naposledy sme sa bavili o tvojom poslednom albume Moruša čierna. Čo sa odvtedy stalo?
Konečne som si vyriešila veci, ktoré som odkladala. Dohodla som sa so svojím dlhoročným manažérom Jožkom Šebom, že po 20 rokoch prišiel čas skončiť našu spoluprácu. Obaja sme to tak cítili. Nevedela som dlho nikoho nájsť, ale nakoniec som začala robiť s mojou kamarátkou Lindou Vallovou. Takisto som cítila, že musím urobiť niečo aj so svojou slovenskou kapelou, pretože sme už potrebovali nový zvuk. Od minulého roka sme mali diskusie, ako veci zmeniť, aj sme to nakopli a darilo sa nám, ale nakoniec sme skĺzli do toho, že sa to nikam neposunulo. Bolelo to. Myslím, že sme sa prirodzene vzdialili, ja mám dve deti, lietam hore-dolu, nikdy na nič vlastne nebol čas. Priletela som na koncert a po ňom utekala za deťmi. Medzitým som skladala nové veci a začala som hrať viac na gitare. Vrátila sa mi dávna myšlienka, že raz budem vystupovať sama s gitarou. Tak vznikla idea turné Takmer sólo.
ale nakoniec ťa predsa na tých koncertoch budú sprevádzať hudobníci. Prečo?
Keď som Edkovi oznámila, že idem sólo, kúpil mi krásnu gitaru značky Martin. Povedal mi, že keď chcem ísť sólo, tak tu máš gitaru a cvič. Od januára som začala poctivo cvičiť, ale potom ma to na chvíľu prešlo, pretože som zistila, že do septembra zo mňa Jarek Nohavica asi nebude. Tak som turné nazvala Takmer sólo! (Smiech.)
koľko hudobníkov bude s tebou hrať?
Päť a Eddie. Každý z hudobníkov hrá takmer na všetkom. Máme vymyslenú takú interaktívnu schému, do ktorej sa budú zapájať aj ľudia. Povymýšľali sme rôzne zaujímavé veci. Kontaktné mikrofóny, hydrofóny, hracie skrinky…
po Moruši ste mali s Eddiem nápad, že sa vydáte s deťmi na cestu, kde budete nahrávať zvuky a nové pesničky. Ale že to nedopadlo dobre.
Ten plán sme nazvali Denník cestovateľa (Diary of a Traveler). Edo dokonca kvôli tomu za veľa peňazí kúpil špeciálny nahrávač, uložený v takej nenápadnej taške, ktorá vyzerá ako chlebník. Minulé leto sme veľa cestovali. Raz sme boli pri jazere Bohinj v Slovinsku v stane, vonku cvrlikali cvrčky, okolo praskalo drevo. Cítila som vo vzduchu, že teraz je tá pravá chvíľa a niečo nahráme, ale nič sa nestalo. Večer sme boli takí unavení z rodičovských povinností, že sme si dali pohár vína a zaspali. Tento scenár sa opakoval celé leto a nám sa nepodarilo nahrať ani notu. Potom sme vymysleli Diary of a Traveler 2, ktorý sme chceli venovať Jurajovi Kušnierikovi, pretože sa mu veľmi páčila pôvodná cestovateľská myšlienka. Edko povedal, že by sme mali robiť to, čo Béla Bartók. Chodiť po Slovensku, objavovať rôznych zaujímavých ľudí, nahrať ich príbehy a na ich základe spraviť dosku. Tak dlho sme sa o tom bavili a spriadali plány, že nás nakoniec predbehla PJ Harvey, ktorá na poslednom albume spravila niečo podobné. Edko jedného dňa prišiel a povedal iba, too late Noosh.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.