kolonistom bolo to správanie čudné. Ich spoločnosť bola bohatšia a vyvinutejšia. A predsa mnohí ľudia odchádzali a volili si menší materiálny komfort u Indiánov.
Kolonisti sa občas pokúsili prijať do svojho stredu indiánske deti, ale nikdy ich nedokázali presvedčiť, aby medzi nimi aj zostali. Benjamin Franklin tento jav pozoroval v roku 1753 a napísal: „Keď sa stane, že medzi nami vyrastie indiánske dieťa, naučí sa náš jazyk, prispôsobí sa našim zvykom, predsa stačí, že ide navštíviť svojich príbuzných, vyberie sa s nimi čo i len raz na potulku, a už ho nik nepresvedčí, aby sa vrátilo k nám.“
Počas vojen s Indiánmi padlo mnoho európskych osadníkov do zajatia a muselo žiť s indiánskymi kmeňmi. Po čase mali dosť možností utiecť a vrátiť sa domov, ale neurobili to. Ba dokonca, ak ich „zachránili“, títo ľudia utiekli svojim záchrancom a skrývali sa pred nimi.
Občas sa Indiáni pokúsili násilím vrátiť Európanov – pri výmenách zajatcov – a tí od nich odmietali odísť. V jednom prípade museli Indiáni z kmeňa Šóní zviazať niekoľko Európaniek, aby ich vôbec mohli poslať naspäť. Ženy však z kolónií utiekli späť k Indiánom.
„Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie trpia ľudia v bohatých krajinách depresiou asi osemkrát častejšie než obyvatelia tých chudobných.“
Ešte v roku 1782 sa to stávalo dosť často.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.