Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Profesionálni amatéri

.martin Droppa .jakub Kratochvíl .časopis .film

Medzinárodná súťaž neprofesionálnych filmov Tatranský kamzík v Liptovskom Hrádku existuje už 35 rokov. Pravdepodobne niet obdobnej súťaže amatérskych tvorcov s takou tradíciou, zázemím a výsledkami, presahujúcimi hranice Slovenska.

Medzinárodná súťaž neprofesionálnych filmov Tatranský kamzík v Liptovskom Hrádku existuje už 35 rokov. Pravdepodobne niet obdobnej súťaže amatérskych tvorcov s takou tradíciou, zázemím a výsledkami, presahujúcimi hranice Slovenska. 

       
Na tohtoročnom 22. ročníku (od začiatku osemdesiatych rokov sa podujatie uskutočňuje každé dva roky) Tatranského kamzíka súťažilo takmer šesťdesiat filmov od tvorcov zo Slovenska, Česka, Nemecka, Rakúska, Estónska, Švajčiarska, Talianska, Poľska, Ruska a Iránu. Niektoré nemali ani päť minút, iné trvali štvrťhodinku, tie najdlhšie asi pol hodiny. Bolo to zaujímavé – takmer nonstop, len s malými prestávkami sledovať, o čom všetkom a ako invenčne sa dajú nakrútiť filmy. Vari o všetkom a veľmi dobre, často na profesionálnej úrovni.

.netrápte sa s témami
Tatranský kamzík je jediná medzinárodná súťaž amatérskeho filmu na Slovensku zameraná na filmy s tematikou kultúry a pamiatok, tvorby a ochrany životného prostredia a na mapovanie súčasného spôsobu života ľudí. Amatérski filmári (na Slovensku ich je asi 250) sa však nemusia trápiť s témami – svoje filmy môžu predstavovať na okresných prehliadkach, z ktorých sa postupuje na celoslovenskú súťaž CINEAMA v Banskej Bystrici. Ďalšia celoštátna súťaž – Oravská osmička – je v ostatných rokoch profilovaná na hranú, animovanú, experimentálnu tvorbu a na videoklipy. Vrcholnou métou neprofesionálnych filmárov je účasť na niektorom zo svetových festivalov UNICA, ktoré sa každoročne uskutočňujú v inej krajine – na budúci rok to bude v poľskom Gdańsku.
Limitom pri tvorbe môže byť čas alebo zháňanie peňazí. Amatérski filmári totiž vnímajú filmovanie len ako svojho koníčka popri zamestnaní, štúdiách alebo ako užitočné prežívanie jesene života. Svoju záľubu financujú z rodinných rozpočtov, neživia sa ňou a ani nemajú filmárske vzdelanie. „Filmovanie je pre nás záľuba, tak ako pre niekoho zbieranie známok, lepenie modelov lietadiel, pestovanie kvetov alebo turistika,“ hovorí manažér Ján Kuska z Liptovského Mikuláša, ktorý filmuje už takmer tridsať rokov a je autorom či spoluautorom asi deväťdesiatich filmov. Tematicky jeho tvorba nie je prísne vyprofilovaná – nájdeme v nej reportáže, dokumenty, hrané filmy, ale aj grotesku či satiru. „Medzi filmármi máme robotníkov, technikov, lekárov aj študentov, mládež i dôchodcov,“ hovorí Zuzana Školudová, odborná pracovníčka pre film a video z Národného osvetového centra v Bratislave. Niektorí sa k filmovaniu dostávajú prostredníctvom techniky, zaujíma ich, čo všetko možno s kamerou dosiahnuť, ako ju použiť a využiť. Iným typom sú podľa nej filmári, ktorí sa k tvorbe dostanú po línii obsahovej či výtvarnej, dominantné je pre nich to, čo chcú nakrútiť a až potom sa zaoberajú otázkou, ako to nafilmovať. Niektoré diela vznikajú spontánne, iní tvorcovia si svedomito vypracujú scenáre, pracujú s obrazovou aj zvukovou zložkou. „Niekto sa s filmom trápi, pracuje na ňom aj niekoľko rokov, niekto spontánne nakrúti výborný film, lebo je talentovanejší. Je to proces, ktorý je veľmi individuálny a výsledkom je originálne dielo, často dosahujúce profesionálne kvality,“ tvrdí Školudová. Na Slovensku podľa nej ročne vznikne asi 150 až 200 amatérskych filmov rôznych žánrov a dĺžok, z ktorých sa asi šesťdesiatka napokon dostane na celoštátne prehliadky.

.z prehliadky do archívu   
Na tohtoročnom Tatranskom kamzíkovi vari nebolo snímky, ktorú by nestálo za to vidieť. Boli to pekné filmy, pútavé témami aj spracovaním, mnohé mimoriadne originálne, zaujímavé, poučné. Väčšina by pokojne obstála v tematickom programe televízie, dokonca si vieme predstaviť pásmo takýchto filmov prezentovaných verejnosti v kinách (napríklad ako predfilmy k hlavnému programu). Napriek tomu, že tie filmy stále existujú, píšem o nich v minulom čase. Je totiž veľmi malá pravdepodobnosť, že ich verejnosť niekedy – napríklad v televízii – uvidí. Prečo je to tak?

„Národné osvetové centrum tieto filmy archivuje, a máme ich už niekoľko stoviek,“ tvrdí Zuzana Školudová. Mnohé z filmov, či už samostatne alebo v kolekciách, sa dostávajú na súťaže a prehliadky za hranice. Bohužiaľ, záujem o tieto filmy napríklad zo strany verejnoprávnej televízie nie je. Na druhej strane – darí sa zaraďovať takéto filmy do lokálnych mestských televízií. Aj keď nie masívne a formou nejakých pravidelných programov, ale aspoň občas tieto televízie filmy svojich miestnych tvorcov odvysielajú. „Zdá sa, že televízni tvorcovia a dramaturgovia sú príliš zahľadení do seba a nepociťujú potrebu prezentovať diela neprofesionálov – možno aj preto, že takéto filmy a programy by ich oberali o prácu, konkurovali by ich vlastnej tvorbe,“ myslí si metodička. Paradoxné je, že tvorbu svojich filmových amatérov v špecificky koncipovaných programoch uvádza Česká televízia, ktorá má oveľa viac v úcte históriu aj súčasnosť filmovej tvorby v Česku i z pohľadu amatérskych filmárov.

.osvietenci postmoderny
„Rozdiel medzi profesionálnym a amatérskym filmom sa veľmi často stiera, je nebadaný,“ konštatuje Peter Dimitrov, významný (profesionálny) režisér a dokumentarista, ktorý podľa vlastných slov na Tatranskom kamzíkovi videl nejeden film, kvalitou presahujúci profesionálnu tvorbu, v ostatných rokoch vídanú v televízii. „Kto je vlastne vo výsledku svojej práce amatér a kto ním nie je?“ pýta sa Peter Dimitrov a upozorňuje, že tvorba amatérov môže byť aj vynikajúcim profesionálnym dielom, pretože filmový amatér je skutočne len tvorca, ktorý sa svojou tvorbou neživí. Podľa Dimitrova amatéri ročne na Slovensku nakrútia možno až tristo či štyristo filmov, sú teda najväčšími producentmi filmov u nás: „Sú to osvietenci, mapujúci život okolo seba, zaznamenávajú, dokumentarizujú udalosti a život na dedinách, v mestách a tým konzervujú čas, vytvárajú cenné kroniky, pričom často urobia to, čo by mali robiť profesionáli, ale z rôznych dôvodov to nerobia. Podľa mňa títo amatéri v mnohom suplujú činnosť verejnoprávnej televízie. A to, že sa tieto diela v tejto televízii neprezentujú, je veľká škoda a mizéria, pre ktorú by si mal niekto vstúpiť do svedomia.“
Ak filmoví amatéri kvalitne mapujú život na Slovensku a televízia to odmieta, dokonca sa o to ani nezaujíma, je to podľa Petra Dimtrova nepochopiteľné a neospravedlniteľné: „Audiovizuálna tvorba na nás denne útočí zo všetkých strán, ale nikto nás neučí prijímať ju a rozlišovať v nej to skutočne kvalitné a dobré. Sme stavaní len pred vnucovanú potrebu konzumovať všetko, čo nám je predložené, bez toho, aby sme si vedeli vybrať to hodnotné. Ľudia s pokazeným vkusom postupne prestávajú rozlišovať, čo je a čo nie je v audiovizuálnej tvorbe dobré a hodnotné. Mám však pocit, že týmto procesom je postihnutá celá západná kultúra.“
Rozdiel medzi tvorbou našich neprofesionálnych filmárov a tvorcov zo zahraničia nie je v kvalite, skôr ide o rozdielnosť tém. Zatiaľ čo filmári predovšetkým v západoeurópskych krajinách hľadajú skôr témy univerzálne, všeľudské, hodnotové, ktorým sa dá aj medzinárodne rozumieť, naši tvorcovia sa viac sústreďujú na témy lokálne, zrozumiteľnosťou a posolstvom ťažko presahujúce rámec regiónu alebo krajiny. Podľa Petra Dimitrova sa však tento problém netýka len našich amatérov, ale aj slovenských profesionálnych filmárov.

.filmári hlavne sami pre seba
Podobne ako u nás, v susednom Česku či v Nemecku, ani v Rakúsku nie je postavenie neprofesionálnych filmárov veľmi odlišné. Svoje filmy môžu verejne prezentovať hlavne na prehliadkach a súťažiach, kde je však o ne veľký záujem zo strany verejnosti. „Všetko záleží od mediálnej podpory, od propagácie podujatia a od programu,“ vraví Erich Riess, riaditeľ filmového Festivalu národov v rakúskom Ebensee. V Rakúsku je v siedmich kluboch filmových neprofesionálov organizovaných asi tisíc filmárov, ktorí ročne nakrútia do tristo filmov. „Je však nepredstaviteľné, aby sa niektorý z tých filmov dostal do programu verejnoprávnej rakúskej televízie, pretože pre televíznych tvorcov by to bola konkurencia a na otázku, ako je možné, že človek bez filmárskeho vzdelania nakrútil taký výborný film, by nevedeli odpovedať,“ ironicky konštatuje Erich Riess.

Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite