Vtedy v októbri roku 1998 začalo písať Slovensko nové dejiny. Premiérom sa stal Mikuláš Dzurinda, o ktorom sa v učebniciach dejepisu bude písať ako o veľmi úspešnom premiérovi. Ale aký bol vlastne osobný vklad Dzurindu k premene krajiny? A má vôbec ešte šancu, aby sa mu opäť raz vyplnil jeho sen a stal sa tretíkrát premiérom?
Bola to hrozná doba. Krajine vládli neobmedzene Vladimír Mečiar a Lexova tajná služba. Slovensko nesmerovalo na Západ, ale k Lukašenkovmu Bielorusku, mnohí ľudia zvažovali v prípade ďalšieho Mečiarovho víťazstva emigráciu a novinári sa v súkromných aj verejných debatách dohadovali, či Mečiar vôbec pripustí slobodné voľby s otvoreným výsledkom. Bola tu však jedna nádej: opozičné strany na čele s KDH, ktoré vyhlásili Mečiarovi nezmieriteľný boj a vedeli plniť námestia. A bol tu muž, ktorý volaniu po zjednotení a ľudovom, protimečiarovskom lídrovi priamo nadbiehal: Mikuláš Dzurinda. V roku 1996 sa odvážil kandidovať za predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému, ale neuspel. Hoci neskôr by Dzurinda Čarnogurského porazil, v KDH už za lídra nikdy nekandidoval. Svoju budúcnosť možno už vtedy cítil v SDK (Slovenská demoratická koalícia), ktorá vznikla najskôr ako koalícia piatich strán a na jar 1998 sa v dôsledku Mečiarovho volebného zákona premenila na jednu stranu. Dzurinda bol už v tom čase v role hovorcu SDK de facto opozičným lídrom. Jeho úspech mal dva dôvody: najlepšie sa viezol na vlne nového opozičného nadšenia. A za jeho hovorcovskú pozíciu sa zasadil vtedajší riaditeľ televízie Markíza Pavol Rusko.
.buď sdk alebo koniec
To obdobie nádeje bolo aj obdobím čudného spojenectva – novinári si bežne tykali s opozičnými politikmi a realitu občas sami vytvárali, nie pomenúvali. Keď vtedy Štefan Hríb v týždenníku Domino fórum ako prvý upozornil na kauzu podplácania novinárov, ktorých odmeňoval volebný štáb SDK za „pozitívne články“, mnohí Hríbovi vyčítali, že ohrozuje víťazstvo SDK vo voľbách. V opozičnej časti spoločnosti vládla atmosféra, ktorej sa dalo rozumieť – SDK a Dzurinda musia vyhrať. Inak bude s nami amen.
K najhoršiemu napokon nedošlo. SDK spolu s SDĽ, SOP a SMK zostavili po septembrových voľbách roku 1998 vládu a poslali Mečiara (takmer nadobro) do minulosti. Slovensko čakali štyri roky zápasu s mečiarovským dedičstvom, uťahovania opaskov a – škandálov „našich“ demokratov.
.mikuláš I.
Dzurinda si hneď po nástupe do premiérskej funkcie začal vytvárať novú mocenskú bázu: hoci hovoril, že mu nejde o vytvorenie novej politickej strany, odmietal návrat SDK k päťkoalícii. V materských stranách si vedel vytypovať do dôležitých pozícií ľudí, ktorých materské strany nemohli odmietnuť. „Ivana Mikloša aj mňa vtedy ako nominantov DS povolal do funkcií sám Dzurinda“, hovorí dnes Ľudovít Kaník, ktorý sa stal vtedy šéfom Fondu národneho majetku (FNM).
Dzurinda sa síce v tom čase ukazoval ako šikovný politik, no nepôsobil ako silný premiér.
Už od začiatku roka 1999 bolo jasné, že Dzurindova vláda bude musieť prijať balíček v podobe veľkých rozpočtových škrtov, ekonomika bola totiž po mečiarovskom šafárení v rozklade, nezamestnanosť sa šplhala cez 20 percent. Aj pre odpor SDĽ však vláda nekonala a sám Dzurinda nevytváral práve atmosféru, že inak než bez balíčka to nepôjde. „Dzurindov spôsob vládnutia bol taký, že keď videl, že ide niečo dobrým smerom, nechal to tak. Keď videl problém, čakal, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Až keď bol problém urgentný, zasiahol,“ hovorí jeho niekdajší blízky poradca, ktorý si neželá byť menovaný. V tomto prípade to platilo: v máji 1999 padla mena a vláda urgentne prijala ozdravné opatrenia. Dzurinda však v tom čase nesklamal iba ako vodca. Na jeho chránencov sa začali valiť nepekné podozrenia – Gabriel Palacka napokon odišiel z postu ministra dopravy, pretože jeho ministerstvo nepridelilo mobilnú telefónnu sieť GSM 1800 tretiemu konkurenčnému operátorovi, ale rozdelilo ju medzi Globtel a Eurotel. Dzurinda sa však Palacku ďalej držal a verejne ľutoval jeho odchod: „Patril medzi ministrov, ktorí tvorili pilier vlády“. „V tom čase mal naňho najväčší vplyv Gabriel Palacka, a to aj po odchode z ministerskej funkcie po škandále s tendrom na mobilného operátora,“ hovorí náš zdroj z blízkeho okolia vtedajšieho premiéra a pokračuje: „Dzurinda si vážil jeho intelekt a analytické schopnosti. Priblížiť sa však k Palackovi bolo pre mňa ako poradcu nemožné, bol totiž nedôverčivý a uzavretý človek“. Prevalila sa aj iná aféra, v ktorej bol zaangažovaný sám Dzurinda. Na verejnosť sa dostala nahrávka telefonického rozhovoru, v ktorej Dzurindu ešte ako opozičného lídra jeden podnikateľ upozorňoval na pokus o korupciu zo strany človeka, ktorý bol na kandidátke SDK“. Dzurindu informácie podnikateľa značne rozladili: „Keď mi budeš take hlúpe odkazy posielať, tak sa na teba vykašlem. Je toto medzi nami jasné?“ Polícia však kauzu nového premiéra nezačala ani vyšetrovať…
Celkom hypoteticky: keby sa nestal zázrak roku 2002, keď sa Dzurinda stal s 15-percentným ziskom hlasov druhýkrát premiérom, ako by ho hodnotili dejiny? Dosť rozporuplne: na jednej strane jeho prvá vláda nasmerovala Slovensko do EÚ a NATO, na čom mal sám Dzurinda nemalú zásluhu. Kauzy Dzurindových ľudí z prvej vlády, od Palacku až po vláčiky, pripravili verejnosť o posledné zvyšky ilúzií – pocit, že politika nemôže byť iná než špinavá a nikomu v nej sa nedá veriť, ovládol verejný priestor.
Na druhej strane došlo k nevyhnutnej stabilizácii verejných financií, záchrane VSŽ, vzniku VÚC (ktorých podoba takmer vyhnala Maďarov z vlády) a hádam najväčšiemu pozitívu prvej vlády: oddlženiu a privatizácii bánk, ktoré už prestali byť dojnicou politikov a záujmových skupín.
Prvá Dzurindova vláda – so silnou SDĽ – vari na viac prirodzene ani nemala. No na druhej strane Mikuláš Dzurinda o potrebe nejakých hlbokých reforiem verejne nehovoril a Ivan Mikloš dokonca kritizoval návrhy niektorých reforiem z prostredia menších pravicových strán ako „nezodpovedné“. A práve tieto nezodpovedné reformy urobili z Dzurindu a Mikloša reformátorské ikony. Tu sa však začína celkom nový príbeh.
.mikuláš II.
Dzurindova SDKÚ išla do volieb síce ako najsilnejšia vládna strana, ale s očakávaním, že prehrá s Ficovým Smerom. Na bilbordoch mala „mačkopsa“, v programe veľa slov o lepšom živote, zavŕšení reforiem a integrácii do Únie. Ak by ste v predvolebnom programe hľadali dôkaz, že ide o najreformnejšiu stranu, nenašli by ste ho. Rovnú daň navrhlo KDH a DS, Ivan Mikloš vystupoval otvorene skepticky a SDKÚ jej okamžité zavedenie považovalo za „nekompetentný populizmus“. Advokátmi dôchodkovej reformy boli najmä OKS a DS, SDKÚ sa v programe obmedzila na jednu všeobecnú vetu. O zdravotníctve dokonca nepadla u dzurindovcov ani zmienka. Strana sa pripravovala na širokú vládu, a tak hovorila najmä o zodpovednosti a všeobecných princípoch. „Dzurinda čakal, že Fico vyhrá voľby a jednoznačne v ňom videl budúcnosť ľavice. Chcel ho poľudštiť, záležalo mu na tom, aby naňho vplývali Američania,“ hovorí pre .týždeň bývalý Dzurindov poradca.
Stal sa však zázrak. Pondelkové SME v otváracom článku nadpísanom Šok z volieb: tón udáva pravica tvrdili, že „výsledok volieb prekvapil každého“. Šéfredaktor Šimečka písal v úvodníku o pôvabe slobodných volieb a o portréte spoločnosti, ktorej vládnu črty rozumu a dobrej vôle. Dzurinda podľa Šimečku vstal z popola a Slovensko sa stalo zrelým štátom. Nielen prekvapenie, ale aj očakávania boli zrazu obrovské. Napokon, možno hovoriť, že pre slovenskú pravicu nastalo zlaté obdobie. A nielen pre ňu. Slovensko vstúpilo do NATO aj EÚ, vláda prijala na európske pomery rozsiahle reformy a okrem blahobytu rástlo aj vlastenectvo. Nie všetko však išlo tak priamočiaro.
Rýchlo zostavená štvorkoalícia SDKÚ-SMK-KDH-ANO mala síce väčšinu 78 hlasov, ale zastupovala iba 30 percent všetkých oprávnených voličov. Do parlamentu sa síce dostali ortodoxní komunisti, ale dôležité bolo, kto neuspel. V prvom rade rozdelení a rozhádaní nacionalisti, HZDS trochu oslabil Gašparovičov trucpodnik HZD a dve ľavicové SDĽ a SDA získali iba pár desiatok tisícov hlasov. Dzurinda dostal nečakanú druhú šancu.
Štvorka sa rýchlo dohodla na deľbe moci, aj na ambicióznom programovom vyhlásení vlády. Médiami už neveľmi obľúbený Dzurinda sa chystal nadýchnuť na svoj vrchol. V bratislavských kaviarniach sa šírili príbehy o tom, aká panuje na rokovaniach dobrá nálada.
Aký bol však jeho skutočný príspevok k reformám? „Nebol brzda, ani pohonič,“ hovorí dnes bývalý minister Kaník. „Zdravotníckej reforme nerozumel ani Mikloš, ani Dzurinda. Nemal som ich podporu, ale nerobili mi ani problémy. Atmosféra bola proreformná,“ dodáva bývalý minister zdravotníctva a spolumajiteľ .týždňa Rudolf Zajac. Jednotlivé reformné časti programu písali ľudia, ktorí ich mali sformulované už pred voľbami. Kaník, vtedy líder DS, mal pripravenú koncepciu dôchodkovej reformy aj rozsiahlu novelu Zákonníka práce. Rudolf Zajac predstavu zdravotníckej reformy publikoval spolu s Petrom Pažitným mesiac pred voľbami na internete. Dokonca ani zmienku o „zvážení zavedenia rovnej dane“ nedostal do programu Ivan Mikloš, ale Vladimír Palko. Dzurinda sa správal skôr ako manažér a reformný potenciál prichádzal z rôznych iných strán.
Zaujímavé je aj to, ako fungovala samotná vláda. Dzurinda nepripustil, aby sa akékoľvek konflikty riešili na rokovaní vlády. Ak nejaké boli, žiadal zákon stiahnuť a spor vyriešiť buď rokovaním medzi ministrami, alebo na koaličnej rade. „Dzurinda sám do sporu nezasahoval, ak, tak až na koaličnej rade,“ hovorí Kaník. „Za celý čas, čo som boli ministrom, tak sme hlasovali asi iba štyrikrát,“ potvrdzuje jeho slová Zajac.
Ak už k sporu, kde musel Dzurinda zasiahnuť, došlo, ako napríklad pri zavádzaní dôchodkovej reformy, zasahoval až v najvyššom štádiu. Najväčšími oponentmi dôchodkovej reformy neboli podľa Kaníka koaličné či opozičné strany, ale Národná banka a ministerstvo financií. „Pre NBS bolo prioritou euro, pre Mikloša deficit. Dzurinda si nás vtedy pozval na Úrad vlády, vypočul si obidve strany a rozhodol – dôchodková reforma musí byť a Mikloš to odvtedy rešpektoval,“ spomína Kaník.
Akým bol teda „Mikuláš II.“ premiérom? Ak odhliadneme od narábania s mocou a hodnotíme výsledok, iný než Mikuláš I. Priali mu výsledky volieb aj mimoriadny reformný potenciál, ktorý sa nahromadil vo vláde. „Keď ho porovnám s Mečiarom alebo dnes s Ficom, bol Dzurinda rozhodne najlepší. Aj pokiaľ ide o demokraciu, aj pokiaľ ide o právny štát, aj pokiaľ ide o správanie sa na vláde,“ hovorí Rudolf Zajac. „Vkladali sme do neho nádeje a tie naplnil,“ dodáva Ľudovít Kaník, ktorého Dzurinda odvolal aj vo svojej druhej vláde, tentoraz osem mesiacov pred voľbami.
.machiaveliho princ
Politika v duchu hesla účel svätí prostriedky nebola Mikulášovi Dzurindovi nikdy cudzia. V schopnosti rozohrať a úspešne dotiahnuť do konca rôzne mocenské hry mu u nás určite patrí popredné miesto. Jeho bývalý poradca pre .týždeň opisuje, ako Dzurinda v takýchto situáciách uvažoval. „Keď chcel niečo dosiahnuť, alebo posilniť svoje postavenie, jeho častou pracovnou metódou bolo vyvolávanie konfliktov. Dokázal v nich ísť tak na hranu, že toho nikto iný nebol schopný. No a tým vyhrával.“ Náš zdroj tiež hovorí, že jasný politický cieľ sledoval Dzurinda aj zvolávaním známych stretnutí s intelektuálmi a umelcami. „Nikdy som nemal pocit, že tam ide so zámerom niečo sa od nich dozvedieť, oboznámiť sa s ich pohľadom na to, čo sa deje. Vôbec sa mi nezdalo, že by z tých stretnutí odchádzal akokoľvek obohatený. Išlo mu najmä o to, aby do tohto prostredia ľudí, ktorí majú vplyv na verejnú mienku, vniesol svoje videnie vecí.“
Ilustračných príkladov Dzurindovho machiavelizmu sa počas jeho dvoch vládnych období dajú nájsť desiatky. Jeden sa stal len pár mesiacov po tom, ako Dzurinda začal prvé funkčné obdobie premiéra. Keď v roku 1999 podnikateľ Vladimír Poór, vtedy blízky HZDS, predal Naftu Gbely zahraničnej firme, Dzurinda sa rozhodol plnú mieru zodpovednosti za túto transakciu – ktorá znamenala, že po mečiarovskej privatizácií prišiel štát o firmu de facto druhýkrát – pripísať vtedajšiemu šéfovi FNM Ľudovítovi Kaníkovi. Po ostrom koaličnom konflikte bol nakoniec Kaník odvolaný.
V boji za jeho odvolanie vtedy Dzurinda neváhal členom vlády rozdávať záznamy policajných odposluchov, ktoré mali dokazovať, že šéf FNM nekonal v záujme štátu. O pár rokov neskôr však Dzurinda nemal najmenší problém zavolať si takto „zdiskreditovaného“ človeka do svojej druhej vlády. „Nikdy potom sme sa už k tomu nevrátili,“ hovorí dnes o celej kauze exminister Kaník.
Na hranu išiel Dzurinda aj v konflikte s bývalým šéfom Národného bezpečnostného úradu Jánom Mojžišom, ktorý vo verejnosti zľudovel pod názvom kauza skupinka.
Premiér tu operoval s materiálmi SIS o Mojžišovi, ku ktorým sa podľa zákona nemal dostať. Keď na to upozornili denníky SME a Pravda, zažaloval ich spolu o desať miliónov korún. V tomto spore Dzurinda okrem blízkeho spolupracovníka Ivana Šimka stratil aj väčšinu v parlamente. Vládna koalícia ostala závislá od hlasov nezávislých poslancov, pričom proces, ako sa z viacerých opozičných poslancov stávali koaliční podporovatelia, bol, povedané veľmi jemne, dosť podozrivý. Keď sa napríklad poslanci za HZDS Džupa a Kolesár v situácii, v ktorej opozícia blokovala parlament, z večera do rána rozhodli pridať na stranu vlády, len málokto veril, že všetko bolo v súlade s kostolným poriadkom. Aj táto hra bola z Dzurindovho mocenského pohľadu úspešná. Morálne škody boli síce obrovské, ale keby KDH predčasne neodišlo z koalície, vláda by s podporou nezávislých bez väčších problémov dovládla do konca volebného obdobia.
Práve kauza okolo zmluvy o výhrade svedomia, pre ktorú KDH z vlády odišlo, obnažila Dzurindov chladný machiavelizmus v plnej nahote. Táto zmluva mala byť dohodnutá na základe programového vyhlásenia vlády po voľbách v roku 2002. Predložiť ju mal minister Kukan, ktorý to však blokoval. Koncom januára 2006 KDH tému otvorilo na koaličnej rade a požiadalo premiéra Dzurindu, aby zmluvu zaradil na rokovanie vlády. V prípade, že sa tak nestane, KDH pohrozilo, že odíde z vlády. Dzurinda však zaradenie zmluvy odmietol. Svoje stanovisko prezentoval aj na prezídiu SDKÚ, ktoré malo rozhodnúť o ďalšom postupe. Spomína si na to aj Ľudovít Kaník, vtedajší člen prezídia: „Voči textu zmluvy sme mali principiálne výhrady, nemohli sme ju akceptovať a pre Dzurindu to bola zásadná vec. Mikuláš navrhol, aby sme postup KDH a zmluvu odmietli a išli do predčasných volieb,“ hovorí Kaník. Cieľom Dzurindu bola snaha získať hlasy Slobodného fóra, ktoré balansovalo na hrane zvoliteľnosti. Napokon, potiaľto ide o známu vec. Doteraz verejne neznámy je však Dzurindov postup po predčasných voľbách. Jedinou možnosťou, ako mohol zostať Dzurinda premiérom, bola koalícia dovtedajších partnerov SDKÚ-KDH-SMK s HZDS. Takúto možnosť však odmietalo KDH. Prevapivé nie je, že Dzurinda sa o podobnú koalíciu pokúsil, ale že na to použil práve zmluvu o výhrade vo svedomí, pre ktorú sa po odchode KDH z vlády konali predčasné voľby. Nášmu časopisu viacero dôveryhodných zdrojov potvrdilo, že krátko po voľbách požiadal Mikuláš Dzurinda Jána Čarnogurského o sprostredkovanie dohody o schválení tejto zmluvy – ak pôjde KDH do vlády s HZDS. Hoci bol odpor voči tejto zmluve pre Dzurindu ešte pár týždňov predtým principiálnou záležitosťou, po voľbách ponúkal jej prednostné schválenie.
.domáce upratovanie
Ako opozičný politik mal Dzurinda možnosť uplatniť svoj mocenský talent a machiavelistické metódy zatiaľ iba vo vlastnej strane. Hoci opäť konal v duchu hesla, keď sa rúbe les, lietajú triesky, výsledok sa dá vnímať pozitívne. To, že bratislavskú SDKÚ nemá pod svojou kontrolou, vnímal Dzurinda ako problém už dlhý čas. Politické zúčtovanie s ľuďmi z prostredia Romana Vavríka a jeho mladšími učeníkmi plánoval dlho. No ako pre-
miér s neistou väčšinou v parlamente to nechcel riskovať. Po voľbách dozrel čas, našla sa aj zámienka, a ľudia, ktorí sa nedávno dostali v Bratislave do dôležitých funkcií, sa na rozdiel od predchodcov nedajú označiť ako obchodníci všetkého schopní.
.bojovník
Má Mikuláš Dzurinda vôbec šancu ešte niekedy zasadnúť do premiérskeho kresla? Túto otázku si dnes určite kladú v SDKÚ mnohí. Neostáva im však nič iné, len v to dúfať. Politik, ktorý by dokázal Dzurindu na čele strany nahradiť, tam napriek želaniu viacerých médií nie je ani zďaleka na obzore. Má to viacero príčin, jednou z nich je aj Dzurindova schopnosť politicky prežiť aj v ťažkých časoch. Napriek ôsmim rokom vo vláde a prehratým voľbám je to stále on, kto v strane udržuje bojovú morálku, prichádza s istými nápadmi a nakoniec robí aj špinavú robotu. Kým mnohých politikov kampane a častý kontakt s voličmi na ulici ničia, jemu naopak dobíjajú baterky.
Dzurinda si vybral inú cestu než jeho rakúsky kolega Wolfgang Schüssel, dvojnásobný premiér, ktorý prišiel Dzurindu podporiť pred dvoma rokmi v lete v závere kampane. Schüssel krátko nato prehral voľby a vzdal sa predsedníckej stoličky strany. Dzurinda však podľa všetkého plánuje na čele SDKÚ ostať aj v prípade ďalšieho, veľmi pravdepodobného víťazstva Smeru a napodobniť dráhu Viktora Orbána. Bývalý maďarský premiér sa po ôsmich rokoch v opozícii chystá do dvoch rokoch opäť zasadnúť na premiérsku stoličku. Dzurindova nesmierna húževnatosť tento scenár celkom nevylučuje, nech dnes pôsobí akokoľvek z ríše fantázie. Dnes 53-ročný líder opozície zanovito čaká na svoju šancu – a zopakovanie zázraku, podobného tomu z roku 2002. Je to až také donkichotské?
.odkaz z roku 2008
Mikuláš Dzurinda vo svojej vrcholnej politickej ére preukázateľne viackrát svojich politických partnerov podrazil, využil či zmanipuloval. Podozrenia z kupovania si podpory v parlamente boli tak neznesiteľne silné, že to na našej politickej kultúre zanechá ešte veľmi dlho negatívnu stopu. Ani najväčší odporca však Dzurindovi neuprie, že jeho meno bude symbolizovať jedno z najúspešnejších období slovenských dejín. Na tom nezmení veľa ani skutočnosť, že on sám najpozitívnejšie zmeny skôr umožnil než inicioval.
Bola to hrozná doba. Krajine vládli neobmedzene Vladimír Mečiar a Lexova tajná služba. Slovensko nesmerovalo na Západ, ale k Lukašenkovmu Bielorusku, mnohí ľudia zvažovali v prípade ďalšieho Mečiarovho víťazstva emigráciu a novinári sa v súkromných aj verejných debatách dohadovali, či Mečiar vôbec pripustí slobodné voľby s otvoreným výsledkom. Bola tu však jedna nádej: opozičné strany na čele s KDH, ktoré vyhlásili Mečiarovi nezmieriteľný boj a vedeli plniť námestia. A bol tu muž, ktorý volaniu po zjednotení a ľudovom, protimečiarovskom lídrovi priamo nadbiehal: Mikuláš Dzurinda. V roku 1996 sa odvážil kandidovať za predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému, ale neuspel. Hoci neskôr by Dzurinda Čarnogurského porazil, v KDH už za lídra nikdy nekandidoval. Svoju budúcnosť možno už vtedy cítil v SDK (Slovenská demoratická koalícia), ktorá vznikla najskôr ako koalícia piatich strán a na jar 1998 sa v dôsledku Mečiarovho volebného zákona premenila na jednu stranu. Dzurinda bol už v tom čase v role hovorcu SDK de facto opozičným lídrom. Jeho úspech mal dva dôvody: najlepšie sa viezol na vlne nového opozičného nadšenia. A za jeho hovorcovskú pozíciu sa zasadil vtedajší riaditeľ televízie Markíza Pavol Rusko.
| Ako si pamätám Mikuláša Dzurindu? Krátko pred voľbami v roku1998 som išiel za ním do parlamentu oznámiť mu, že sa ma ľudia z jeho volebného štábu pokúsili podplatiť. V tom čase som pracoval pre televíziu Nova, ktorá bola na Slovensku mimoriadne sledovaná. A im nenapadlo nič lepšie, ako mi ponúknuť zopár tisíciek za to, ak sa „Miki“ objaví niekoľkokrát na obrazovke. V budove Národnej rady som ho stretol na schodoch, všetko som mu povedal, a varoval ho, že sa to nakoniec prevalí a potom to bude riadny škandál. Tváril sa, že o ničom nevie, že je prekvapený...a možno to aj tak naozaj bolo. Sľúbil, že s tým niečo urobí... Ale neurobil. Po niekoľkých dňoch sa špinavosti okolo podplácania novinárov prevalili na verejnosť. Dzurinda popieral, že by o niečom vedel. Ale ja som vedel, že to tak nie je. A aj som to novinárom z denníka Sme povedal. Budúci premiér však poprel, že by na túto tému niekedy so mnou hovoril a označil ma nepriamo za klamára... Tak takto si ho pamätám a je to škoda, lebo ho aj napriek tomu považujem za najúspešnejšieho a najužitočnejšieho predsedu vlády, akých táto krajina mala. .eugen Korda Autor je šéfredaktor spravodajstva Sme-online |
To obdobie nádeje bolo aj obdobím čudného spojenectva – novinári si bežne tykali s opozičnými politikmi a realitu občas sami vytvárali, nie pomenúvali. Keď vtedy Štefan Hríb v týždenníku Domino fórum ako prvý upozornil na kauzu podplácania novinárov, ktorých odmeňoval volebný štáb SDK za „pozitívne články“, mnohí Hríbovi vyčítali, že ohrozuje víťazstvo SDK vo voľbách. V opozičnej časti spoločnosti vládla atmosféra, ktorej sa dalo rozumieť – SDK a Dzurinda musia vyhrať. Inak bude s nami amen.
K najhoršiemu napokon nedošlo. SDK spolu s SDĽ, SOP a SMK zostavili po septembrových voľbách roku 1998 vládu a poslali Mečiara (takmer nadobro) do minulosti. Slovensko čakali štyri roky zápasu s mečiarovským dedičstvom, uťahovania opaskov a – škandálov „našich“ demokratov.
.mikuláš I.
Dzurinda si hneď po nástupe do premiérskej funkcie začal vytvárať novú mocenskú bázu: hoci hovoril, že mu nejde o vytvorenie novej politickej strany, odmietal návrat SDK k päťkoalícii. V materských stranách si vedel vytypovať do dôležitých pozícií ľudí, ktorých materské strany nemohli odmietnuť. „Ivana Mikloša aj mňa vtedy ako nominantov DS povolal do funkcií sám Dzurinda“, hovorí dnes Ľudovít Kaník, ktorý sa stal vtedy šéfom Fondu národneho majetku (FNM).
Dzurinda sa síce v tom čase ukazoval ako šikovný politik, no nepôsobil ako silný premiér.
| V čom sme sa v politike s Mikulášom Dzurindom mýlili Ľudí by sme mali hodnotiť predovšetkým podľa výsledkov. A je nepopierateľným faktom, že vlády pod vedením Dzurindu vyviedli Slovensko z izolácie a marazmu a zmenili ho z „čiernej diery Európy“ na „tatranského tigra“. Samozrejme, každý kto robí, robí aj chyby. Najväčšou chybou bolo, že sme nedostatočne vysvetľovali a komunikovali to, čo sme robili, najmä v tom zmysle, prečo sú reformy a opatrenia, ktoré robíme, dobré pre ľudí, pre ich lepší život a pre lepší život ich detí. Inými slovami, viac sme zdôrazňovali nástroje, ako výsledky. Málo sme sa tiež zamerali na strednú vrstvu, na tých, ktorí hodnoty tvoria, ktorí sa nespoliehajú na pomoc od štátu, ale naopak, štát držia na svojich pleciach. Chybou určite bolo aj to, že sme si nedokázali získať dôveru a pochopenie niektorých mienkotvorných ľudí v médiách, napríklad aj šéfredaktora tohto týždenníka. Či to bola viac chyba Dzurindu, alebo týchto ľudí, bude navždy otvorenou otázkou, ja som presvedčený, že druhé je pravda. Nechali sa ovládať osobnými animozitami a nerešpektovali, že ideálny stav nie je schopný dosiahnuť nikto a že dôležité je, či je vôľa správu vecí verejných vylepšovať a či sú výsledky, či tu je pozitívna tendencia. A napokon, pomýlili sme sa aj v niektorých ľuďoch, terajší guvernér NBS môže slúžiť ako príklad. .ivan Mikloš Autor je podpredseda SDKÚ-DS |
Celkom hypoteticky: keby sa nestal zázrak roku 2002, keď sa Dzurinda stal s 15-percentným ziskom hlasov druhýkrát premiérom, ako by ho hodnotili dejiny? Dosť rozporuplne: na jednej strane jeho prvá vláda nasmerovala Slovensko do EÚ a NATO, na čom mal sám Dzurinda nemalú zásluhu. Kauzy Dzurindových ľudí z prvej vlády, od Palacku až po vláčiky, pripravili verejnosť o posledné zvyšky ilúzií – pocit, že politika nemôže byť iná než špinavá a nikomu v nej sa nedá veriť, ovládol verejný priestor.
| Čím sa riadi Dzurinda v politike? Mikuláš Dzurinda začínal v KDH a prejavil saako talentovaný politik. Do KDH prišiel prirodzene, bol a je kresťanským politikom. Venoval sa ekonomike a vedel ju zrozumiteľne podať ľuďom. Vo voľbách v roku 1992 bol prvýkrát na kandidátke KDH. V prvom kole ho nezvolili, ale KDH ho postavilo do druhého skrutínia, a tak sa dostal do parlamentu. V roku 1994 sa dostal do Moravčíkovej vlády a vo voľbách opäť do parlamentu. Lepšie ako iní v KDH pochopil úlohu médií v politike nielen rozumom, ale aj citom. Po roku 1994 sa stal ekonomickým expertom opozície. Postupne sa v ňom vyvinula vôľa k moci, čo v politike nie je zlá vlastnosť. Naučil sa plávať na spoločenských makrotrendoch a prípadne im aj trochu pomáhať prostredníctvom médií. Vyhýbal sa kontroverzným témam. V rámci vtedajšej opozície KDH malo nárok na post povolebného predsedu vlády a Dzurinda bol pre všetkých najprijateľnejší. Po voľbách sa stal predsedom vlády. Plávanie na makrotrendoch mu už zostalo. Rozlúčil sa s každým, kto by jeho makrotrend rušil. Zmluva o výhrade svedomia nezapadala do makrotrendu. Myslel si, že tento záväzok pre KDH nemusí splniť, ale v tom sa už pomýlil. Jeho vláda na tom padla. Teraz makrotrend vyžaduje, aby opustil predsednícku stoličku v SDKÚ. Mikuláš Dzurinda bojuje so sebe vlastnou energiou o zachovanie postu. Pri pozorovaní zboku je zaujímavé sledovať, ako sa s týmto, pre seba novým druhom zápasu vyrovná. .ján Čarnogurský Autor je bývalý premiér Slovenskej republiky a bývalý predseda KDH |
Na druhej strane došlo k nevyhnutnej stabilizácii verejných financií, záchrane VSŽ, vzniku VÚC (ktorých podoba takmer vyhnala Maďarov z vlády) a hádam najväčšiemu pozitívu prvej vlády: oddlženiu a privatizácii bánk, ktoré už prestali byť dojnicou politikov a záujmových skupín.
Prvá Dzurindova vláda – so silnou SDĽ – vari na viac prirodzene ani nemala. No na druhej strane Mikuláš Dzurinda o potrebe nejakých hlbokých reforiem verejne nehovoril a Ivan Mikloš dokonca kritizoval návrhy niektorých reforiem z prostredia menších pravicových strán ako „nezodpovedné“. A práve tieto nezodpovedné reformy urobili z Dzurindu a Mikloša reformátorské ikony. Tu sa však začína celkom nový príbeh.
.mikuláš II.
Dzurindova SDKÚ išla do volieb síce ako najsilnejšia vládna strana, ale s očakávaním, že prehrá s Ficovým Smerom. Na bilbordoch mala „mačkopsa“, v programe veľa slov o lepšom živote, zavŕšení reforiem a integrácii do Únie. Ak by ste v predvolebnom programe hľadali dôkaz, že ide o najreformnejšiu stranu, nenašli by ste ho. Rovnú daň navrhlo KDH a DS, Ivan Mikloš vystupoval otvorene skepticky a SDKÚ jej okamžité zavedenie považovalo za „nekompetentný populizmus“. Advokátmi dôchodkovej reformy boli najmä OKS a DS, SDKÚ sa v programe obmedzila na jednu všeobecnú vetu. O zdravotníctve dokonca nepadla u dzurindovcov ani zmienka. Strana sa pripravovala na širokú vládu, a tak hovorila najmä o zodpovednosti a všeobecných princípoch. „Dzurinda čakal, že Fico vyhrá voľby a jednoznačne v ňom videl budúcnosť ľavice. Chcel ho poľudštiť, záležalo mu na tom, aby naňho vplývali Američania,“ hovorí pre .týždeň bývalý Dzurindov poradca.
| Aký je Dzurinda vo volebnej kampani? Medzi najúžasnejšie zážitky na pekinskej olympiáde určite patril neopakovateľný finiš Michaela Phelpsa, ktorým v posledných centimetroch predstihol už istého víťaza Srba Čaviča. V histórii slovenských volebných kampaní bol podobným zážitkom Dzurindov finiš v septembri 2002, ktorým porazil Roberta Fica. Viacerí komentátori vtedy označili tento výsledok za akúsi šťastnú zhodu okolností. Keď sa však pozrieme na priebeh troch volebných kampaní, ktoré doteraz Dzurinda absolvoval ako líder strany, prídeme k zaujímavému záveru: schopnosť porážať súperov zrýchlením na cieľovej rovinke je mu vlastná. Posúďte sami. V júni 1998 klesli preferencie SDK pod 20 percent. V septembrových voľbách získala SDK viac ako 26 percent hlasov. Začiatkom leta 2002 po kauze „vláčiky“ klesli preferencie SDKÚ pod 10 percent. Koncom septembra 2002 dostala SDKÚ vo voľbách viac ako 15 percent hlasov. V čase rozpadu vlády vo februári 2006 mala SDKÚ preferencie na úrovni 12,5 percenta. V júnových voľbách získala SDKÚ viac ako 18 percent hlasov. Na základe správania sa Mikuláša Dzurindu počas týchto troch kampaní môžeme urobiť niektoré závery aj o ňom samom: Je húževnatý, nikdy sa nevzdáva a vždy ide na doraz. Až do konca. Jeho potenciálni vyzývatelia v SDKÚ a v opozícii sa teda majú na čo tešiť. .milan Krajniak Autor pracuje v oblasti public relations |
Rýchlo zostavená štvorkoalícia SDKÚ-SMK-KDH-ANO mala síce väčšinu 78 hlasov, ale zastupovala iba 30 percent všetkých oprávnených voličov. Do parlamentu sa síce dostali ortodoxní komunisti, ale dôležité bolo, kto neuspel. V prvom rade rozdelení a rozhádaní nacionalisti, HZDS trochu oslabil Gašparovičov trucpodnik HZD a dve ľavicové SDĽ a SDA získali iba pár desiatok tisícov hlasov. Dzurinda dostal nečakanú druhú šancu.
Štvorka sa rýchlo dohodla na deľbe moci, aj na ambicióznom programovom vyhlásení vlády. Médiami už neveľmi obľúbený Dzurinda sa chystal nadýchnuť na svoj vrchol. V bratislavských kaviarniach sa šírili príbehy o tom, aká panuje na rokovaniach dobrá nálada.
| Má Dzurinda zmysel pre humor? Keď sme napokon vo februári roku 2002 nahovorili Dzurindu, aby prišiel do Dereša, riešil som problém, ako to zužitkovať. Celé dni som si lámal hlavu, čítal som si rozhovory s ním, ale nič ma neoslovilo. Potom som si nalistoval knihu Mariána Leška Masky a tváre novej elity a tam to bolo: Mikuláš Dzurinda sa po strednej škole hlásil na herectvo na VŠMÚ, ale neprijali ho. A už som to mal. Dzurinda je herec. Dlho neúspešný, ale herec. Od toho momentu som všetko, čo robil, videl jasnejšie. V živote som stretol desiatky hercov, a tak hereckú dušu (myslím si) poznám. Mikuláš Dzurinda je človek, ktorý k svojmu životu potrebuje potlesk. Potlesk je to, čo mu dodáva silu. A naozaj. Na Dereš prišiel Dzurinda, pripravený tak, že nech sme sa ho opýtali na čokoľvek, on odpovedal pripravenými panelmi. A vtipne. Mal úspech. To ho nabilo ešte viac a bol fenomenálny. Dzurinda je človek, ktorý z divákov dokáže vytiahnuť energiu a použiť vo vlastný prospech. Od nejedného herca som počul o javisku ako o magickom priestore, kde prestávajú bolieť zuby. Také je pre herca javisko. A taký bol aj Dereš pre Dzurindu s naplneným hľadiskom Trnavského divadla. Dzurinda mal v ten večer ešte jednu akciu: rovno z Trnavy išiel do markizáckeho Sita. Bol tam dobrý ako nikdy predtým. To „nabitie“ bateriek od publika v Trnave mu vydržalo ešte aj v Site. Neviem, či má Mikuláš Dzurinda zmysel pre humor. Ale to, že pre potlesk urobí všetko, to viem. .oliver Andrássy Autor je humorista |
Aký bol však jeho skutočný príspevok k reformám? „Nebol brzda, ani pohonič,“ hovorí dnes bývalý minister Kaník. „Zdravotníckej reforme nerozumel ani Mikloš, ani Dzurinda. Nemal som ich podporu, ale nerobili mi ani problémy. Atmosféra bola proreformná,“ dodáva bývalý minister zdravotníctva a spolumajiteľ .týždňa Rudolf Zajac. Jednotlivé reformné časti programu písali ľudia, ktorí ich mali sformulované už pred voľbami. Kaník, vtedy líder DS, mal pripravenú koncepciu dôchodkovej reformy aj rozsiahlu novelu Zákonníka práce. Rudolf Zajac predstavu zdravotníckej reformy publikoval spolu s Petrom Pažitným mesiac pred voľbami na internete. Dokonca ani zmienku o „zvážení zavedenia rovnej dane“ nedostal do programu Ivan Mikloš, ale Vladimír Palko. Dzurinda sa správal skôr ako manažér a reformný potenciál prichádzal z rôznych iných strán.
Zaujímavé je aj to, ako fungovala samotná vláda. Dzurinda nepripustil, aby sa akékoľvek konflikty riešili na rokovaní vlády. Ak nejaké boli, žiadal zákon stiahnuť a spor vyriešiť buď rokovaním medzi ministrami, alebo na koaličnej rade. „Dzurinda sám do sporu nezasahoval, ak, tak až na koaličnej rade,“ hovorí Kaník. „Za celý čas, čo som boli ministrom, tak sme hlasovali asi iba štyrikrát,“ potvrdzuje jeho slová Zajac.
Ak už k sporu, kde musel Dzurinda zasiahnuť, došlo, ako napríklad pri zavádzaní dôchodkovej reformy, zasahoval až v najvyššom štádiu. Najväčšími oponentmi dôchodkovej reformy neboli podľa Kaníka koaličné či opozičné strany, ale Národná banka a ministerstvo financií. „Pre NBS bolo prioritou euro, pre Mikloša deficit. Dzurinda si nás vtedy pozval na Úrad vlády, vypočul si obidve strany a rozhodol – dôchodková reforma musí byť a Mikloš to odvtedy rešpektoval,“ spomína Kaník.
| Mohol by byť Dzurinda v Česku premiérom? Mohol by sa Mikuláš Dzurinda stať v Česku premiérom? pýta sa .týždeň. Ale samozrejme. On sa ním už dokonca stal. Český Dzurinda sa volá Mirek Topolánek. Dvaja popudliví inžinieri s plytkým hodnotovým zakotvením, ktorí si nikdy nepotrpeli na politologické debaty. Keď Topolánek nastupoval v roku 2002 do čela ODS, vyhlásil: „ODS je konzervativno-liberálna strana… a ja som tá pomlčka uprostred“. Dzurinda by pre zmenu v Slovenskej kresťanskej a demokratickej únii mohol byť oným „a“. Dzurinda bol pre mňa vždy nádejným dôkazom, že pri šťastnej volebnej konštelácii sa i takí môžu stať významnými reformnými premiérmi. Dlho Topolánka jasne prevyšoval. Jednak rečníckym talentom, vďaka ktorému na kongresoch ODS zožal nejväčší potlesk (dodnes nikto v Česku nevie tak stručne a presvedčivo argumentovať pre poplatky v zdravotníctve). A jednak maratónskou vytrvalosťou, s ktorou jazdil na nekonečné výjazdy za voličmi. Počas posledných dvoch rokoch však vyvstali takisto Topolánkove prednosti. Jeho zanovitosť, hrdosť a dôraz na vlastenectvo a hrdinstvo (vyznamenal by Dzurinda bratov Mašínovcov?) pripomínajú skôr Poliaka než Čecha. A jeho furiantská ľahkomyselnosť – prirodzená výhoda dvojmetrových stokilových chlapov oproti malým drobným mužíkom – ho chránia pred tým, aby zblbol z funkcie a začal hľadať sprisahanecké skupinky v médiách. Za dobrého počasia by Dzurinda bol v Česku bezpochyby úspešným premiérom. Do zlého je však lepší Topolánek. .tomáš Nemeček Autor je komentátor Hospodářských novin |
.machiaveliho princ
Politika v duchu hesla účel svätí prostriedky nebola Mikulášovi Dzurindovi nikdy cudzia. V schopnosti rozohrať a úspešne dotiahnuť do konca rôzne mocenské hry mu u nás určite patrí popredné miesto. Jeho bývalý poradca pre .týždeň opisuje, ako Dzurinda v takýchto situáciách uvažoval. „Keď chcel niečo dosiahnuť, alebo posilniť svoje postavenie, jeho častou pracovnou metódou bolo vyvolávanie konfliktov. Dokázal v nich ísť tak na hranu, že toho nikto iný nebol schopný. No a tým vyhrával.“ Náš zdroj tiež hovorí, že jasný politický cieľ sledoval Dzurinda aj zvolávaním známych stretnutí s intelektuálmi a umelcami. „Nikdy som nemal pocit, že tam ide so zámerom niečo sa od nich dozvedieť, oboznámiť sa s ich pohľadom na to, čo sa deje. Vôbec sa mi nezdalo, že by z tých stretnutí odchádzal akokoľvek obohatený. Išlo mu najmä o to, aby do tohto prostredia ľudí, ktorí majú vplyv na verejnú mienku, vniesol svoje videnie vecí.“
Ilustračných príkladov Dzurindovho machiavelizmu sa počas jeho dvoch vládnych období dajú nájsť desiatky. Jeden sa stal len pár mesiacov po tom, ako Dzurinda začal prvé funkčné obdobie premiéra. Keď v roku 1999 podnikateľ Vladimír Poór, vtedy blízky HZDS, predal Naftu Gbely zahraničnej firme, Dzurinda sa rozhodol plnú mieru zodpovednosti za túto transakciu – ktorá znamenala, že po mečiarovskej privatizácií prišiel štát o firmu de facto druhýkrát – pripísať vtedajšiemu šéfovi FNM Ľudovítovi Kaníkovi. Po ostrom koaličnom konflikte bol nakoniec Kaník odvolaný.
| Aký bol Dzurinda koaličný partner? Odpoveď treba rozdeliť na dve časti. Prvú Dzurindovu vládu tvorili rôznorodé strany a on to musel držať pokope. Výsledkom bolo, že sa snažil riešiť problémy tak, aby všetky zúčastnené strany boli spokojné. V druhej vláde sa rýchlo vytvorila spolupráca dvaja a dvaja. Na jednej strane SDKÚ a ANO a na druhej SMK a KDH. Už to nebolo o hľadaní dohody, ale o tom, že vo vláde máme väčšinu a v parlamente to nejako prejde. V menšinových otázkach platilo, že premiér, ale aj koaliční partneri, riešili len to, čo bolo nevyhnutné. Niektoré veci, ako bola charta regionálnych jazykov či univerzita, sa nám však napriek tomu podarilo presadiť. Aj atmosféra v slovensko-maďarských vzťahoch bola neporovnateľne lepšia ako dnes. Vzťah medzi SMK a Mikulášom Dzurindom sa najviac naštrbil pri zákone o zahraničných Maďaroch, ktorý sa pripravoval v Maďarsku. Slovensko vtedy odmietalo, aby podporu dostávali konkrétni rodičia žiakov. Tak sme ako jediní spomedzi maďarských menšinových strán presadzovali, aby ju mohli dostať združenia fungujúce pri školách. Na tom sme sa s Dzurindom dohodli a on tvrdil, že s tým nebude najmenší problém. Keď sme to presadili, premiér vyhlásil, že je proti, pretože sme o tom nerokovali. Vtedy som povedal, že s Dzurindom sa medzi štyrmi očami už nemôžem na ničom dohodnúť. To platí stále. .béla Bugár Autor je bývalý predseda SMK a poslanec NR SR |
Na hranu išiel Dzurinda aj v konflikte s bývalým šéfom Národného bezpečnostného úradu Jánom Mojžišom, ktorý vo verejnosti zľudovel pod názvom kauza skupinka.
Premiér tu operoval s materiálmi SIS o Mojžišovi, ku ktorým sa podľa zákona nemal dostať. Keď na to upozornili denníky SME a Pravda, zažaloval ich spolu o desať miliónov korún. V tomto spore Dzurinda okrem blízkeho spolupracovníka Ivana Šimka stratil aj väčšinu v parlamente. Vládna koalícia ostala závislá od hlasov nezávislých poslancov, pričom proces, ako sa z viacerých opozičných poslancov stávali koaliční podporovatelia, bol, povedané veľmi jemne, dosť podozrivý. Keď sa napríklad poslanci za HZDS Džupa a Kolesár v situácii, v ktorej opozícia blokovala parlament, z večera do rána rozhodli pridať na stranu vlády, len málokto veril, že všetko bolo v súlade s kostolným poriadkom. Aj táto hra bola z Dzurindovho mocenského pohľadu úspešná. Morálne škody boli síce obrovské, ale keby KDH predčasne neodišlo z koalície, vláda by s podporou nezávislých bez väčších problémov dovládla do konca volebného obdobia.
| Je Dzurinda vlastenec? Ako viacerí z tých, ktorí mali po roku 1992 vlažný vzťah k slovenskej samostatnosti, aj Mikuláš Dzurinda bol v čase nástupu jeho prvej vlády zdržanlivý voči témam slovenského vlastenectva. Takýto postoj bol iste podmienený aj hľadaním cesty zo slepej uličky mečiarovskej izolácie k európskemu a transatlantickému spoločenstvu. Vtedy sa ukazovalo, že najlepším dôkazom pozitívneho vzťahu k vlasti bude jej čo najrýchlejšia integrácia do európskych a atlantických štruktúr. A tento zámer sa po nemalej námahe za druhej Dzurindovej vlády aj zavŕšil. Myslím si, že išlo o faktický dôkaz vzťahu k svojej vlasti a o prejav „praktizovaného vlastenectva“. Na rozdiel od najrôznejších verbálnych bublín, vypúšťaných tými, ktorí si z vlastenectva a osobitne z národniarstva urobili doslova živnosť. Medzičasom je však aj v slobodnej časti dnešnej Európy zrejmé, že sú chvíle, keď svoj vlastenecký postoj treba prejaviť niekedy dosť dôrazne. Súčasťou vlasteneckého prejavu môže byť aj isté ohradenie sa voči postojom a činom predstaviteľov iných národov, či dokonca aj voči predstaviteľom menšiny vo vlastnej krajine. A to vtedy, ak tí vypúšťajú vlastné „balóniky“, ohlasujúce potenciálne ohrozenie – nebojme sa to povedať – slovenských záujmov. Myslím si, že uvedomenie si tejto potreby, možno nevyhnutnosti, aj Mikuláša Dzurindu viedlo k oveľa zreteľnejším, explicitným prejavom slovenského vlastenectva. To, mimochodom, nie je nič mimoriadne v rámci zjednocujúcej sa, a predsa ešte vždy, ba možno navždy takej rôznorodej Európy. .milan Zemko Autor je historik |
Práve kauza okolo zmluvy o výhrade svedomia, pre ktorú KDH z vlády odišlo, obnažila Dzurindov chladný machiavelizmus v plnej nahote. Táto zmluva mala byť dohodnutá na základe programového vyhlásenia vlády po voľbách v roku 2002. Predložiť ju mal minister Kukan, ktorý to však blokoval. Koncom januára 2006 KDH tému otvorilo na koaličnej rade a požiadalo premiéra Dzurindu, aby zmluvu zaradil na rokovanie vlády. V prípade, že sa tak nestane, KDH pohrozilo, že odíde z vlády. Dzurinda však zaradenie zmluvy odmietol. Svoje stanovisko prezentoval aj na prezídiu SDKÚ, ktoré malo rozhodnúť o ďalšom postupe. Spomína si na to aj Ľudovít Kaník, vtedajší člen prezídia: „Voči textu zmluvy sme mali principiálne výhrady, nemohli sme ju akceptovať a pre Dzurindu to bola zásadná vec. Mikuláš navrhol, aby sme postup KDH a zmluvu odmietli a išli do predčasných volieb,“ hovorí Kaník. Cieľom Dzurindu bola snaha získať hlasy Slobodného fóra, ktoré balansovalo na hrane zvoliteľnosti. Napokon, potiaľto ide o známu vec. Doteraz verejne neznámy je však Dzurindov postup po predčasných voľbách. Jedinou možnosťou, ako mohol zostať Dzurinda premiérom, bola koalícia dovtedajších partnerov SDKÚ-KDH-SMK s HZDS. Takúto možnosť však odmietalo KDH. Prevapivé nie je, že Dzurinda sa o podobnú koalíciu pokúsil, ale že na to použil práve zmluvu o výhrade vo svedomí, pre ktorú sa po odchode KDH z vlády konali predčasné voľby. Nášmu časopisu viacero dôveryhodných zdrojov potvrdilo, že krátko po voľbách požiadal Mikuláš Dzurinda Jána Čarnogurského o sprostredkovanie dohody o schválení tejto zmluvy – ak pôjde KDH do vlády s HZDS. Hoci bol odpor voči tejto zmluve pre Dzurindu ešte pár týždňov predtým principiálnou záležitosťou, po voľbách ponúkal jej prednostné schválenie.
| Čo sa môže ľavica naučiť od Dzurindu? Desať rokov Mikuláša Dzurindu môže byť inšpiráciou pre slovenskú ľavicu, a to inšpiráciou pozitívnou aj negatívnou. Vlády pod jeho vedením mali odvahu vstúpiť do systémových zmien pravidiel fungovania spoločnosti a rovnakú ambíciu by mala mať ľavica. A to prijímať rozhodnutia, ktoré nie sú kozmetickou úpravou aktuálneho stavu, ale prinášajú zásadnejšie pozitívne zmeny. Rozdiel je v tom, pre koho budú pozitívne. Kým Mikuláš Dzurinda je pravicový politik a jeho reformy pomáhali najmä bohatým, ľavicové zmeny by mali pomôcť väčšine spoločnosti, nielen krátkodobo či jednorazovo, ale aj dlhodobejšie. Negatívnym príkladom pre ľavicu je Dzurindovo nekritické otvorenie sa neoliberálnym teóriám, ktoré majú americký nádych a prehliadanie európskeho kontextu slovenskej politiky. Postupne vznikol dojem, že mu unikol aj ľudský rozmer politiky, presadzoval najmä záujmy úzkej skupiny na reformy, ktoré v konečnom dôsledku najviac znášali na pleciach tí, ktorí patrili k nižším sociálnym skupinám. Mikuláš Dzurinda je nepochybne šikovný politik, ktorý dokázal veľmi účinne narábať s mocou. Jeho desať rokov predstavuje oblúk, ktorého prvé štyri roky boli snahou o záchranu krajiny po mečiarovskom období a nástupom reforiem, druhé štyri roky dotiahnutím ideologických, neoliberálnych reforiem a posledné dva roky sú snahou presvedčiť o tom, že má verejnosti ešte čo ponúknuť. Dokáže sa z neho slovenská ľavica poučiť? .milan Ftáčnik Autor je bývalý minister školstva za SDĽ, dnes je starosta Petržalky |
.domáce upratovanie
Ako opozičný politik mal Dzurinda možnosť uplatniť svoj mocenský talent a machiavelistické metódy zatiaľ iba vo vlastnej strane. Hoci opäť konal v duchu hesla, keď sa rúbe les, lietajú triesky, výsledok sa dá vnímať pozitívne. To, že bratislavskú SDKÚ nemá pod svojou kontrolou, vnímal Dzurinda ako problém už dlhý čas. Politické zúčtovanie s ľuďmi z prostredia Romana Vavríka a jeho mladšími učeníkmi plánoval dlho. No ako pre-
miér s neistou väčšinou v parlamente to nechcel riskovať. Po voľbách dozrel čas, našla sa aj zámienka, a ľudia, ktorí sa nedávno dostali v Bratislave do dôležitých funkcií, sa na rozdiel od predchodcov nedajú označiť ako obchodníci všetkého schopní.
.bojovník
Má Mikuláš Dzurinda vôbec šancu ešte niekedy zasadnúť do premiérskeho kresla? Túto otázku si dnes určite kladú v SDKÚ mnohí. Neostáva im však nič iné, len v to dúfať. Politik, ktorý by dokázal Dzurindu na čele strany nahradiť, tam napriek želaniu viacerých médií nie je ani zďaleka na obzore. Má to viacero príčin, jednou z nich je aj Dzurindova schopnosť politicky prežiť aj v ťažkých časoch. Napriek ôsmim rokom vo vláde a prehratým voľbám je to stále on, kto v strane udržuje bojovú morálku, prichádza s istými nápadmi a nakoniec robí aj špinavú robotu. Kým mnohých politikov kampane a častý kontakt s voličmi na ulici ničia, jemu naopak dobíjajú baterky.
| Čo na ňom oceňujem Mikuláša Dzurindu považujem zatiaľ za najúspešnejšieho slovenského ponovembrového politika. Prvýkrát som ho zaregistroval na jeseň 1992 v pravidelných ekonomických televíznych debatách. Mal v sebe živosť a iskru. Ľuďom sa vedel priblížiť imidžom bystrého ľudového figliara. Vtedy som ho považoval za nástupcu Jána Čarnogurského v KDH, za touto funkciou však vyštartoval príliš skoro. Bol nesmierne učenlivý. Na politickú kariéru nemal žiadnu prípravu, ale učil sa strašne rýchlo. Aj na medzinárodnej úrovni veľmi rýchlo pochopil, ako sa toto remeslo má v „mainstreamovej“ európskej politike robiť. Má srdce bojovníka. Keď pred voľbami v roku 1998 stavil na pamätnú cyklotúru, zažil veľmi tvrdú kampaň, ale zvládol to veľmi dobre. Jeho vládnutie oceňujem najmä z toho hľadiska, že robil zmysluplnú ekonomickú politiku. Krízy riešil pokojne. Z tohto pohľadu mi pripadá trápne, keď ho dnes niekto zosmiešňuje a porovnáva jeho nízke preferencie s vysokými číslami Roberta Fica. On už na rozdiel od Fica niečo dokázal. Napriek tomu nemôžem povedať, že je mojím politickým vzorom. Odpoveď na otázku prečo, si však ponechám na príležitosť, keď otázka nebude znieť čo na ňom oceňujem, ale čo na ňom kritizujem. .vladimír Palko Autor je bývalý minister vnútra v druhej Dzurindovej vláde a predseda KDS. |
.odkaz z roku 2008
Mikuláš Dzurinda vo svojej vrcholnej politickej ére preukázateľne viackrát svojich politických partnerov podrazil, využil či zmanipuloval. Podozrenia z kupovania si podpory v parlamente boli tak neznesiteľne silné, že to na našej politickej kultúre zanechá ešte veľmi dlho negatívnu stopu. Ani najväčší odporca však Dzurindovi neuprie, že jeho meno bude symbolizovať jedno z najúspešnejších období slovenských dejín. Na tom nezmení veľa ani skutočnosť, že on sám najpozitívnejšie zmeny skôr umožnil než inicioval.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.