vítam vás dnes na bohoslužbách v Kaplnke. Daniel Pastirčák tu s nami nie je. Je v Londýne, s Jarkou išiel pozrieť ich syna Jonatána, no do poslednej chvíle sa uisťoval, či je všetko v poriadku a všetkých vás pozdravuje. Zajtra bude 17. november, dvadsaťpäť rokov od Nežnej revolúcie, včera boli voľby. S Danielom sme vybrali názov Sloboda – načo?
Nie je to fenomén posledných mesiacov či rokov, ale za celých 25 rokov sa tu objavovali názory, či sme na námestiach mrzli za toto. Za toto sme štrngali kľúčmi? Hovorili to rôzni ľudia, ktorí na námestiach až tak nemrzli, no hovorili to aj tí, ktorí tam boli. Hovorili to aj idealisti, ktorí boli nadšení, no zdalo sa im, že sloboda nepriniesla to, čo od nej čakali. V neuveriteľnej naivite sme očakávali, že nás sloboda zmení k lepšiemu. Neviem, kde sa vzala tá ilúzia, ale faktom je, že sme ju mali. Ja určite. Zdalo sa, že nás naplní ako dobré jedlo, opojný nápoj alebo dúšok čistého vzduchu v horách. Alebo ako láska, ako vášeň. Keď príde sloboda, zmení nás zvnútra. Lenže sloboda nie je charakterová vlastnosť. Byť dobrý, spravodlivý či láskavý je veľkou etickou hodnotou. Kiež by sme to mali v sebe viac! Ale mať slobodu alebo mať aj pravdu takou hodnotou nie je.
Keď čítame Bibliu a všímame si, čo o slobode hovorí, s prekvapením zisťujeme, že je to veľká téma Starého aj Nového zákona. Začneme v raji a zistíme, že najslobodnejší ľudia na svete, Adam a Eva, to nemali jednoduché. Ani pred rajom, hadom a hriechom. V opise raja sú rôzne zaujímavé detaily. Strom poznania dobra a zla stál uprostred záhrady, nie na kraji, za plotom. Bolo z neho zakázané jesť. Z ďalšieho príbehu Adama a Evy vieme, že strom bol ľahko dostupný a nebol asi ohradený. Bol ako iné stromy. Neviem, prečo to tak bolo, ale domnievam sa, že sloboda znamená vždy aj možnosť rozhodnúť sa nesprávne. Vždy! Aj v tej ideálnej najčistejšej podobe, akú zažívali pred hriechom Adam a Eva.
Spomenul som si pritom na román Walkera Percyho Thanatov syndróm. Thanatos znamená v gréčtine Smrť. Román je trochu fantasy. Opisuje mesto na juhu USA, kde do vody dávali chemikáliu, v ktorej dôsledku boli všetci dobrí. Nerobili nijaké zlé veci. Nepodvádzali svojich partnerov, nekradli, nezabíjali, neboli násilní, hovorili pravdu. Všetko vyzeralo ideálne, no bol tam jeden starý, trochu vyšinutý kňaz, čo žil na rozhľadni ako pustovník, nechodil dolu a jeho spojenci mu posielali jedlo v košíku. Do konca knihy si nie sme istí, či je vôbec pozitívnym hrdinom. No tento kňaz proti tomu, čo sa deje, jediný bojuje. Walker Percy bol kresťan, predstaviteľ americkej južanskej gotiky ako Flannery O’Connor. To, čo chcel tým románom povedať, je, že sloboda, v ktorej niet možnosti rozhodnúť sa zle, nie je slobodou. Je to sloboda zombíkov, a nie ľudí.
„Sloboda znamená vždy aj možnosť rozhodnúť sa nesprávne. Vždy!“
Keď budeme pokračovať v čítaní Biblie, zistíme, že Boh vždy, keď to bolo možné, viedol svojich ľudí na slobodu, nikdy nie do otroctva. Keď vychádza izraelský národ z Egypta, príde na púšť a Hospodin mu dáva cez Mojžiša desať prikázaní. Spomeniete si, čím sa začínajú? Nie slovami: „Ja som Hospodin, tvoj Boh.“ Je tam ešte jedna veta: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.“ Toto je prológ k celému Starému zákonu. „Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z otroctva na slobodu.“ Neskôr sa v Biblii používa zbožné slovo spasenie. Jedným z jeho základných významov je oslobodenie. Žid, ktorý pozná Písmo, si pri slove „spasenie“ vždy spomenie na vyslobodenie z otroctva.
Neskôr Izraeliti putujú púšťou. Keď už sú v zasľúbenej zemi, vládnu si sami a zatúžia po kráľovi, akého majú iné národy. Prorok Samuel im hovorí, že to nie je dobré. Hovorí, že by mali dôverovať Bohu, lebo kráľ prinesie neslobodu, a oni by mali byť slobodní. Takto sa to tiahne celou Bibliou. Zo slobody máme strach, hoci nám ju dáva Boh. Prirodzené prostredie pre človeka je prostredie slobody. A my z nej máme strach.
Izraeliti cestou po púšti došli k akémusi pohoriu. Tam im Mojžiš vraví, že to pohorie im bude patriť, že im ho dáva Boh. A oni sa toho zľaknú, je to podľa nich nebezpečné. Nie je to prvá sťažnosť Izraelitov. Už na púšti sa ponosovali na jednotvárnu stravu: „V Egypte sme mali mastné hrnce, tu máme jesť len mannu, nejaký chlieb z neba.“ Viackrát obvinili Mojžiša a Hospodina, že hoci boli otrokmi, mali aspoň dobrú stravu a bezpečie. Je to, ako keď prepusteným väzňom chýba režim väzenia.
Má to dva dôvody, ktoré prežívame aj v našej slobodnej krajine. Prvým je spomínané naivné očakávanie, že sloboda prinesie pokoj, úspech, pohodu, prosperitu. Je to ilúzia. Sloboda je, ako keď sa presťahujete do priestrannejšieho bytu. Máte viac miesta, ale to, čo tam budete robiť, závisí len od vás. Je to ilúzia, že slobodný ekonomický systém prinesie prosperitu, šťastie a bohatstvo. Dnes vieme, že neprinesie. Máme sklony k nostalgickým spomienkam na staré dobré istoty. Za toto sme bojovali? Toto sme chceli?
Druhým dôvodom je, že sloboda nás konfrontuje s temnými priepasťami vo vlastnom vnútri. Nakoniec to robí len Boh. Nepoužíva na to iba slobodu, ale aj extrémne zážitky smrti, choroby, vojny. Na rozdiel od nich nás sloboda konfrontuje so sebou samými nenápadne. No o to hlbšie. Nie je to liečba šokom, ale nudou. Pomaly sa niečo deje, dívame sa do seba a zisťujeme, že to, čo tam vidíme, nie je príliš povzbudivé. Ak žijeme v slobodnom prostredí, nemôžeme sa spoliehať na nikoho, len na seba, prípadne na iných alebo na Boha. To vôbec nie je ľahké. Radšej by sme sa spoľahli na dobre fungujúcu štátnu byrokraciu, na spoločenský status, na cirkev ako inštitúciu. Keby totiž vznikol problém, mohli by sme ich ľahko obviniť, že my sme dobrí, ale prostredie nás ničí. Preto nie sme permanentne nadšení zo slobody. Lenže kresťanským ani židovským ideálom nie je poslušný vojak, koliesko v stroji, cvičenec na spartakiáde, ale kolíšuci, chybujúci a pochybujúci človiečik, ktorý sa snaží porozumieť svojej vlastnej ceste a dôverujúc Bohu robí ďalšie ťažké rozhodnutie, ďalší ťažký krok.
Takí boli aj veľkí ľudia, o ktorých čítame v Biblii: Abrahám, Jakob, Ján Krstiteľ, Peter. Keby sme chceli napnúť tento argument in extremis, tak taký bol aj sám Ježiš, ktorý zápasil sám so sebou, keď mal prijať od Boha kalich utrpenia. Existujú knihy, hagiografie, ktoré opisujú životy svätcov. Sú to väčšinou martýri a ľudia, ktorí urobili niečo mimoriadne. Oplatí sa čítať ich príbehy, no keď ich prečítate všetky, je tu aj druhý diel, ktorý nebol napísaný. A to sú hagiografie svätcov, ktorí sa snažili slobodne kráčať životom.
Keď som tu počas čítaní a spevov sedel, zahľadel som sa na náš znak. Niečo také by mohlo byť na hagiografii slobodných svätcov: Kristus ukrižovaný na hipisáckom znaku. Hipisácky znak je sloboda a je to aj kríž. To je naša situácia.
Druhé čítanie, ktoré sme dnes počuli, bolo z najkratšieho listu Nového zákona. Napísal ho svätý Pavel Filemonovi. Vystupujú v ňom tri postavy: Filemon, Onezimus a sám Pavel. Filemon je bohatý slobodný muž, ktorý vlastní otrokov, no je známy svojou láskou a pohostinnosťou. Onezimus je Filemonov otrok, ktorý od neho ušiel a teraz sa k nemu chce vrátiť. Autor, ktorý sám seba pomenúva Starec, za tohto otroka oroduje. Prečo mal Filemon otrokov? Lebo bol človekom svojej doby. A preto, lebo na zotročovanie iných máme sklony. Aj keď už nie je človek naším vlastníctvom, sme radi, keď robí tak, ako to chceme my.
Ale prečo Onezimus od Filemona ušiel? Lebo chcel žiť v slobode a sloboda je vždy lepšia než otroctvo. No prečo sa chce vrátiť? To je už zvláštne. Lebo chce byť jeho bratom. Filemon a Onezimus sa stali kresťanmi. Pavel zrejme nahovoril Onezima, aby sa vrátil k svojmu majiteľovi, lebo vzťah otrokára k otrokovi už nahradil vzťah brata k bratovi. Preto sa Onezimus s nervozitou a úzkosťou vracia. A prečo zaňho Pavel oroduje? Lebo láska je najdôležitejšia.
„Sloboda nás konfrontuje so sebou samými nenápadne. Nie je to liečba šokom, ale nudou.“
Slobodná konštelácia, ktorá medzi Filemonom a Onezimom vznikla, môže viesť k rôznym situáciám. Onezimus nebol jediný otrok, ktorý ušiel od svojho pána. Väčšinou sa to skončilo tým, že keď pán otroka stretol, zabil ho, alebo mu dal na nohy putá, aby už viac nemohol ujsť. To všetko bolo v zhode s vtedajším zákonom. Pavel hovorí, že sloboda je priestor pre lásku. To je najdôležitejšia vec, o ktorú v živote ide. V každom z nás je Filemon a Onezimus. Otrokár aj otrok. Každého z nás vedie Boh svojím Svätým duchom k slobode a láske. Otázka je, čo s tým spravíme. Vykročíme do slobody? Zoberieme do rúk zodpovednosť, alebo sa budeme báť ako Izraeliti pred tým pohorím, o ktorom sme čítali? Alebo naberieme odvahu ako Onezimus a vykročíme do slobody? Vytvoríme v slobode nové a zmysluplné veci? Filemon bol známy, že robí dobré veci. Pavel ho za to chváli. Je na nás, či využijeme slobodu ako on. Posledná otázka je, či využijeme slobodu na lásku, ako dúfa Pavel, že ju využije Filemon vo vzťahu k bývalému otrokovi. Lebo o nič menšie nejde. Ide o dokonalú lásku v dokonalej slobode.
To je životný ideál, ktorý v normálnom živote nezažijeme, no môžeme o ňom čítať. Dokonca ani v biblických knihách sa o tom veľa nehovorí, hoci niečo sa o tom píše v najdivokejšej knihe Písma: v Kniha zjavenia. Tam je to trochu surreálne, nevieme, čo brať doslovne a čo ako metaforu. A obrazom z Knihy zjavenia by som svoj príhovor o slobode ukončil.
V siedmej kapitole nájdeme fascinujúci obraz. Už v predchádzajúcej kapitole sa odpečaťujú pečate. Neviem presne, čo to znamená, ale keď sa pečať odpečatí, vždy sa stane niečo hrozné. Keď anjel odpečatí šiestu pečať, nastane strašné zemetrasenie. Všetci sa bežia skryť pod skaly a prosia, aby na nich spadli, pretože tá hrôza sa nedá vydržať. Medzi utečencami sú vojvodcovia, králi, otroci aj slobodní. A do toho má svätý Ján videnie. Vidí 144-tisíc ľudí, ktorí reprezentujú 12 pokolení Izraela. Vzápätí sa obzrie a uvidí zástup, ktorý nik nevedel spočítať. Z každého kmeňa, ľudu, jazyka a národa. Stáli pred trónom a Baránkom. Oblečení boli do bieleho rúcha, v rukách mali palmové ratolesti a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi.“ Keď to všetci, čo tam boli – anjeli, starci, nebeské bytosti – počuli, hovorili: „Amen, je to tak!“ Jeden z nebeských starcov sa opýtal svätého Jána, kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli? A Ján hovorí: „Pane môj, ty to vieš, ja nie, odkiaľ by som to ja vedel.“ Nato on odpovedal, že sú to tí, čo prichádzajú z veľkého súženia, oprali si rúcha a vybieli ich v Baránkovej krvi.
Potom je tam poetický text, kde chvália Baránka, ako zotiera slzy z ich tvárí a napĺňa všetky ich potreby a napája ich z prameňa, ktorý nikdy nevyschne. Kto sú tí ľudia a odkiaľ prišli? Prišli z veľkého utrpenia. Budú medzi nimi mučeníci, ktorí za svoju vieru položili svoje životy. Bude medzi nimi Dietrich Bonhoeffer, ktorého zabili nemeckí nacisti. Bude medzi nimi Přemysl Coufal, ktorého v 80. rokoch zabili eštebáci v Bratislave. Bude medzi nimi Silvester Krčméry, Larisa Bogorazová alebo Natália Gorbanevská, ktoré stratili vlastnú slobodu, keď išli v auguste ’68 protestovať proti okupácii Československa na Červené námestie a vzápätí strávili roky v psychiatrických liečebniach. Azda medzi nimi bude aj Róbert Remiáš, ktorého kríž vidíme na križovatke pri Riviére. Určite budú medzi nimi naši bratia a sestry v Sýrii, ktorým sa dnes ťažko žije. A dúfam, že niekde na konci toho veľkého zástupu budeme spolu s Filemonom a Onezimom aj my. Ľudia, ktorí dostali slobodu do daru a snažia sa uprostred slobody milovať, vytvárať priestor pravdy a dobra a robiť správne rozhodnutia. Baránok, Pán, ktorého videl svätý Ján, najlepšie vie, že to nie je ľahké, pretože taký je život v slobode. Inak nemôžeme. Je síce možné vrátiť sa do otroctva, do Egypta, ale určite nie správne. Tak nech nám v tom Pán Boh pomáha.
Juraj Kušnierik
Narodil sa v roku 1964 v Banskej Bystrici. V .týždni sa zaoberal najmä literatúrou, hudbou a umením. Stál pri zrode kníhkupectva Artforum, na Rádiu FM moderoval program Slová_FM a spoluvytváral reláciu .pod lampou. Je autorom knihy Hudba ostrova. Zomrel v Reykjavíku 13. novembra 2015. Kázeň, ktorú uverejňujeme, napísal 16. novembra 2014.