ide vlastne o dva druhy húb z tej istej rodiny. Jeden z nich je hríb smrekový, druhý dubový. Prvý z nich má výraznejší, lesklý klobúčik a rastie v smrečinách, ten druhý má zas rád teplejšie dubové lesy a klobúk má zamatovejší, menej kontrastný s nožičkou. Chutia však podobne, ak nie rovnako.
Na lov za týmito lesnými lahôdkami sa u nás vyberajú hordy ľudí a vyzerá to pomaly na národný šport. Práve sa začína ich sezóna, popri odbočkách na lesné cesty zrazu rastú strapce odstavených áut a po horách sa ozývajú čudné škrekoty, zhúknutia či volania, ktorými sa dohovárajú hubári, ktorí sa od seba príliš vzdialili a potrebujú sa nájsť. Do toho sem-tam začuť víťazný pokrik, pri ktorom sa všetkým v lese zatají dych a oči sa zastrú čudným opojením. „Mám!“, zvolá niekto a všetci vedia, že je to tu, že sú tu niekde pod nami, že stačí len poriadne zaostriť, možno sa len obzrieť a človek skamenie v úžase pred tou jemnou no zároveň pevnou nádherou. Iní si okamžite čupnú a chvíľu so zatajeným dychom čakajú, akoby verili, že samotný hríb sa ukáže sám, vykukne spod napadaného ihličia či dubových listov, zamáva na nich svojím klobúkom ako starý kamarát.
To hľadanie a čakanie, tá nevyhlásená súťaž, kto nazbiera viac, je vždy zážitok sám osebe.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.