Kto bol Tony Blair? Ako sa tento skvelý komunikátor zapíše do britských dejín? Bol to len ďalší cynický manipulátor, ktorý použil britskú ľavicu na svoje oslnivé predstavenie, alebo išlo o poctivého reformátora, ktorý oslobodil labouristov od skostnatených dogiem a stal sa ľavicovou obdobou nezabudnuteľnej lady Thatcher?
Prvýkrát som ho videl rečniť pár mesiacov pred jeho prvými víťaznými voľbami, keď médiám v Austrálii predstavoval svoju víziu sveta. Ten prenos bol veľmi pôsobivý – Blair bol mladý, plný energie, jeho body-language vyžaroval sebaistotu. Hovoril vtedy o modernizácii Británie a o ľavici, ktorá potrebuje lepšiu, tretiu cestu. Nemalo to veľkú hĺbku, ale boli to naozaj geniálne mediálne slogany, ktoré dokázali elektrizovať britské elity. Bolo jasné, že sa práve objavil ten typ európskeho politika, ktorý ovláda marketing, sleduje prieskumy a cíti meniace sa nálady väčšiny, a nie je pritom slizký a nedôveryhodný ako Chirac či Schröder. Akoby Clintonovi z očí vypadol.
Naposledy som ho videl, keď sa lúčil s vlastnou stranou. Zdal sa mi iný. Starší, uvážlivejší, ale najmä akýsi pokornejší. Mal to vpísané v očiach, v reči, bolo to cítiť v jeho pohybe. Už to nebola elektrizujúca energia ani sršiaca ambícia zo Sydney, ale bolo to múdrejšie. A na Clintona sa už veľmi nepodobal.
Prvýkrát som ho videl rečniť pár mesiacov pred jeho prvými víťaznými voľbami, keď médiám v Austrálii predstavoval svoju víziu sveta. Ten prenos bol veľmi pôsobivý – Blair bol mladý, plný energie, jeho body-language vyžaroval sebaistotu. Hovoril vtedy o modernizácii Británie a o ľavici, ktorá potrebuje lepšiu, tretiu cestu. Nemalo to veľkú hĺbku, ale boli to naozaj geniálne mediálne slogany, ktoré dokázali elektrizovať britské elity. Bolo jasné, že sa práve objavil ten typ európskeho politika, ktorý ovláda marketing, sleduje prieskumy a cíti meniace sa nálady väčšiny, a nie je pritom slizký a nedôveryhodný ako Chirac či Schröder. Akoby Clintonovi z očí vypadol.
Naposledy som ho videl, keď sa lúčil s vlastnou stranou. Zdal sa mi iný. Starší, uvážlivejší, ale najmä akýsi pokornejší. Mal to vpísané v očiach, v reči, bolo to cítiť v jeho pohybe. Už to nebola elektrizujúca energia ani sršiaca ambícia zo Sydney, ale bolo to múdrejšie. A na Clintona sa už veľmi nepodobal.
Áno, Blair hral celé tie roky cynickú hru. Rád sa spúšťal s premenlivým vetrom voličských nálad, prieskumy často staval za meradlo správnosti, a zašiel až tak ďaleko, že ešte aj smrť princeznej Diany využil vo svoj mediálny prospech (film Kráľovná naozaj stojí za pozretie). Ale najmä – konzervatívcom ukradol ich pohľad na rolu štátu v ekonomike, čím si šikovne získal finančné elity a striasol všetky obavy z poškodenia ekonomiky a labouristom zasa veľmi umne vzal ich vieru v štátne vlastníctvo a odbory, keď im na výmenu ponúkol cukrík tak dlho chýbajúcej moci. Toto manévrovanie a celá mediálna hra na tretiu cestu, na ktorej malo byť presvedčenie definitívne vymenené za účel a klasické hodnoty mali ustúpiť pragmatizmu, vážne poškodilo povahu celej britskej politiky. Nezodpovedný útek súčasných britských konzervatívcov do bezobsažného stredu je jedným z dôsledkov blairizmu.
Ale keď sa nedávno lúčil na pôde vlastnej strany, nebol to cynik. Tony Blair totiž zažil, aké to je, keď musí ísť politik proti väčšine.
Blaira zmenil 11. september 2001. Práve ten strašný útok na ľudskú slobodu urobil z povrchnej mediálnej hviezdy štátnika. Jeho konzervatívni kritici ho môžu za všeličo zniesť pod čiernu zem, ale v tomto si zaslúži všetku úctu – v najťažšom zápase svojho politického života neuhol ani náladám verejnosti, ani odporu vlastnej strany. Ostal s Bushom až do konca, pretože také bolo jeho presvedčenie o povahe dnešného sveta a o slobode, ktorú treba brániť. Práve týmto ťažkým zápasom, v ktorom sa nepoddal, prestal byť populárnou ikonou pragmatizmu a stal sa ľavicovou lady Thatcher.
.štefan HríbAle keď sa nedávno lúčil na pôde vlastnej strany, nebol to cynik. Tony Blair totiž zažil, aké to je, keď musí ísť politik proti väčšine.
Blaira zmenil 11. september 2001. Práve ten strašný útok na ľudskú slobodu urobil z povrchnej mediálnej hviezdy štátnika. Jeho konzervatívni kritici ho môžu za všeličo zniesť pod čiernu zem, ale v tomto si zaslúži všetku úctu – v najťažšom zápase svojho politického života neuhol ani náladám verejnosti, ani odporu vlastnej strany. Ostal s Bushom až do konca, pretože také bolo jeho presvedčenie o povahe dnešného sveta a o slobode, ktorú treba brániť. Práve týmto ťažkým zápasom, v ktorom sa nepoddal, prestal byť populárnou ikonou pragmatizmu a stal sa ľavicovou lady Thatcher.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.