ako ste sa vlastne dostali k Maxihre?
Ešte pred Maxihrou existoval Level Majstrov, ktorý bežal na VTV. Moderovali ho však ľudia, na ktorých bolo vidno, že sa videohry nikdy nehrali. Mňa si v TV Luna všimol režisér Ivan Holub, ktorý Maxihru rozbiehal. Vedel, že moja energia program oživí. Športové zápasy sa vtedy komentovali v takom nudnom štvorštvrťovom rytme, a to hráčske napätie sa v nich vôbec neodrážalo. A zrazu niekto v Maxihre hovorí (začne rýchlo búchať rukami po stoličke) napínavo v rýchlom šestnástinkovom rytme. Veď predsa Bandicootovi išlo o život! Polhodina Maxihry ubehla ako nič. Bol to jeden z prvých programov, ktorý prelomil tú nudu postsocialistického moderovania. Práve vďaka energickému moderovaniu Maxihra prežila tak dlho.
veľkým rozdielom oproti iným programom bolo aj to, do akej miery ste v Maxihre improvizovali.
Treba si uvedomiť, že s Maxihrou prišlo moderovanie, ktoré bolo nekonvenčné. Pred kamerou stojí chlapík, môže si robiť, čo chce, akurát musí komentovať, čo sa deje, no paralelne môže robiť salto dozadu. Prečo by mal robiť salto dozadu? Lebo mu to práve napadlo a je to živé, aj keď to nie je v scenári. Myslím si, že to ovplyvnilo celú jednu generáciu moderátorov, ktorí prišli potom. Dovtedy neexistovala Adela alebo Sajfa, tí prišli až o dva-tri roky neskôr.
v rýchlom tempe sa Maxihra vždy aj končila. Legendárny bol váš nápad, že ten, kto prečíta celé ubiehajúce titulky, vyhrá playstation.
Jeden deň som v rámci rozbehnutého moderovania na záver povedal: Ešte by som niečo porozprával, ale už nie je čo, lebo idú titulky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.