mediálny výbor parlamentu vyzval šéfredaktorov, respektíve vedenia redakcií, aby sa zaoberali vyčíňaním svojich redaktorov. Ako reagujete na túto výzvu?
Beata Balogová: Ak by človek formátu Mariána Kočnera mal iniciovať nejakú diskusiu o etike v médiách, nie je to správne. Táto diskusia má prebiehať kontinuálne, ale nie ako reakcia na niečo, čo predviedol pán Kočner. Vypočuť si z jeho úst o úplnom úpadku novinárskej etiky, a vidieť, ako to komentuje Peter Tóth a iní samozvaní novinárski etici, ktorí začnú volať po očiste v mediálnom prostredí, je minimálne podozrivé. Musíme to ustrážiť, aby sme neboli súčasťou spravodajských alebo politických hier. Preto som zvolila zdržanlivý postoj, lebo aj keď diskusia o novinárskej etike má prebiehať, dôležitý je aj jej kontext. Tento kontext diskredituje snahu úprimne o tom rozprávať. Preto pre mňa je táto výzva minimálne diskutabilná.
Zuzana Petková: Môžem sa v zásade zaoberať len sama sebou, lebo nikto z mojich kolegov z Trendu okrem mňa tie esemesky zverejnené nemal. Zároveň sa neviem vyjadriť k ostatným prepisom esemesiek a e-mailov, lebo okrem tých svojich som iné nečítala. Odmietla som to. Podala som v tejto súvislosti trestné oznámenie, lebo podľa mňa bolo spáchaných niekoľko trestných činov, minimálne trestný čin porušenia tajomstva listovej a elektronickej komunikácie, ale aj trestný čin ohovárania, pretože stránka, kde boli prepisy zverejnené, je uvedená tým, že títo novinári sa mali dopustiť nejakej korupcie. Som presvedčená, že nie je legitímne zaoberať sa obsahom tých správ.
Matúš Kostolný: Zaznamenal som, že nás vyzvali a nezaujíma ma to. Je to falošné. Nejaká akcia Mariána Kočnera, ktorý sa pokúša hrať svoje hry, zjavne skombinovaná so SNS, ktorá vzápätí na to reaguje a robí z toho politickú záležitosť, skoordinovanú s premiérom Ficom a Robertom Kaliňákom, ktorí to začnú používať ako argument. Toto je pre mňa dostatočný dôvod na to, aby som to nepovažoval za seriózne a dôveryhodné. Ale to neznamená, že sa tým netreba zaoberať. Ani nie kvôli výboru či kvôli Mariánovi Kočnerovi. Je nechutné, ak sa zverejňujú súkromné správy hocikoho. Na druhej strane je to súčasťou reality, v ktorej žijeme a tváriť sa, že to neexistuje, nestačí. Nečítal som podrobne všetky tie správy, lebo ma to nezaujíma a je mi z toho zle. Ale na druhej strane som si to prešiel a tie nelegálne zverejnené e-maily a esemesky neprichytili novinárov pri páchaní akéhokoľvek neetického konania – aspoň z pracovného hľadiska. Nie sú dôkazy, že by boli riadení politikmi, alebo že by sa nechali korumpovať. Naopak, sú dôkazom toho, že sa to nedeje. Máme však skúsenosť z minulosti, kde rovnako uniknuté správy politikov s novinármi dokazovali, že novinári boli riadení politikmi. Myslím prípad Pravdy a Bejby, kde minister Kaliňák úkoloval redaktorku a šéfredaktorku.
koaliční politici, ktorí médiá kritizujú, hovoria, že to je presne to isté, ako keď Kaliňák úkoloval Vandu Vavrovú. V tomto prípade vraj Lipšic s Grendelom „úkolovali“ vašich redaktorov. V čom je tá kauza iná?
ZP: Rozdiel je predovšetkým v tom, že Gábor Grendel nebol v roku 2012 politikom, ale hovorcom. Krátko predtým bol dlhú dobu novinár a priebeh tej komunikácie bol ovplyvnený tým, že bol kamarát väčšiny z nás.
BB: Tu je očividné, že ide o spravodajskú hru. Súhlasím so Zuzanou, že kontext sa asi veľmi ťažko určuje. Ak by sme to mali brať vážne, museli by sme sa pozrieť na výsledok. Na to, ako sa tie konverzácie prejavili na uverejnených článkoch. Neurobila som to, ale predpokladám, že to nebolo tak, ako v prípade Pravdy, kde noviny písali v súlade s uniknutou komunikáciou.
MK: Presne tak. Museli by sme skúmať dané obdobie. Podľa mňa v prípade Pravdy išlo o spravodajskú hru, motivovanú špinavými úmyslami, akurát za tým vtedy asi nebol Marián Kočner, ale pán Galko. V našom prípade som si istý, že v článkoch sa neprejavil vplyv politikov. Pomôckou pri porovnaní týchto dvoch situácií môže byť jazyk použitý v uniknutých komunikáciách. Minister Kaliňák používal voči redaktorom Pravdy lokajský jazyk. Nechávali na seba kričať, úkolovať sa. V tomto aktuálnom prípade je to veľmi familiárny jazyk, ako keď sa rozprávajú kamaráti, ktorí boli predtým kolegovia, a teraz sú v inej pozícii.
nie sme novinári jeden rok a keď potrebujeme informáciu, ideme za politikom alebo podnikateľom. Hovoria nám, ako to podľa nich je. Je to naša práca. Čo je zlé na tom, že novinári sa stretávali s Grendelom, ktorý im hovoril, čo si myslí o veciach v niektorých kauzách?
MK: Nič. Na tej uniknutej komunikácii je zvrhlé to, že vytvárajú dojem, akoby to bolo niečo unikátne. Aj v tomto momente vznikajú stovky formálnych či neformálnych rozhovorov politikov s novinármi. Niekedy sa odohrávajú osobne, niekedy sú to esemesky, telefonáty a e-maily. Nie je nič zlé na tom, že sa rozprávajú. Ide o to, čo z toho vzniká.
ZP: Mám skúsenosť s Erikom Tomášom, ktorý bol istý čas hovorcom ministra vnútra. On sa s každým pokúšal o podobnú neformálnu diskusiu. Ak s ním človek aj nebol veľký kamarát, bol tlačený do toho, aby sa bavil aj o iných ako o pracovných veciach. Keby boli zverejnené esemesky z mobilu Erika Tomáša, myslím si, že by to bolo niečo veľmi podobné, ak nie ešte neformálnejšie.
ROBERT BARCA Štefan Hríb začínal ako korešpondent Lidových novín, pracoval aj v rádiu Slobodná Európa. Neskôr pô sobil ako šéfredaktor týždenníka Domino fórum. V roku 2004 založil časopis .týždeň a odvtedy je jeho šéfredaktorom. Už desať rokov vedie reláciu .pod lampou.
ostrie tej kritiky je v tom, že tá komunikácia bolo neformálna?
ZP: Asi skôr v tom, že Gábor Grendel niečo novinárom nadiktoval, ale v realite to tak nebolo.
keď sa roku 1998 vymenil minister vnútra, bolo samozrejmé, že sme chodili za novými hovorcami, pýtali sme sa ich, ako to bolo s únosom Michala Kováča mladšieho. A oni nám formálne či neformálne hovorili, čo zistili. Považovali sme to za správnu novinársku vec a aj sme to uverejnili. Čo je zlé na tom, že hovorca ministra vnútra vám povie, čo si myslí o nejakej kauze a vy to zverejníte?
BB: Nemyslím si, že je na tom niečo zlé. Hovoríme tu však akoby o dvoch rôznych veciach. Aj keď novinár hovorí familiárne, je to transakcia, ktorá prebieha a obaja by si mali byť vedomí pravidiel. Skúsení novinári to väčšinou ustoja. Je to jednoznačné v prípade, ak si o politikovi myslíte, že koná zlo. Náročné to začína byť vtedy, keď vstupujete do vzťahu s politikom, voči ktorému nemáte zásadné výhrady. Vtedy vstupuje do hry to, že musíte zostať nezávislý – ak teda nepracujete v aktivistickejších médiách, ktoré svoj postoj otvorene deklarujú. Skúsený novinár to ustojí skôr ako neskúsený. A napríklad u mňa je veľa neskúsených novinárov, ktorí do vzťahu s politikmi vstupujú so svojím egom. Znamená to pre nich veľkú vec, že niekto s nimi hovorí familiárne, dáva im informácie a oni majú pocit, že rozhovor riadia. A podľa mňa sa o tom málo rozpráva.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.