Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

František Jozef: Slováci vždy verní dynastii

.eva Čobejová .časopis .téma

Zo školských lavíc sme sa s Františkom Jozefom I. stretli najmä ako s panovníkom, ktorý Slovákov sklamal, ba dokonca zradil. A to dokonca nie raz, ale veľakrát. Napriek tomu sa cisár na slovenskom území tešil veľkej úcte.

František Jozef: Slováci vždy verní dynastii CCAI/AFP/PROFIMEDIA Cisár František Jozef I. v roku 1896 reční pri oslavách tisícročia príchodu Maďarov do strednej Európy. Obraz namaľoval Július Bencúr.

slovo zrada je možno prisilné, ale je pravda, že Slováci a ich záujmy boli vždy v monarchii obetované akoby vyšším záujmom – najmä jednote ríše a upokojeniu nespokojných Maďarov, ktorí spojenie s Viedňou niesli ťažko. Za habsburskú ríšu a dynastiu išli do boja slovenskí dobrovoľníci v meruôsmych rokoch, dúfajúc, že si tým u cisára zlepšia vyjednávaciu pozíciu vo Viedni a vymôžu si dôstojnejšie postavenie. No výsledkom bolo to, že slovenské požiadavky splnené neboli a v čase Bachovho neoabsolutizmu slovenskú politickú reprezentáciu, ako pre ríšu nebezpečnú skupinu, dokonca perzekvovali – symbolom tohto sklamania je Štúrovo smutné pôsobenie v Modre pod policajným dozorom.

„Slováci po roku 1867 pre veľkú politiku robenú z Viedne úplne vypadli.“

Reparát v očiach Slovákov mal František Jozef I. šancu zložiť začiatkom šesťdesiatych rokov, keď Alexander Bach vo svojej funkcii skončil a konflikt medzi Viedňou a Pešťou sa opäť obnovil. Slováci sa opäť pokúšali z tohto konfliktu niečo vyťažiť a obrátili sa s nádejou na Viedeň. Dňa 12. decembra 1861 cisár prijal slovenskú deputáciu a jej členov ubezpečil, že „ako tlmočníkov Môjho vo všetkých ťažkých dobových okolnostiach verného a lojálneho slovenského národa, že sťažnosti a prosby Vaše beriem na vedomie a dám starostlivo preskúmať a budem starostlivo dbať o to, aby sa im dľa možnosti vyhovelo“. Existenčne dôležité požiadavky síce splnené neboli (väčšia nezávislosť od uhorských orgánov), ale Slováci sa nadchli už aj tým, že cisár povolil Maticu slovenskú a venoval jej 1 000 zlatých.

Vtedy Slováci opäť uverili, že „Boh je milostivý a panovník spravodlivý.“ Akoby nestačilo sklamanie z roku 1849, to ďalšie prišlo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Cisárovi pri rokovaniach s uhorskými politikmi oveľa viac záležalo na tom, aby v dualistickom štáte ostalo cisársko-kráľovskej monarchii jednotné velenie armády či spoločná mena a clá – ako na tom, aby nemaďarské národnosti nezažívali v Uhorsku útlak a pomaďarčovanie. Najmä na tej armáde cisárovi obzvlášť záležalo, a aj pre tento záujem si nad Slovákmi či inými nemaďarskými národnosťami umyl ruky ako Pilát. Zveril ich Uhorsku a viac sa o národnostné problémy vo svojom uhorskom kráľovstve nezaujímal. Slováci po roku 1867 pre veľkú politiku robenú z Viedne úplne vypadli. Chodiť za cisárom s ďalšími memorandami, prosbopismi, deputáciami sa už mnohým realistickejšie zmýšľajúcim slovenským politikom protivilo a odmietli to (napríklad biskup Štefan Moyzes). Navyše, ako cisár starol, celá mašinéria jeho audiencií sa stávala čoraz byrokratickejšou, úradníci mu už ľudí na audienciu selektovali, a audiencie u cisára nemali veľký praktický efekt okrem toho, že si cisár každého zdvorilo vypočul.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite