najnovší román Iana McEwana sa volá Nutshell. Orechová škrupinka je metafora budúcnosti – jadro v nej je to, čo buď raz dá vyrásť stromu, alebo sa zje. Aká budúcnosť čaká rozprávača tohto románu? Kladie si ju aj sám a nepozná odpoveď. Rozprávač sa totiž ešte nenarodil.
čo ešte budeme autorovi tolerovať?
Áno, rozprávačom je chlapec krátko pred termínom pôrodu, už sa chystá na svet, no zatiaľ leží ako v bezpečnej škrupinke v matke.
„A tak som tu, dolu hlavou v žene,“ začína sa román. „Ruky trpezlivo skrížené, vyčkávam, vyčkávam a uvažujem, v kom to som a čo ma čaká. Oči sa mi nostalgicky zatvárajú, keď si spomínam, ako som sa kedysi vznášal vo svojom priesvitnom vaku, zasnene sa plavil v bubline svojich myšlienok cez môj súkromný oceán v spomalených kotrmelcoch, jemne narážajúc na priehľadné steny môjho väzenia, na dôverčivú membránu, ktorá chvejivo prenášala a zároveň tlmila hlasy sprisahancov chystajúcich hnusný plán.“ Tento hlas sprevádza dejom a zvádza nás uveriť, že je možné, aby plod formuloval myšlienky – a vyrozprával príbeh. Ian McEwan si zadal náročnú úlohu. Trik s nenarodeným rozprávačom môže čitateľa odradiť už po prvých stránkach.
Ale McEwan očividne rád riskuje priazeň publika.
Aj jeho rozprávač je hazardér, lebo mu nič iné nezostáva. Orechová škrupinka, v ktorej spočíva, nie je totiž chránená pred vonkajšou realitou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.