teórií o tom, prečo a ako vznikla tzv. world music, je habadej, najčastejšie sa uvádza tá zľahka konšpiračná, podľa ktorej sa na použití tejto „obchodnej značky“ dohodla v roku 1987 v istom londýnskom pube skupina hudobných publicistov, vydavateľov a producentov. Zafungovalo to – v konkurencii takmer vyčerpanej rockovej hudby, na mieste prešľapujúceho džezu či syntezátorového popu, ktorý oslovoval len časť mládeže, sa zrazu objavilo niečo úplne iné.
Stačilo tak málo – čerpať inšpiráciu z tradičnej hudby rôznych národov a prípadne si požičiavať „exotické“ hudobné nástroje, hudobné postupy alebo rovno hudobníkov. Po ojedinelých pokusoch na konci 60. rokov, keď sa hipisácka generácia zaujímala najmä o tradičnú hudbu Indie, prišla na rad Afrika, Latinská Amerika, Stredomorie, aj Blízky a Ďaleký východ. Vďaka priekopníckej práci takých vydavateľstiev ako Real World Records sa do západnej Európy dostávali nahrávky s tibetskými spevmi, arménskym dudukom, egyptskými bubeníkmi, pakistanským qawwali, ruskými a bulharskými zbormi a ďalšími nie veľmi známymi zvukmi.
david Byrne a folkloristi
Fascinácia nepoznanými hudobnými vesmírmi možno čiastočne súvisela aj s vyčerpaním a takmer zánikom folklóru na západe Európy, na druhej strane to domáce korene oživilo – prišiel revival írskych a „keltských“ kapiel a renesancia štýlov ako manouche, gipsy swing, katalánska rumba, pizzica a podobne. V rokoch 1980 – 1994 sa stalo všetko podstatné pre etablovanie samostatnej scény – vznikli špecializované hudobné časopisy (k fRoots pribudol Songlines), hudobné festivaly na čele s chýrnym WOMAD-om, rozhlasové rebríčky typu World Music Charts Europe (WMCE), medzinárodný veľtrh WOMEX, žánrové ceny a podobne. Scéna world music sa stala neoddeliteľnou, samostatnou a životaschopnou súčasťou hudobného priemyslu aj napriek tomu, že mnohí tento termín dodnes kritizujú a nenávidia. Napríklad David Byrne, bývalý líder skupiny Talking Heads a zakladateľ hudobného vydavateľstva Luaka Bop (vydávajúceho aj silno etnicky zafarbenú hudbu), napísal v roku 1999 v New York Times úvodník s názvom I Hate World Music.
„Naša hudba je zároveň povedomá i nová, svieža a ponúkajúca niečo unikátne, doteraz nepoznané. “
K tým, ktorí sa k world music stavajú podozrievavo a rezervovane, patria aj mnohí slovenskí „folkloristi“ – ľudia, ktorí pokračujú v šírení slovenského hudobného folklóru scénickou cestou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.