchodom je rad približne 30 ľudí, ktorý sa priebežne hýbe. Väčšinou Afroameričania, čo v centre Washingtonu nikoho neprekvapí. Viacerí vyzerajú tak, že obetovali obednú prestávku na to, aby si splnili svoju občiansku povinnosť. Pokúšam sa dostať dovnútra, vysvetľujem, že som z Európy a zaujíma ma americký volebný proces. Organizátorka davu z ulice ma odkazuje na šéfa volebnej miestnosti, ktorého údajne hneď posiela. Čakám 10 minút a nechodí ani ona, ani šéf. Tak sa postavím vedľa dvoch japonských turistiek a fotografujem voličov. Ulica si žije svojim bežným denným ruchom.
.utorok, 4. 11., 13.00
volebná miestnosť v presbyteriánskom kostole na R Street — severozápadná časť Washingtonu D. C.
Necelých desať metrov od vchodu ma prekvapuje stánok s dobrovoľníkmi. Traja Afroameričania ma odchytávajú počas rýchlej chôdze, tlačia mi do ruky leták Baracka Obamu a pýtajú sa, či viem, koho budem voliť. Rýchlo pochopia, že nie som miestny, napriek tomu mi trpezlivo vysvetľujú svoju agendu. S obdivom k McCainovi sa radšej nepriznávam. Ich úsilie je o to sympatickejšie, že je aj tak úplne zbytočné. Lebo hoci v americkej politike sa veci menia, jedna istota existuje: v DC vyhrávajú demokrati, aj keby za nich kandidoval Mickey Mouse. (Obama získal v District of Columbia rekordných 93 percent). Žiadny rad, vstupujem do miestnosti. Členka volebnej komisie ma víta s úsmevom, s netradičnou požiadavkou fotografovať ma odkazuje na šéfa komisie. Vysmiaty tridsiatnik hovorí „no problem", pýta sa, odkiaľ som a hrdo mi ukazuje, ako v USA funguje volebný systém. Zároveň mi podáva „cvičné” vzorové tlačivá volebného lístka a vysvetľuje, ako uľahčujú voľby telesne postihnutým a španielsky hovoriacim voličom. Urobím zopár fotografií a vychádzam do jemného dažďa na ulicu. Obamovi aktivisti sa ma dobrosrdečne pýtajú, či som dostal všetky informácie a ako vnímajú Európania ich favorita.
.utorok, 4. 11., 17.00
Porter´s Saloon, neďaleko campusu George Washington University, volebná párty študentov politického marketingu.
Prichádzam ako jeden z prvých hostí, vo dverách stretávam dekana školy, ktorý ma pozval, a tiež moju obľúbenú profesorku. Obaja demokrati, obaja vysmiati a veselí. Republikánski profesori, ktorých som si pamätal z čias môjho štúdia, na akcii chýbali. Zaujímavé je, že škola bola natoľko korektná, že ešte aj pri skladbe pedagogického zboru dávala pozor na vyvážený výber profesorov podľa politického presvedčenia. Využívam čas pred oficiálnym začiatkom, a pýtam sa na očakávané výsledky. Susan Wiley, profesorka politických vied, ponúka prognózu: „Bude to veľká noc pre demokratov a pre celé USA. Otázka nestojí, kto voľby vyhrá, ale či Obama prekročí 350 hlasov voliteľov a či demokrati získajú vytúžených 60 kresiel v Senáte.” Veľmi sa nemýlila. Za najväčšie chyby republikánov označila výber Sarah Palinovej za viceprezidentskú kandidátku, neschopnosť získavať dostatok prostriedkov na držanie kroku s Obamom v médiách a tiež nedostatočné dištancovanie sa od Georgea Busha. Zároveň však vyslovila hypotézu, že nech by sa republikáni snažili akokoľvek, proti bezchybne riadenej kampani Baracka Obamu s rekordným balíkom peňazí a rekordným počtom zanietených dobrovoľníkov by aj tak nemali šancu. Zašla dokonca ešte ďalej a tvrdila, že po ôsmich rokoch vlády G. W. Busha a pri súčasnej hospodárskej kríze by ktorýkoľvek z dvoch vážnych demokratických kandidátov z primárok porazil ktoréhokoľvek z republikánskych. Obamu označila za nový začiatok americkej politiky a lídra s obrovským potenciálom.
Medzičasom sa miestnosť zaplnila študentmi. Pri vchode dostávajú žetóny na dva alkoholické nápoje a živo medzi sebou diskutujú. Finančná kríza je badateľná aj na kvalite občerstvenia. Počas predchádzajúcich „historických” volieb v roku 2000 nás ako študentov hostil all inclusive vo svojej reštaurácii James Carville, demokratický guru politického marketingu a strojca Clintonovho úspechu. Študenti na štyroch obrazovkách na stenách sledujú, ako voľby pokrývajú hlavné televízne kanály. S niekoľkými sa ako absolvent zo zahraničia púšťam do debaty a zisťujem, že ani zarytí republikáni v najmenšom nepochybujú o víťazstve Obamu. Študenti sú vo veku okolo 22 až 26 rokov a väčšina volila demokratov. Ďalšia zmena v porovnaní s rokom 2000: v tom čase bol počet republikánov a demokratov medzi študentmi vzácne vyrovnaný. Študenti sa ma pýtajú, či je imidž USA v zahraničí naozaj taký zlý, ako sa to dozvedajú z médií. Otázka ma prekvapuje, v minulosti som bol úplne zvyknutý na americkú zahľadenosť do seba a vlastných domácich problémov. V oblasti medzinárodnej politiky sa témy diskusií zvykli točiť iba okolo Izraela, Iraku, prípadne Číny a Ruska. Atmosféra sa stáva napätejšou s pribúdajúcimi hodinami, čaká sa na prípadné prekvapenia predovšetkým zo štátov, ktoré podľa prieskumov nemali jasného favorita. Prvé zaujímavé výsledky nabiehajú okolo 20:00. Každý nový štát na obrazovke sprevádzajú oslavné reakcie davu. Prekvapenia sa nekonajú, prvé sčítania naznačujú, že Obama má dokonca našliapnuté na dobytie niekoľkých tradičných bášt republikánov z juhu a zo stredozápadu. Stretávam ďalšieho zo svojich profesorov, Steva Billeta. Pýtam sa ho, aké výsledky očakáva on: „Obamovi tipujem minimálne 364 hlasov voliteľov. McCain však mohol vyhrať ako jediný republikánsky kandidát. Fatálnu chybu urobil asi pred štyrmi mesiacmi, keď sa priklonil k straníckej mašinérii a konzervatívnej základni strany, čím sa identifikoval s Bushom. Ak by nasledoval svoj inštinkt a za viceprezidenta si vybral Joea Liebermana, mohol kampaň viesť ako nestraník a získať mnohých umiernených stredových voličov. Základňu republikánov mal aj tak garantovanú,” odpovedal jeden zo skúsených washingtonských harcovníkov politických kampaní.
.utorok, 4. 11., 21.00
volebná párty PR a lobingovej firmy Qorvis Communications.
Jedno z desiatok spoločenských podujatí, ktoré sa v deň volieb vo Washingtone konajú. Firmy tento deň využívajú ako príležitosť na vytvorenie pohodovej atmosféry a pohostenie svojich klientov i zamestnancov. Prichádzam v čase, keď je približne sto hostí natlačených na obrazovku vo vstupnej loby PR agentúry, ktorej predstaviteľom je ďalší z mojich profesorov, Ron Faucheux, autor viacerých kníh o volebných stratégiách. Zastihol som ho akurát na odchode, o necelú polhodinu mal vystupovať ako hosť v televíznej diskusii. Na otázku, čo budú výsledky znamenať pre Ameriku, povedal: „Prichádza k obrovskej zmene, ktorej rozsah si väčšina ľudí ani nevie predstaviť. Karl Rove v roku 2004 ohlasoval nástup permanentnej republikánskej väčšiny, dnes sme svedkami toho, že demokrati zásadným spôsobom menia politické ihrisko a marginalizujú republikánov. GOP má pred sebou obrovskú výzvu postaviť nanovo stranu, ktorá je v troskách, tak aby bola relevantná pre voliča 21. storočia.” Medzičasom Obama asi pred desiatimi minútami získal Pennsylvániu a prítomní netrpezlivo očakávajú výsledky z Ohia, ktoré — ak by boli priaznivé pre senátora z Illinois — by z neho de facto urobili nového prezidenta USA. Asi pol hodinu po vyhlásení Ohia v prospech Obamu nabehne na obrazovkách štát Washington a skóre 277 voliteľov —
Barack Obama sa stáva novozvoleným prezidentom USA . V priebehu sekúnd sa otvárajú vychladené fľaše šampanského a hluk trúbiacich áut z ulice takmer prehlušuje aj tak hlučnú volebnú párty na šiestom poschodí administratívnej budovy… Po 23:00 sa na obrazovke objavuje McCain s kapitulačným príhovorom, ktorý bol lepší, ako akékoľvek jeho dovtedajšie vystúpenie počas kampane. Aj odporcovia hodnotia prejav ako extrémne štátnický a senátorovi z Arizony aplaudujú za jeho veľkorysosť a silu osobnosti.
Krátko po ňom nastupuje v Chicagu na tribúnu pred jasajúci dav človek, ktorý začínal ako takzvaný „also ran”, podceňovaný a málo skúsený kandidát. Jeho konzistentnú kampaň, pevné nervy a vynikajúci úsudok odmeňujú Američania rekordnou volebnou účasťou a obrovským triumfom.
.streda, 5. 11., 01:00
Pennsylvania Avenue, námestie pred Bielym domom.
Atmosféra, ktorá zavládla v meste, je elektrizujúca. Slovák to môže asi najlepšie prirovnať k tomu, čo sa dialo doma, keď sme získali titul majstrov sveta v ľadovom hokeji v roku 2002. Pred Bielym domom sa spontánne schádza niekoľko tisícov ľudí, ktorí v eufórii oslavujú Obamovo víťazstvo. Polícia odblokovala časť Pennsylvania Avenue a niekoľko okolitých ulíc od cestnej dopravy. Dav pozostáva prevážne z mladých belochov, podľa oblečenia najmä študentov. Stretávam aj veľa cudzincov. Ľudia skandujú oslavné heslá na Baracka Obamu. Tie sa striedajú so sarkastickými pokrikmi na adresu G. W. Busha. Mnohí držia v rukách volebné transparenty hovoriace o zmene, potrebnej ako soľ. Podľa zanietenosti niektorých účastníkov usudzujem, že ide o členov armády dobrovoľníkov v Obamovej kampani, ktorí si prišli vychutnať slastný pocit víťazstva. A hoci mi osobne výsledky volieb až takú radosť neurobili (aj keď som nič iné nečakal), bolo veľmi osviežujúce vidieť, aké pozitívne masové emócie je schopný vybudiť politický kandidát dokonca aj v zabehanej západnej demokracii. Márne som sa pokúšal predstaviť si niečo podobné na Slovensku. Na fenomén Obama si ešte počkáme.
Autor je konzultant.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.