Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naši mladokomunisti

.časopis .týždeň doma

Sú pomerne mladí a dnes nám vládnu. Dospievali v 80. rokoch, keď bol socializmus už celkom zdiskreditovaný. Napriek tomu títo mladíci vstúpili do KSS (Komunistická strana Slovenska). Úplní cynici, komunistickí rojkovia, alebo niečo medzi tým?

Sú pomerne mladí a dnes nám vládnu. Dospievali v 80. rokoch, keď bol socializmus už celkom zdiskreditovaný. Napriek tomu títo mladíci vstúpili do KSS (Komunistická strana Slovenska). Úplní cynici, komunistickí rojkovia, alebo niečo medzi tým? 


Na Silvestra 1987 si spisovateľ a disident Milan Šimečka starší do svojho denníka poznačil nasledovné slová: „Trochu jsem podlehl všeobecné osmičkové mánii a píšu si tyto záznamy v naději, že do nich velké dějiny dodají napětí, brizantní materiál a nakonec i úlevu od strašlivé nehybnosti, která mě deprimovala celých dvacet let. Východoevropské hodiny velmi zrychlily svůj chod, něco by se mohlo stát i bez magie čísel.“
Atmosféra 80. rokov a najmä ich druhej polovice sa od nehybných, normalizačných 70. rokov v mnohom odlišovala. Už na začiatku tejto dekády sa v susednom Poľsku vzopäla k masovým protirežimovým aktivitám poľská Solidarita. V roku 1985 sa dostal v ZSSR, v centrálnej ríši komunizmu, k moci Michail Gorbačov. Čoraz viac o sebe dávala vedieť aj sivá zóna u nás. V roku 1987 publikovali bratislavskí ochranári manifest Bratislava nahlas, v marci 1988 zase katolícke prostredie zorganizovalo Sviečkovú manifestáciu za náboženské a občianske práva a slobody. Dialo sa niečo, v čom sa skostnatené vedenie KSČ bez jasných inštrukcií z Moskvy nedokázalo celkom dobre orientovať. Asi najlepšie to vystihuje Jakešov zúfalý výkrik, že on a jeho súdruhovia ostali ako „kôl v plote“. To, že niečo sa musí zmeniť, cítili mnohí. Aj keď len najväčší optimisti predpokladali, že sa režim zrúti. Skôr sa uvažovalo o tom, že zmena príde v réžii vnútorne obrodenej strany. Jednoducho čínsky model. Husákovská funkcionárska elita bola v tom období znemožnená a národu na smiech. Naďalej sa však väčšina prispôsobovala, boli aj takí, ktorí do strany vstupovali aj na samom sklonku jej existencie. 

.slovami biológa
Podľa biológa Ladislava Kováča, ktorý vo svojej novej knihe Prírodopis komunizmu (Kaligram, 2008) s využitím poznatkov prírodných vied analyzuje správanie človeka počas komunizmu, bol pre túto fázu komunizmu príznačný cynizmus: „Nijaké pravidlá, nijaké prikázania, číre sebectvo, získavanie osobných výhod za akúkoľvek cenu. Ako hovorí stará múdrosť, ak ťa chcú znásilniť a nemôžeš tomu zabrániť, ľahni si a vychutnávaj slasť.“
Kováč ďalej píše, že kým v prvej fáze komunizmu boli úspešní fanatickí politici s obmedzenou inteligenciou, v druhej fáze udržanie moci už nebolo jednoduchou záležitosťou – vyžadovalo si inteligenciu, najmä sociálnu. Týmto ľuďom sa podľa Kováča po páde komunizmu podarilo prejsť nepriamym psychologickým testom. „Rýchlo sa stali prominentnými demokratickými politikmi v postkomunizme. Táto ľahká premena postojov a hodnôt zároveň presne vyjadruje ich hlavnú charakteristiku: boli a sú to ontologickí pragmatici – pragmatizmus nebol pre nich metódou politiky, ale svetovým názorom,“ konštatuje emeritný profesor Ladislav Kováč.
To je svet, ktorý dnes udáva smer slovenskej politiky – svet ontologických pragmatikov. Ale takých, ktorí ešte neboli celkom zbavení ideálov komunizmu. Reč bude najmä o premiérovi Robertovi Ficovi a druhom najmocnejšom mužovi Smeru, ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi.
Ten prvý na konci 80. rokov práve skončil štúdium práva, ten druhý študoval dramaturgiu a scenáristiku na VŠMÚ. Obaja boli veľmi šikovní a cieľavedomí a obaja vstúpili do KSS. Ten prvý v roku 1987, ten druhý o rok neskôr. Robert Fico v roku svojho vstupu oslávil svoje 23 narodeniny, Marek Maďarič 22 rokov. Ako si motívy ich vstupu do KSS vysvetľujú spolužiaci?

.komunista Fico
„Ťažko sa mi o tom hovorí, do duše som mu nevidel,“ hovorí právnik Milan Galanda, ktorý študoval spolu s Robertom Ficom Právnickú fakultu UK v Bratislave. „Bolo nás v krúžku asi sto, z nich vstúpilo do strany asi desať ľudí. Čo sa týka Fica, bol iný než my. Nechodil s nami do krčmy, nepatril do žiadnej partie. Veľmi mu záležalo na výsledkoch, učil sa na samé jednotky,“ spomína Ficov ročníkový spolužiak a neskorší poslanec Národnej rady za VPN. Podľa Galandu vtedy vstupovali do strany dve kategórie mladých ľudí: „Boli to buď karieristi, alebo idealisti. Totiž aj v tých 80. rokoch existovali ešte stále mladí ľudia, ktorí verili, že myšlienka komunizmu je krásna, len ju uskutočňujú zlí ľudia a tých treba nahradiť.“A do akej kategórie patril Robert Fico? „Myslím si, že u neho hral istú rolu aj idealizmus, aspoň tak som ho vnímal počas školy. Keby mal z vedeckého komunizmu dostať dvojku, radšej by si tú skúšku zopakoval. Nikdy som nezachytil, že by pomery kritizoval. Ale na druhej strane ani nijako neagitoval. Bolo by to aj bizarné, keďže politické predmety ako vedecký komunizmus a podobne sme vnímali ako nevyhnutné zlo.“ Galanda hovorí, že hoci bola Právnická fakulta aj v polovici 80. rokov vlastne politickou školou s ideologickou náplňou, už málokto komunizmu naozaj veril. „Dokonca som mal pocit, že ani sami prednášajúci tomu príliš neverili, rozhodne nás k ničomu nenútili. Pamätám si, ako nám jeden vysvetľoval, že ekonomické zákonitosti v socializme neplatia.“

Nechajme však k téme prehovoriť samotného Roberta Fica. Pred ôsmimi rokmi v rozhovore so Štefanom Hríbom pre Domino fórum dnešný premiér na otázku, prečo rok po škole vstúpil do strany, uviedol: „Išlo o pracovisko ministerstva spravodlivosti a tam sa robila istá kádrová práca. Tak to vtedy fungovalo. Neodmietol som. Mal som záujem aj o politiku.“ Na ďalšiu Hríbovu otázku, ako sa s odstupom rokov pozerá na komunistický režim, Fico odpovedal takto: „Som k tomu obdobiu pragmatický. Čo bolo dobré, treba vytiahnuť, čo bolo zlé, treba odsúdiť a zabudnúť na to. Všeobecné súdy by som nevyvodzoval. Žili sme, ako sme žili.“ Je Fico ontologický pragmatik, ale ostal v ňom aj kus sklamaného idealistu?

.komunista Maďarič
Na vstupe mladého Mareka Maďariča do KSS je najpozoruhodnejšie, že sa pre tento krok rozhodol na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Teda možno v najslobodnejšom prostredí, aké sa vtedy na Slovensku dalo nájsť. „Bol to ostrov pozitívnej deviácie, jednoducho taký ostrov slobody, kde sa mohlo myslieť a hovoriť otvorene. Bolo tam cítiť obdobie perestrojky. Iného človeka, ktorý vstúpil do strany, som tam ani nepoznal. Bolo to nepochopiteľné,“ hovorí režisér Mário Homolka, ktorý v tom čase na VŠMU tiež študoval. Zuzana Mistríková, ktorá patrila k študentským lídrom novembra 1989 a počas štúdia na VŠMU  členstvo v strane odmietla, si spomína, že nátlak na vstup v tom čase nebol nijako brutálny. „Skúšali to tak nežne s tým, že by sa to patrilo, alebo s argumentom, že stranu treba zreformovať zvnútra. To minimum ľudí, čo vtedy do strany vstúpilo, malo buď takýto základ z rodiny, alebo boli orientovaní na kariéru a vstup teda vnímali ako povinný krok k nej.“
Ako svoj vstup do strany vysvetľuje samotný minister? Krátko po voľbách v roku 2006 v rozhovore pre portál Mediálne.sk povedal, že bol veľký priaznivec perestrojky a politiky Michaila Gorbačova a dúfal vo vnútornú reformu strany. „Veril som, zrejme idealisticky, že dopomôžem k takejto zmene na mäkší demokratickejší režim.“ To, že k členstvu v strane Maďariča viedli idealistické pohnútky, si myslí aj jeho blízky kamarát zo študentských čias, herec Richard Stanke. „Často sme sa hádali, on bol totiž ľavicovo zameraný. Myslím si preto, že jeho členstvo v strane bolo vecou presvedčenia.“
Homolkovi, ktorý sa s Maďaričom tiež dobre poznal, pripadalo jeho vtedajšie rozhodnutie úplne absurdné. „Kládol som si otázku, prečo to urobil. Vtedy som si nechcel pripustiť, že uňho rozhodli čisto karieristické motívy. Keď ho však posledné roky sledujem v politike, začínam si to pripúšťať. Ale neviem to celkom posúdiť. Vlastne ani neviem, čo je horšie.“

.komunista Kašický
Kto neverí, že sa dalo v 80. rokoch vstúpiť do strany ešte skôr, než sa to podarilo Ficovi a Maďaričovi, uverí na príklade Františka Kašického. Bývalý minister obrany, ktorý bol po kauze s predraženým tendrom „uprataný“ do Bruselu ako veľvyslanec pri NATO, mal 18. novembra 1989 21 rokov. Boli to jeho posledné narodeniny, ktoré oslavoval ako člen KSS. V Kašického oficiálnych životopisoch sa píše, že v roku 1991 absolvoval Vysokú vojenskú pedagogickú školu v Bratislave. To je aj pravda. Pred Novembrom sa však tá škola volala inak: Vojenská politická akadémia Klementa Gottwalda. Tu sa študenti veľa naučili aj z marxisticko-leninskej filozofie, politickej ekonómie či vedeckého komunizmu. Svoju katedru mala aj takzvaná „stranícko-politická práca“. V tomto prostredí sa stranícka knižka na rozdiel od VŠMU jednoducho nosila. František Kašický vedel plávať aj v nových časoch: než sa stal ministrom za Smer, pôsobil – a treba dodať, že veľmi kvalifikovane – ako hovorca rezortu obrany u Jána Siteka z SNS v Mečiarovej ére, neskôr v Dzurindových dvoch vládach u Pavla Kanisa, Jozefa Stanka z SDĽ a hovorcu robil aj Ivanovi Šimkovi z SDKÚ. Neskôr vstúpil do služieb opozičného predsedu brannobezpečnostného výboru Roberta Kaliňáka, čo bolo z kariérneho hľadiska opäť dobré rozhodnutie.

.právo a spravodlivosť
Ďalším z dnešných mocných, ktorí do strany vstúpili počas vysokoškolských štúdií, je generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Stranícki funkcionári na Právnickej fakulte v Bratislave si ho v roku 1987 vraj vytypovali pre dobré študijné výsledky. Generálny prokurátor sa na rozdiel od mnohých iných netají tým, že jeho dôvody boli čisto pragmatické. „Asi som bol príliš mladý, aby som vedel posúdiť všetky súvislosti. Bol som presvedčený, že ak chce niekto niečo dosiahnuť, bez členstva v strane nemá šancu. Ja som tam vstúpil až v roku 1987, keď bol pri moci Gorbačov, takže som to už vnímal optikou postupného uvoľňovania režimu,“ povedal v roku 2004 pre týždenník Domino fórum.
Rovnako ako pri prokurátoroch, aj v prípade sudcov predstavovalo členstvo v komunistickej strane dôležitú kariérnu výhodu. V 80. rokoch do strany vstúpil aj súčasný šéf slovenskej justície, minister Štefan Harabin. Ten mal v roku 1989 32 rokov. Žeby aj jeho členstvo súviselo s Gorbačovom? 

.naša fikcia
Čo by bolo, keby nebolo 17. novembra 1989? Žili by sme ďalej v socializme a všetko by bolo celkom inak než dnes. Aj nasledujúce roky by Slovensko od západného sveta oddeľovali ostnaté drôty. Aj nasledujúce roky by klesala životná úroveň ľudí, nebola by sloboda prejavu, súkromné vlastníctvo a vlastne ani mnohé iné samozrejmosti. Aj nasledujúce roky by vládli ľudia ako Miloš Jakeš či Peter Colotka, starostlivým zrakom by na naše kroky striehol šéf ŠTB Alojz Lorenc. Ale niečo by sa oproti súčasnosti zrejme vôbec nezmenilo: kariéry ambicióznych a talentovaných mladíkov, ľavicových pragmatikov, by sa ďalej utešene rozvíjali. Robert Fico by sa možno stal prvým tajomníkom ÚV KSS. Bol by svieži, robil by politiku pre ľud, ktorý by si po Dubčekovi opäť zamiloval vrcholného komunistu. Štefan Harabin by síce medzi ľuďmi obľúbený nebol, no svoju funkciu ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky by si vykonával – rovnako ako teraz v demokracii – svedomito. Marek Maďarič, mladý a inteligentný minister kultúry, by pripomínal Miroslava Válka: bol by verný strane, hoci nikto by si nebol istý, či tomu naozaj verí. A mnohí nekomunistickí umelci zo sivej zóny by sa spoliehali, že Maďarič im v prípade problémov pomôže. Občas by aj skutočne veľkoryso pomohol. A čo by robili dnes úspešní ministerskí tridsiatnici Robert Kaliňák a Ján Počiatek? Boli by rovnako dobrí kamaráti a patrili by k hviezdam socialistickej mládeže, ktoré by vo vnútrostraníckych frakčných bojoch kopali za prvého tajomníka ÚV KSS.
Čo sa vôbec zmenilo za tých 18 rokov? Pre nás ostatných veľmi veľa. Pre týchto takmer nič. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite