ide o široko medializovaný prípad, ktorý môže mať vážne dopady na maloletých a ich príbuzných, ktorí sa teraz možno budú báť obrátiť na príslušné inštitúcie a centrá, lebo im nebudú veriť. Ako to vnímate?

Na jednej strane je dobre, že sa opäť hovorí o resocializačných zariadeniach. Na druhej strane, keďže neviem objektivizovať tieto záležitosti a nemám rada „mediálne výbuchy“, som v hodnotení prípadu z Galanty zdržanlivá. Z toho, čo zatiaľ bolo medializované, to vyzerá ako naozaj obrovský horor. Pôsobí to ako korupčná záležitosť, aj vzhľadom na okolnosti, o ktorých viem z minulosti.

poslanci Lipšic a Blahová zverejnili vlaňajšiu štatistiku, podľa ktorej až 63 percent detí z celého Slovenska, ktoré umiestňovali na resocializáciu, išlo do Čistého dňa v Galante.

Je to možné. Ale pozor, nemusí ísť o korupčný motív. Viem, že okolo roku 2005 malo vzniknúť jedinečné špecializované resocializačné centrum pre deti a mladistvých do 18 rokov, čo je najťažšia populácia pre resocializáciu vzhľadom na to, čo sa všetko deje v psychike a somatike detí. Myslím, že tú špecializáciu napokon dostala práve Galanta a ešte jedno zariadenie.

boli ste pri zrode konceptu resocializácie na Slovensku. Ako to funguje?

Detox je prvá a najkratšia fáza, znamená len vyčistiť organizmus od toxických látok, môže to trvať do troch týždňov. Potom je liečba, tá by mala trvať okolo troch mesiacov, s ohľadom sa poisťovne sa to teraz skracuje. A potom by terapeut, ktorý lieči závislého, mal rozhodnúť, či môže ísť do ďalšej ambulantnej starostlivosti, alebo – v prípade mladistvých a maloletých – veľmi často odporúčajú resocializáciu. To znamená naučiť sa žiť bez drogy a dostať niečo náhradné namiesto nej. Mnohí si myslia, že drogy prinášajú iba zlé veci. Nie je to tak, je tam aj množstvo pozitívnych zážitkov, často extrémnych. Väčšinou, keď sa ľudia detoxikujú, tak zistia, že to bol mylný názor. Potom hľadajú, čo iné im môže plnohodnotne poskytnúť také zážitky ako predtým droga.

je to vôbec možné v akomkoľvek resocializačnom zariadení, keďže v ňom nemožno nahradiť reálny život?

Dobrá otázka. Klienti sú v uzavretých podmienkach, sú tam štyri základné fázy. V prvej, adaptačnej, nie je žiadny kontakt s vonkajším svetom. Trvá dva-tri mesiace, aj dlhšie. Preto laici nechápu ani teraz pri diskusiách o Galante, že vylúčenie kontaktu s okolím je žiaduca súčasť resocializácie, keď sa adaptácia z rôznych dôvodov nedarí. Potom nasleduje ďalšia fáza, kde už klient môže napríklad telefonovať, za odmenu môže mať návštevu. V tretej fáze dokonca môže vychádzať von, brigádovať alebo ísť na kultúrne podujatie. A v poslednej fáze sa už pripravuje na život vonku. Veľmi dobré je, že niektoré zariadenia majú takzvané domy na polceste, čo znamená, že klientom pomôžu nájsť zamestnanie alebo školu, kam normálne chodia, ale bývajú v zariadení.