vy ste ako absolvent bratislavskej finančnej a ekonomickej matematiky začínali svoju profesionálnu kariéru v Moskve, kde ste pracovali pre agentúru Reuters. Čo robí matematik pre Reuters?
Agentúru Reuters dnes pozná väčšina ľudí ako tlačovú agentúru, jej začiatky však oveľa viac súvisia so svetom financií. Reuters totiž začínala ako agentúra poskytujúca finančné informácie medzi hlavnými európskymi burzami. Vznikla tak, že zbierala informácie z jednotlivých búrz – povedzme londýnskej alebo parížskej – a telegraficky ich posielala brokerom a obchodníkom na druhých burzách. Toto robí ešte aj dnes, stále dodáva bankám a rôznym finančným inštitúciám informácie zo všetkých búrz sveta. V súčasnosti sa to robí pomocou počítačov a k samotným informáciám dodáva Reuters aj rôzne softvérové systémy na spracovanie a vyhodnocovanie týchto informácií. Na vývoji a testovaní takéhoto systému sa podieľajú počas niekoľkých rokov stovky ľudí vrátane mnohých finančných matematikov.
a prečo to robí Reuters v Moskve?
V Moskve to nerobí priamo Reuters, ale firma s názvom Allied Testing, ktorú si z Reuters najali na testovanie svojho finančného softvéru. Kým sa totiž taký systém pustí k zákazníkom, musí niekto otestovať, či naozaj správne funguje a či všetky údaje a výpočty v ňom sú stopercentne presné. Na to existujú špecializované firmy a jednou z nich je aj Allied Testing. Daná firma má sídlo v New Yorku, plus má predajcov v Londýne. Hlavné pracovné tímy má však v Rusku, v Moldavsku a v Bielorusku. Založili ju totiž dvaja ruskí testeri, ktorí si boli vedomí toho, že v Moskve je veľa mimoriadne šikovných a relatívne lacných matematikov aj programátorov. Ich zákazníkmi sú napríklad londýnska burza, niektoré veľké banky a rôzne iné veľké finančné inštitúcie. Ja som u nich viedol menší tím, ktorý robil testovanie práve pre Thomson Reuters.
čiže do Moskvy ste išli preto, lebo táto firma vám ponúkla atraktívnu prácu?
Nie, do Moskvy som išiel kvôli svojej budúcej manželke. Ona je Ruska, dva roky predtým sme sa spoznali v lete v Amerike. Keďže ja som v danom období už školu skončil a ona mala pred sebou ešte jeden ročník, tak som si hľadal prácu v Petrohrade, kde študovala. Ale uplatnenie som si našiel až v Moskve, pretože tam sídli väčšina finančných centier. Takže som nakoniec skončil tam a vždy cez víkend potom cestoval jeden z nás za tým druhým.
„Ročne máme v zdravotníctve k dispozícii viac než jeden a pol miliardy eur navyše oproti stavu spred desiatich rokov. No tento nárast objemu finančných prostriedkov sa nikde neprejavil.“
v Amerike ste sa spoznali na nejakej univerzitnej stáži?
Nie celkom. Bol som tam na brigáde v rámci letného programu CCUSA – v jednom kempe pre deti som krájal zeleninu. A ona tam tiež krájala zeleninu. Potom sme tam prišli krájať zeleninu aj o rok, a potom som už išiel za ňou do Ruska.
mladých Rusov teda poznáte z práce aj z rodiny. Aká je to generácia?
Jedna črta, ktorú som výrazne vnímal, je také silné odhodlanie tvrdo na sebe pracovať. Všeobecným cieľom je úspech v rámci svojej profesie. Nejde však o nejakú chladnú súťaživosť, panuje tam skôr srdečnosť, sú k sebe priateľskí. Osobnú skúsenosť som mal hlavne s ľuďmi z Moskvy a z Petrohradu a ich širšieho okolia. Do týchto obrovských miest, ktoré majú spolu asi dvadsať miliónov obyvateľov, sa v súčasnosti presúva za robotou veľa ľudí z celej krajiny. Niečo podobné sa deje aj u nás, keď sa mnohí mladí ľudia sťahujú do Bratislavy. Tam je to ale v oveľa väčšom meradle. V rámci stoštyridsaťmiliónovej krajiny sa veľké množstvo ľudí sťahuje do dvoch miest. Výsledkom je, že v tých dvoch mestách je síce dosť pracovných príležitostí, ale bývanie je extrémne drahé. Pretože sa nestavia tak rýchlo, ako tí ľudia prichádzajú. A keď je drahý nájom, tak sú drahé všetky služby. Ak tam teda chce niekto dlhodobo bývať, musí sa dostať do príjmovej skupiny, ktorá si to môže dovoliť. Je celkom prirodzené, že v takom prostredí vyrastá dravá generácia ľudí, ktorí na sebe tvrdo pracujú.
Boris Németh
to celkom nesedí s predstavou ruského človeka skôr ako pasívneho jedinca...
Čo sa týka svojho osobného rozvoja, tak určite pasívni nie sú. V niečom však pasívni sú. Tiež je to ten náš postkomunistický priestor a v mnohom sú mentalitou podobní ako my. Ja som dokonca prostredníctvom Ruska lepšie pochopil svoju vlastnú krajinu. Mnoho vecí, na ktoré tu nadávame ako na typicky slovenské – napríklad pasivita ľudí vo veciach verejných, kombinovaná s aktivitou vo veciach súkromných – nie sú slovenským, ale všeobecne postkomunistickým fenoménom. Ale čo sa týka fungovania verejných inštitúcií, tam sú Rusi ešte o čosi pasívnejší ako my. A má to svoje príčiny. U nás súvisí so štátom oveľa viac vecí, ako u nich.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.