V súvislosti s 90. výročím vzniku Československej republiky sa bude určite veľa hovoriť o jej otcoch zakladateľoch. Je to v poriadku, zaslúžia si to. Tento dátum je však zároveň príležitosťou spomenúť si aj na tých, ktorí sa starali o to, aby nový štát v nebezpečnom svete dokázal prežiť. K najvýznamnejším vykonávateľom tejto úlohy určite patril šéf vojenskej spravodajskej služby generál František Moravec.
Keď sa 35-ročný bývalý legionár Moravec v roku 1930 dozvedel, že ma nastúpiť na dôležité miesto v spravodajskej službe, jeho predstava o tomto remesle bola len veľmi matná. Niekoľko týždňov od preloženia od svojho pluku v Plzni na nové pôsobisko do Prahy síce využil na preštudovanie pamätí bývalých šéfov nemeckej a francúzskej tajnej služby, ale ako neskôr priznal, veľmi z toho nezmúdrel.
To, v akom stave sa spravodajská služba nachádza a aké obrovské sú očakávania od jeho osoby, mu hneď po príchode do hlavného mesta na rovinu objasnil jeho priamy nadriadený zemský vojenský veliteľ generál Bílý: „Velím armáde, ktorá v prípade konfliktu s Nemeckom musí okamžite zasiahnuť do boja. O nemeckej armáde pritom neviem nič. Od generálneho štábu sa nemôžem nič dozvedieť, preto dúfam, že mi čoskoro budete môcť niečo zaujímavé priniesť.“ Mladému majorovi neostávalo nič iné, len sa pustiť do práce.
.špióni
Československá spravodajská služba ešte na začiatku tridsiatych rokov pripomínala spolok špiónov podobných známemu agentovi Bretschneiderovi z Haškovho Švejka. Veľká časť dôstojníkov venovala v priemere hodinu denne čítaniu novín a zvyšok dňa takým užitočným spravodajským aktivitám, ako boli karty, poľovačky a behanie za ženami. O ich pracovnom úsilí veľa napovedali aj mesačné finančné výkazy pracovných výdavkov. Zvyčajne v nich bolo uvedené – noviny 12 korún, cigarety 15 korún, rôzne 60 korún.
O profesionálnej úrovni spravodajcov zase vypovedá zážitok, ktorý sa Moravcovi stal v prvých dňoch pôsobenia v spravodajskej službe a opísal ho vo svojich pamätiach: „Kapitán Šnejd mal úradný titul riadiaci orgán agentúry. Asi päťdesiatročný, šedivý, vyzeral skúsený a svetaznalý. Obrátil som sa na neho s nádejou. Priznal, že má veľké skúsenosti a aby to dokázal, začal rozprávať jeden príbeh zo svojich operácií. Bol vyslaný ako kuriér do Rakúska a mal priniesť jeden dokument z Viedne do Prahy. Vo vlaku si všimol rakúskeho policajta v uniforme. Zachoval pokoj, dokument ihneď vyhodil z okna, vystúpil na najbližšej stanici a pokračoval ďalším vlakom. Šnejd bol taký pyšný na túto operáciu, že som čakal, že rozprávanie bude pokračovať do ohromujúceho vyústenia. Čakal som márne, to bolo všetko.“
Odpoveď na otázku, prečo v tom čase spravodajská služba nemala v Nemecku žiadnu sieť agentov, zase naznačuje iný príbeh. Jedného dňa ponúkol spravodajcom svoje služby nemecký dôstojník. Československý kapitán sa s ním stretol v malom mestečku na bavorských hraniciach, vypočúval ho tri dni a tri noci, pričom ho prinútil napísať päťdesiat strán informácií. Keď skončili, zaplatil mu sto korún, z ktorých si päťdesiat ešte odrátal za jedlo a ubytovanie. Nemec pravdepodobne celou cestou naspäť posielal československú tajnú službu do horúcich pekiel a viac sa neozval.
Iný spravodajca sa zase vydal do česko-nemeckého pohraničia na diskrétnu schôdzku s potenciálnym spolupracovníkom v uniforme československého dôstojníka. Keďže chcel ušetriť za lístok na vlak, na miesto tajného stretnutia dokonca pricválal na koni.
Problémom však nebola len profesionalita, ale aj stratégia. Československí spravodajcovia ešte aj v tejto dobe považovali za najväčšie ohrozenie nového štátu reštauráciu Habsburgovcov v Rakúsku. Vedeli tak všetko o milostných aférach habsburských arcivojvodov, ale takmer nič o nemeckej armáde.
.prvé úspechy
Napriek týmto pomerom sa Moravcovi za pomerne krátky čas podarilo spravodajskú službu zreorganizovať a vybudovať do podoby, že sa stala vážnym európskym hráčom. Dostavovali sa prvé výsledky. V roku 1934 už disponovala slušnou agentúrnou sieťou v Nemecku a odvážila sa pustiť aj do rozsiahlejšieho podniku. V Ústí nad Labem založila banku, ktorá sa špecializovala na výhodné malé pôžičky. Po roku sa banke podarilo získať povolenie fungovať v Nemecku. Úspech bol okamžitý. Prostredníctvom banky sa spravodajská služba dokázala dostať k množstvu citlivých osobných informácií o klientoch z radov nemeckých dôstojníkov a štátnych zamestnancov, ktoré potom využívala na vyhľadávanie vhodných typov na spoluprácu. V roku 1935 sa československým spravodajcom od svojho agenta, majora generálneho štábu nemeckého letectva, podarilo získať podrobný plán modernizácie nemeckého vojenského letectva.
.maďarské eso
Úspech každej spravodajskej služby sa meria podľa toho, aké agentúrne esá pre ňu pracujú. To prvé sa Moravcovi a jeho ľuďom podarilo získať chybou protivníka. Agenti zachytili informáciu, že bonvivánsky vojenský atašé maďarskej ambasády plukovník Ujzazy sa každé dva týždne správa podozrivo čudne. Známy pražský donchuan a vymetač recepcií vždy po príchode diplomatického kuriéra z Budapešti zaliezol večer do svojej vily a na druhý deň z nej vyšiel s množstvom listov. Správal sa veľmi neopatrne a všetky listy naraz vhadzoval do poštovej schránky v tesnom susedstve vily.
Československí agenti tak jedného pekného dňa poštovú schránku otvorili a Ujzazyho korešpondenciu prečítali. Čakal ich spravodajský poklad. Listy obsahovali šifrované pokyny maďarským agentom v Československu. Výsledkom tejto akcie bolo, že spravodajská služba mohla Maďarom podsúvať dezinformácie a v prípade potreby za 24 hodín všetkých agentov pozatýkať. To však nebolo všetko.
V roku 1938 Ujzazyho povolali späť do Budapešti a povýšili na šéfa maďarskej vojenskej spravodajskej služby. Ešte sa v novej funkcii nestihol ani poriadne ohriať, keď ho navštívil československý emisár. Ujzazymu podal balíček so stručným vysvetlením: „Plukovník Moravec vám posiela darček.“ Išlo o fotokópie zadržaných listov a falšované doklady o tom, že za ne od Čechoslovákov zinkasoval veľké sumy peňazí. Ujzazymu neostávalo nič iné, len súhlasiť so spoluprácou. Pre československú spravodajskú službu, aj exilovú, pracoval až do roku 1941, keď ho pri nepokojoch v Budapešti zavraždili.
.a-54
Skutočného spravodajského sólokapra sa československej spravodajskej službe podarilo uloviť začiatkom roka 1936. Moravec vo svojich pamätiach píše, že dostal list, ktorého pisateľ jeho spravodajskej službe navrhol spoluprácu. Za tučnú odmenu ponúkal neuveriteľné informácie o rozmiestnení nemeckých vojsk v blízkosti československých hraníc, nemeckých agentoch či prepojeniach sudetonemeckých politikov na fašistické špičky v Berlíne.
Hoci väčšina Moravcových spolupracovníkov pokladala list za provokáciu, rozhodli sa riskovať a s pisateľom stretnúť. Schôdzka prebehla a agent sľubované materiály skutočne priniesol. Svoj záujem o spoluprácu zdôvodnil finančnými problémami, tvrdil, že Hitlerov režim mu je nesympatický a keďže jeho manželka je Lužická Srbka, má isté sympatie k Slovanom. Časom sa ukázalo, že nič z toho nie je pravda. Nemec však vtedy Moravca požiadal, aby sa nikdy nepokúšali vypátrať jeho totožnosť a ten to rešpektoval. Podľa typu odovzdaných informácií československá tajná služba vedela len to, že A-54 je dôstojníkom Abwehru, teda nemeckej vojenskej výzvednej služby.
Moravcovi A-54 dodal Hitlerov plán vojenského obsadenia Československa a v predstihu aj informáciu, že nemecká armáda 15. marca 1939 obsadí Čechy a súbežne s tým vznikne samostatný slovenský štát, ktorý bude satelitom Nemecka. To umožnilo Moravcovi reagovať na novú situáciu, zachrániť časť spravodajských aktivít a spolu so skupinou spolupracovníkov deň pred obsadením odletieť do Londýna. Tam v podstate takmer okamžite obnovili spravodajskú činnosť.
A-54 pracoval aj pre exilovú spravodajskú službu a odovzdal jej napríklad podrobné informácie o pripravovanom nemeckom útoku na Holandsko, Francúzsko, ako aj o pláne Barbarossa, teda útoku na Sovietsky zväz. Tie Moravec odovzdával spojencom. Vo svojich pamätiach o A-54 napísal. „Je známe, že Stalin dostal niekoľko varovaní (ja sám viem určite o troch: od A-54, ktorého správu sme predali britskej a sovietskej spravodajskej službe, od agenta Lucy z Zürichu, a od agenta Sorgeho z Tokia. A-54 dodal správu o mnoho dní skôr ako ostatní), on ich však s pohŕdaním ignoroval a považoval za provokáciu Západu, vymyslenú Veľkou Británou, aby bol Sovietsky zväz zatiahnutý do vojny.“
O činnosti agenta A-54 sa dodnes vedú spory. Mnohí, aj západní historici ho považujú za najužitočnejšieho špióna druhej svetovej vojny. Existujú však aj historici, ktorí ho považujú za dvojitého agenta, ktorý Moravcovej spravodajskej službe okrem množstva dezinformácií predal na vlastnú päsť aj niekoľko cenných správ. Tie poukazujú aj na jeho úlohu pri likvidácii českého odboja.
Pravda sa už dnes hľadá ťažko. S určitosťou sa dá povedať len to, že A-54, skutočným menom Paul Thümmel, bol pred svojou agentskou kariérou pekárom a cukrárom. Zakladal NSDAP v Sasku a vlastnil zlatý odznak strany s číslom 61 574 ( vlastnilo ho iba prvých stotisíc členov), čo ho radilo k nacistickej elite. Neskôr sa dal k vojenskej tajnej službe a dotiahol to až na plukovníka Abwehru. V roku 1942 ho v Prahe zatklo Gestapo a doslova v posledných dňoch vojny bol v Terezíne popravený. Ríšsky protektor v Čechách Reinhard Heydrich o ňom v liste tajomníkovi NSDAP Martinovi Bormannovi napísal, že bol „veľmi dobrým, pravdepodobne najlepším agentom československej spravodajskej služby“.
.smutný koniec
Práve atentát na Heydricha bol jednou z najväčších a asi aj najdiskutovanejších akcií Moravcovho exilového pôsobenia. Nebol touto úlohou nadšený. Konal na rozkaz Edvarda Beneša, exilového československého prezidenta však varoval pred možnými následkami. Beneš v Londýne často čelil otázkam spojeneckých politikov, prečo je český domáci odboj tak málo aktívny, a tak sa rozhodol pre akciu vo veľkom štýle. Aj pričinením exilovej spravodajskej služby bol atentát profesionálne pripravený a úspešne uskutočnený. Čo po ňom v Čechách nasledovalo, je všeobecne známe.
Napriek obrovským zásluhám nečakala Moravca po oslobodení žiadna veľká kariéra. Ešte počas londýnskeho pôsobenia sa dostal na sovietsku čiernu listinu. Stalinovým nohsledom z NKVD odmietol splniť tri želania – špehovať Britov, špehovať Beneša a zorganizovať veľkú sabotážnu akciu v českej Škodovke. Po represáliách, ktoré prišli vzápätí po atentáte na Heydricha, si už podľa neho český národ nemohol dovoliť ďalšie obete, ktoré by po sabotáži takého rozsahu určite nasledovali.
Po návrate do vlasti bol Moravec „uprataný“ a stal sa veliteľom divízie v Mladej Boleslavi. Krátko po komunistickom prevrate bol aj z tejto funkcie odvolaný. Bol natoľko skúseným spravodajcom, aby vedel, že viac už nemôže čakať. V marci 1948 musel muž, ktorý aj podľa svojich súperov dokázal za pár rokov takmer z ničoho vybudovať jednu z najlepších spravodajských služieb v Európe, opäť utekať zo svojej krajiny. Len s britvou, štetkou na holenie, dvoma pármi ponožiek a nabitým revolverom.
František Moravec/
Narodil sa v roku 1895 v Čáslavi. Študoval francúzštinu a latinčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1915 bol odvedený a narukoval na východný front. Prešiel do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. V roku 1934 sa stáva prednostom výzvednej a protivýzvednej sekcie druhého oddelenia generálneho štábu, teda vojenskej spravodajskej služby. Po emigrácií v roku 1948 riadil vo Viedni skupinu OKAPI, ktorá vysielala agentov do Československa. Jedným z nich bol aj Miroslav Dvořáček známy z kauzy Milana Kunderu. Neskôr sa stal poradcom na americkom ministerstve zahraničných vecí. Zomrel v roku 1966 vo Washingtone.
Keď sa 35-ročný bývalý legionár Moravec v roku 1930 dozvedel, že ma nastúpiť na dôležité miesto v spravodajskej službe, jeho predstava o tomto remesle bola len veľmi matná. Niekoľko týždňov od preloženia od svojho pluku v Plzni na nové pôsobisko do Prahy síce využil na preštudovanie pamätí bývalých šéfov nemeckej a francúzskej tajnej služby, ale ako neskôr priznal, veľmi z toho nezmúdrel.
To, v akom stave sa spravodajská služba nachádza a aké obrovské sú očakávania od jeho osoby, mu hneď po príchode do hlavného mesta na rovinu objasnil jeho priamy nadriadený zemský vojenský veliteľ generál Bílý: „Velím armáde, ktorá v prípade konfliktu s Nemeckom musí okamžite zasiahnuť do boja. O nemeckej armáde pritom neviem nič. Od generálneho štábu sa nemôžem nič dozvedieť, preto dúfam, že mi čoskoro budete môcť niečo zaujímavé priniesť.“ Mladému majorovi neostávalo nič iné, len sa pustiť do práce.
.špióni
Československá spravodajská služba ešte na začiatku tridsiatych rokov pripomínala spolok špiónov podobných známemu agentovi Bretschneiderovi z Haškovho Švejka. Veľká časť dôstojníkov venovala v priemere hodinu denne čítaniu novín a zvyšok dňa takým užitočným spravodajským aktivitám, ako boli karty, poľovačky a behanie za ženami. O ich pracovnom úsilí veľa napovedali aj mesačné finančné výkazy pracovných výdavkov. Zvyčajne v nich bolo uvedené – noviny 12 korún, cigarety 15 korún, rôzne 60 korún.
O profesionálnej úrovni spravodajcov zase vypovedá zážitok, ktorý sa Moravcovi stal v prvých dňoch pôsobenia v spravodajskej službe a opísal ho vo svojich pamätiach: „Kapitán Šnejd mal úradný titul riadiaci orgán agentúry. Asi päťdesiatročný, šedivý, vyzeral skúsený a svetaznalý. Obrátil som sa na neho s nádejou. Priznal, že má veľké skúsenosti a aby to dokázal, začal rozprávať jeden príbeh zo svojich operácií. Bol vyslaný ako kuriér do Rakúska a mal priniesť jeden dokument z Viedne do Prahy. Vo vlaku si všimol rakúskeho policajta v uniforme. Zachoval pokoj, dokument ihneď vyhodil z okna, vystúpil na najbližšej stanici a pokračoval ďalším vlakom. Šnejd bol taký pyšný na túto operáciu, že som čakal, že rozprávanie bude pokračovať do ohromujúceho vyústenia. Čakal som márne, to bolo všetko.“
Odpoveď na otázku, prečo v tom čase spravodajská služba nemala v Nemecku žiadnu sieť agentov, zase naznačuje iný príbeh. Jedného dňa ponúkol spravodajcom svoje služby nemecký dôstojník. Československý kapitán sa s ním stretol v malom mestečku na bavorských hraniciach, vypočúval ho tri dni a tri noci, pričom ho prinútil napísať päťdesiat strán informácií. Keď skončili, zaplatil mu sto korún, z ktorých si päťdesiat ešte odrátal za jedlo a ubytovanie. Nemec pravdepodobne celou cestou naspäť posielal československú tajnú službu do horúcich pekiel a viac sa neozval.
Iný spravodajca sa zase vydal do česko-nemeckého pohraničia na diskrétnu schôdzku s potenciálnym spolupracovníkom v uniforme československého dôstojníka. Keďže chcel ušetriť za lístok na vlak, na miesto tajného stretnutia dokonca pricválal na koni.
Problémom však nebola len profesionalita, ale aj stratégia. Československí spravodajcovia ešte aj v tejto dobe považovali za najväčšie ohrozenie nového štátu reštauráciu Habsburgovcov v Rakúsku. Vedeli tak všetko o milostných aférach habsburských arcivojvodov, ale takmer nič o nemeckej armáde.
.prvé úspechy
Napriek týmto pomerom sa Moravcovi za pomerne krátky čas podarilo spravodajskú službu zreorganizovať a vybudovať do podoby, že sa stala vážnym európskym hráčom. Dostavovali sa prvé výsledky. V roku 1934 už disponovala slušnou agentúrnou sieťou v Nemecku a odvážila sa pustiť aj do rozsiahlejšieho podniku. V Ústí nad Labem založila banku, ktorá sa špecializovala na výhodné malé pôžičky. Po roku sa banke podarilo získať povolenie fungovať v Nemecku. Úspech bol okamžitý. Prostredníctvom banky sa spravodajská služba dokázala dostať k množstvu citlivých osobných informácií o klientoch z radov nemeckých dôstojníkov a štátnych zamestnancov, ktoré potom využívala na vyhľadávanie vhodných typov na spoluprácu. V roku 1935 sa československým spravodajcom od svojho agenta, majora generálneho štábu nemeckého letectva, podarilo získať podrobný plán modernizácie nemeckého vojenského letectva.
.maďarské eso
Úspech každej spravodajskej služby sa meria podľa toho, aké agentúrne esá pre ňu pracujú. To prvé sa Moravcovi a jeho ľuďom podarilo získať chybou protivníka. Agenti zachytili informáciu, že bonvivánsky vojenský atašé maďarskej ambasády plukovník Ujzazy sa každé dva týždne správa podozrivo čudne. Známy pražský donchuan a vymetač recepcií vždy po príchode diplomatického kuriéra z Budapešti zaliezol večer do svojej vily a na druhý deň z nej vyšiel s množstvom listov. Správal sa veľmi neopatrne a všetky listy naraz vhadzoval do poštovej schránky v tesnom susedstve vily.
Československí agenti tak jedného pekného dňa poštovú schránku otvorili a Ujzazyho korešpondenciu prečítali. Čakal ich spravodajský poklad. Listy obsahovali šifrované pokyny maďarským agentom v Československu. Výsledkom tejto akcie bolo, že spravodajská služba mohla Maďarom podsúvať dezinformácie a v prípade potreby za 24 hodín všetkých agentov pozatýkať. To však nebolo všetko.
V roku 1938 Ujzazyho povolali späť do Budapešti a povýšili na šéfa maďarskej vojenskej spravodajskej služby. Ešte sa v novej funkcii nestihol ani poriadne ohriať, keď ho navštívil československý emisár. Ujzazymu podal balíček so stručným vysvetlením: „Plukovník Moravec vám posiela darček.“ Išlo o fotokópie zadržaných listov a falšované doklady o tom, že za ne od Čechoslovákov zinkasoval veľké sumy peňazí. Ujzazymu neostávalo nič iné, len súhlasiť so spoluprácou. Pre československú spravodajskú službu, aj exilovú, pracoval až do roku 1941, keď ho pri nepokojoch v Budapešti zavraždili.
.a-54
Skutočného spravodajského sólokapra sa československej spravodajskej službe podarilo uloviť začiatkom roka 1936. Moravec vo svojich pamätiach píše, že dostal list, ktorého pisateľ jeho spravodajskej službe navrhol spoluprácu. Za tučnú odmenu ponúkal neuveriteľné informácie o rozmiestnení nemeckých vojsk v blízkosti československých hraníc, nemeckých agentoch či prepojeniach sudetonemeckých politikov na fašistické špičky v Berlíne.
Hoci väčšina Moravcových spolupracovníkov pokladala list za provokáciu, rozhodli sa riskovať a s pisateľom stretnúť. Schôdzka prebehla a agent sľubované materiály skutočne priniesol. Svoj záujem o spoluprácu zdôvodnil finančnými problémami, tvrdil, že Hitlerov režim mu je nesympatický a keďže jeho manželka je Lužická Srbka, má isté sympatie k Slovanom. Časom sa ukázalo, že nič z toho nie je pravda. Nemec však vtedy Moravca požiadal, aby sa nikdy nepokúšali vypátrať jeho totožnosť a ten to rešpektoval. Podľa typu odovzdaných informácií československá tajná služba vedela len to, že A-54 je dôstojníkom Abwehru, teda nemeckej vojenskej výzvednej služby.
Moravcovi A-54 dodal Hitlerov plán vojenského obsadenia Československa a v predstihu aj informáciu, že nemecká armáda 15. marca 1939 obsadí Čechy a súbežne s tým vznikne samostatný slovenský štát, ktorý bude satelitom Nemecka. To umožnilo Moravcovi reagovať na novú situáciu, zachrániť časť spravodajských aktivít a spolu so skupinou spolupracovníkov deň pred obsadením odletieť do Londýna. Tam v podstate takmer okamžite obnovili spravodajskú činnosť.
A-54 pracoval aj pre exilovú spravodajskú službu a odovzdal jej napríklad podrobné informácie o pripravovanom nemeckom útoku na Holandsko, Francúzsko, ako aj o pláne Barbarossa, teda útoku na Sovietsky zväz. Tie Moravec odovzdával spojencom. Vo svojich pamätiach o A-54 napísal. „Je známe, že Stalin dostal niekoľko varovaní (ja sám viem určite o troch: od A-54, ktorého správu sme predali britskej a sovietskej spravodajskej službe, od agenta Lucy z Zürichu, a od agenta Sorgeho z Tokia. A-54 dodal správu o mnoho dní skôr ako ostatní), on ich však s pohŕdaním ignoroval a považoval za provokáciu Západu, vymyslenú Veľkou Británou, aby bol Sovietsky zväz zatiahnutý do vojny.“
O činnosti agenta A-54 sa dodnes vedú spory. Mnohí, aj západní historici ho považujú za najužitočnejšieho špióna druhej svetovej vojny. Existujú však aj historici, ktorí ho považujú za dvojitého agenta, ktorý Moravcovej spravodajskej službe okrem množstva dezinformácií predal na vlastnú päsť aj niekoľko cenných správ. Tie poukazujú aj na jeho úlohu pri likvidácii českého odboja.
Pravda sa už dnes hľadá ťažko. S určitosťou sa dá povedať len to, že A-54, skutočným menom Paul Thümmel, bol pred svojou agentskou kariérou pekárom a cukrárom. Zakladal NSDAP v Sasku a vlastnil zlatý odznak strany s číslom 61 574 ( vlastnilo ho iba prvých stotisíc členov), čo ho radilo k nacistickej elite. Neskôr sa dal k vojenskej tajnej službe a dotiahol to až na plukovníka Abwehru. V roku 1942 ho v Prahe zatklo Gestapo a doslova v posledných dňoch vojny bol v Terezíne popravený. Ríšsky protektor v Čechách Reinhard Heydrich o ňom v liste tajomníkovi NSDAP Martinovi Bormannovi napísal, že bol „veľmi dobrým, pravdepodobne najlepším agentom československej spravodajskej služby“.
.smutný koniec
Práve atentát na Heydricha bol jednou z najväčších a asi aj najdiskutovanejších akcií Moravcovho exilového pôsobenia. Nebol touto úlohou nadšený. Konal na rozkaz Edvarda Beneša, exilového československého prezidenta však varoval pred možnými následkami. Beneš v Londýne často čelil otázkam spojeneckých politikov, prečo je český domáci odboj tak málo aktívny, a tak sa rozhodol pre akciu vo veľkom štýle. Aj pričinením exilovej spravodajskej služby bol atentát profesionálne pripravený a úspešne uskutočnený. Čo po ňom v Čechách nasledovalo, je všeobecne známe.
Napriek obrovským zásluhám nečakala Moravca po oslobodení žiadna veľká kariéra. Ešte počas londýnskeho pôsobenia sa dostal na sovietsku čiernu listinu. Stalinovým nohsledom z NKVD odmietol splniť tri želania – špehovať Britov, špehovať Beneša a zorganizovať veľkú sabotážnu akciu v českej Škodovke. Po represáliách, ktoré prišli vzápätí po atentáte na Heydricha, si už podľa neho český národ nemohol dovoliť ďalšie obete, ktoré by po sabotáži takého rozsahu určite nasledovali.
Po návrate do vlasti bol Moravec „uprataný“ a stal sa veliteľom divízie v Mladej Boleslavi. Krátko po komunistickom prevrate bol aj z tejto funkcie odvolaný. Bol natoľko skúseným spravodajcom, aby vedel, že viac už nemôže čakať. V marci 1948 musel muž, ktorý aj podľa svojich súperov dokázal za pár rokov takmer z ničoho vybudovať jednu z najlepších spravodajských služieb v Európe, opäť utekať zo svojej krajiny. Len s britvou, štetkou na holenie, dvoma pármi ponožiek a nabitým revolverom.
František Moravec/
Narodil sa v roku 1895 v Čáslavi. Študoval francúzštinu a latinčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1915 bol odvedený a narukoval na východný front. Prešiel do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. V roku 1934 sa stáva prednostom výzvednej a protivýzvednej sekcie druhého oddelenia generálneho štábu, teda vojenskej spravodajskej služby. Po emigrácií v roku 1948 riadil vo Viedni skupinu OKAPI, ktorá vysielala agentov do Československa. Jedným z nich bol aj Miroslav Dvořáček známy z kauzy Milana Kunderu. Neskôr sa stal poradcom na americkom ministerstve zahraničných vecí. Zomrel v roku 1966 vo Washingtone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.