kniha nemeckého latinčinára Wilfrieda Stroha Latina je mrtvá, ať žije latina, ktorá nedávno vyšla v českom preklade, je pozoruhodná z viacerých dôvodov. Tieto malé dejiny veľkého jazyka (tak znie podtitul knihy) sú totiž niečím viac než len malými dejinami. Je to nemecky triezve a zároveň nemecky vášnivé vyznanie lásky k jazyku a tiež pokus preniesť záujem o tento jazyk aj na čitateľa. Úspešný pokus, treba uznať. Prinajmenšom v prípade autora týchto riadkov.
Kedy vlastne latinčina umrela? Podľa Stroha krátko po tom, ako sa Rímska ríša nesmierne rozšírila vďaka Pompeiovým víťazstvám na východe a Caesarovým na západe (kde – ako píše Stroh – Caesar dobyl celú Galiu s výnimkou niektorých neporaziteľných dedín držaných Asterixom & Co.) Inými slovami, táto reč umrela práve v čase, keď ňou začal rozprávať celý svet. Ako je niečo také možné?
rigor mortis
Jedným z prejavov smrti je stuhnutie tela. Podobne jedným (podľa Stroha dokonca kľúčovým) prejavom lingvistickej smrti je stuhnutie jazyka. Rozhodujúce teda nie je to, či sa daným jazykom rozpráva alebo píše, ale to, či sa jazyk ešte vyvíja alebo už nie. Z tohto hľadiska je latinčina pred Cicerom a Vergiliom jazykom živým, a po nich jazykom mŕtvym. Keďže u nich dosahuje svoj vrchol, stáva sa svojím spôsobom dokonalou a viac sa už nemení.
Petrarca, Erasmus, Luther, Kepler, Marx aj Benedikt XVI.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.