S Luciou Piussi a Petrom Bálikom sme sa chceli porozprávať hlavne o novom albume Živých kvetov 12+1, ktorý minulý týždeň uviedli do života dvoma koncertmi v bratislavskom Randale. Začali sme však úvahami o slovenskej popmusic...
.vy sa necítite súčasťou slovenskej popmusic?
Peter Bálik: Vôbec sa tak necítime.
.prečo?
PB: Ten svet nás neláka. Nefunguje zdravo a keď si chce človek zachovať čistú dušu, tak jednoducho dáva ruky preč.
.o čo v tom svete ide?
PB: Ide o to, aby ťa vydalo veľké vydavateľstvo, aby ťa hrali v rádiu, aby si dostal nejaké ceny, ten svet je podľa nás trošku chorý.
.ale chcete, aby vás hrali v rádiách, nie?
Lucia Piussi: Chceme, aby nás hrali v rádiách preto, že nás ľudia chcú. Na to by tu však museli existovať nezávislé rádiá. Namiesto nich máme svet mediálnych bublín, ktoré sa okolo popových kapiel nafukujú. Nám je to odporné, prieči sa to duchu slobody. Nechceme tam patriť.
.a kde chcete patriť?
PB: Človek celý život bojuje o to, aby bol slobodný. Chceme byť sami sebe pánmi.
.keby prišiel za vami niekto z veľkého vydavateľstva, odmietli by ste to?
LP: Jasné.
PB: My nechceme ísť preč zo Slnko Records, to je svet, kde to funguje, kde jedna ruka vie, čo robí tá druhá.
.12 + 1 je váš štvrtý album za posledné štyri roky. Je to normálne? Kde beriete nápady?
PB: To ti nemôžeme povedať. Je to tajné. Ani Becherovka svoj recept nezverejňuje. (smiech).
LP: My sme sa prvých osem rokov trápili, kým sme dali dokopy jednu-dve pesničky. Potom sa to zmenilo a maľovanie nám začalo jednoducho striekať z rúk.
.ako dlho album vznikal?
PB: Pol roka. Pesničky, aj nahrávanie. Bol to taký zvláštny stav. Napísal som za ten čas zopár článkov, kopol som párkrát do lopty, no jediné, čo si pamätám, je, že sme s Luciou dávali dohromady pesničky. Doteraz neviem vysvetliť, prečo to tak bolo.
LP: My sme mali všelijaké katastrofické obdobia, zrazu sme sa z nich vyhrabali, prišla pohoda a tešíme sa z nej. Párkrát sa nám stalo, že sme za polhodinu vymysleli dve pesničky, ktoré sú fakt dobré a my si za nimi stojíme.
.predchádzajúci album bol melancholickejší...
PB: My sme boli vo veľkých sračkách, a keď je človek v sračkách, tak zachraňuje seba a nie okolitý svet. V prvom rade chceš zachrániť svoju dušu. A tie pesničky vznikali vtedy, keď sa to lámalo.
.album ste nahrávali s Pecim Uherčíkom. Aké to s ním bolo?
PB: On tam pôvodne ani nemal byť. Mal tam svojho zvukára, Janka Machúta, ktorý to mal s nami urobiť. Lenže Peci vždy prišiel, sadol si a zrazu mu to nedalo, asi sa mu zapáčili nejaké veci, čo sme robili. Potom nám niečo poradil, že tu by sme mohli toto a tamto, prekrútil mi na kombe gombíky...
LP: ...a za sekundu urobil taký zvuk, ako chcel. A my sme vedeli, že to je ono. Získal si náš absolútny rešpekt. Cítili sme sa ako v New Yorku. Tam je rokenrolových štúdiových muzikantov možno tisíc, tu v Bratislave je len Peci.
.do akej miery sú texty o tebe, Lucia? Dokážeš sa „odosobniť“?
LP: Nedokážem. Ale je to zvláštne. Nejaké anonymy mi vytkli, že by som sa v nejakej pesničke mohla prestať ľutovať a mňa to zaujalo, pretože som si uvedomila, že som to vôbec neskladala o sebe. Nie som úplný egocentrik, myslím aj na ľudí, ktorých mám rada a keď nad nimi rozmýšľam, tak sa mi to dostane aj do textov. Napríklad pesnička Samou nehou nie je o mne, ale o kamoške, ktorá je submisívna a muži ju vždy prevalcujú. Ako spieva Ursiny „Neviem si nič vymyslieť...“ Presne tak je to so mnou.
.tento album neobsahuje otvorene angažované pesničky.
PB: A to je dobré alebo zlé?
.neviem, len si uvedomujem, že to tak je.
PB: Pre nás sú aj „angažované“ pesničky v prvom rade pesničky. Možno sa dotýkajú spoločenských tém, ale je to také isté, ako keď spievame o láske.
LP: Ja som v tých slovách viac namočená a asi som sa v tom tak vymáčala, že už nachádzam inšpiráciu v niečom inom. Ako keby si mal chuť maľovať čiernou, presýtiš sa toho a začneš maľovať farebne.
.lucia, pre koho na koncertoch spievaš?
LP: Keď je dobrý koncert a dostaneš sa do tranzu, je ti to jedno. Staneš sa tou pesničkou a máš z toho pôžitok. A ľudia to cítia, vtedy sú úplne tvoji.
.vy sa necítite súčasťou slovenskej popmusic?
Peter Bálik: Vôbec sa tak necítime.
.prečo?
PB: Ten svet nás neláka. Nefunguje zdravo a keď si chce človek zachovať čistú dušu, tak jednoducho dáva ruky preč.
.o čo v tom svete ide?
PB: Ide o to, aby ťa vydalo veľké vydavateľstvo, aby ťa hrali v rádiu, aby si dostal nejaké ceny, ten svet je podľa nás trošku chorý.
.ale chcete, aby vás hrali v rádiách, nie?
Lucia Piussi: Chceme, aby nás hrali v rádiách preto, že nás ľudia chcú. Na to by tu však museli existovať nezávislé rádiá. Namiesto nich máme svet mediálnych bublín, ktoré sa okolo popových kapiel nafukujú. Nám je to odporné, prieči sa to duchu slobody. Nechceme tam patriť.
.a kde chcete patriť?
PB: Človek celý život bojuje o to, aby bol slobodný. Chceme byť sami sebe pánmi.
.keby prišiel za vami niekto z veľkého vydavateľstva, odmietli by ste to?
LP: Jasné.
PB: My nechceme ísť preč zo Slnko Records, to je svet, kde to funguje, kde jedna ruka vie, čo robí tá druhá.
.12 + 1 je váš štvrtý album za posledné štyri roky. Je to normálne? Kde beriete nápady?
PB: To ti nemôžeme povedať. Je to tajné. Ani Becherovka svoj recept nezverejňuje. (smiech).
LP: My sme sa prvých osem rokov trápili, kým sme dali dokopy jednu-dve pesničky. Potom sa to zmenilo a maľovanie nám začalo jednoducho striekať z rúk.
.ako dlho album vznikal?
PB: Pol roka. Pesničky, aj nahrávanie. Bol to taký zvláštny stav. Napísal som za ten čas zopár článkov, kopol som párkrát do lopty, no jediné, čo si pamätám, je, že sme s Luciou dávali dohromady pesničky. Doteraz neviem vysvetliť, prečo to tak bolo.
LP: My sme mali všelijaké katastrofické obdobia, zrazu sme sa z nich vyhrabali, prišla pohoda a tešíme sa z nej. Párkrát sa nám stalo, že sme za polhodinu vymysleli dve pesničky, ktoré sú fakt dobré a my si za nimi stojíme.
.predchádzajúci album bol melancholickejší...
PB: My sme boli vo veľkých sračkách, a keď je človek v sračkách, tak zachraňuje seba a nie okolitý svet. V prvom rade chceš zachrániť svoju dušu. A tie pesničky vznikali vtedy, keď sa to lámalo.
.album ste nahrávali s Pecim Uherčíkom. Aké to s ním bolo?
PB: On tam pôvodne ani nemal byť. Mal tam svojho zvukára, Janka Machúta, ktorý to mal s nami urobiť. Lenže Peci vždy prišiel, sadol si a zrazu mu to nedalo, asi sa mu zapáčili nejaké veci, čo sme robili. Potom nám niečo poradil, že tu by sme mohli toto a tamto, prekrútil mi na kombe gombíky...
LP: ...a za sekundu urobil taký zvuk, ako chcel. A my sme vedeli, že to je ono. Získal si náš absolútny rešpekt. Cítili sme sa ako v New Yorku. Tam je rokenrolových štúdiových muzikantov možno tisíc, tu v Bratislave je len Peci.
.do akej miery sú texty o tebe, Lucia? Dokážeš sa „odosobniť“?
LP: Nedokážem. Ale je to zvláštne. Nejaké anonymy mi vytkli, že by som sa v nejakej pesničke mohla prestať ľutovať a mňa to zaujalo, pretože som si uvedomila, že som to vôbec neskladala o sebe. Nie som úplný egocentrik, myslím aj na ľudí, ktorých mám rada a keď nad nimi rozmýšľam, tak sa mi to dostane aj do textov. Napríklad pesnička Samou nehou nie je o mne, ale o kamoške, ktorá je submisívna a muži ju vždy prevalcujú. Ako spieva Ursiny „Neviem si nič vymyslieť...“ Presne tak je to so mnou.
.tento album neobsahuje otvorene angažované pesničky.
PB: A to je dobré alebo zlé?
.neviem, len si uvedomujem, že to tak je.
PB: Pre nás sú aj „angažované“ pesničky v prvom rade pesničky. Možno sa dotýkajú spoločenských tém, ale je to také isté, ako keď spievame o láske.
LP: Ja som v tých slovách viac namočená a asi som sa v tom tak vymáčala, že už nachádzam inšpiráciu v niečom inom. Ako keby si mal chuť maľovať čiernou, presýtiš sa toho a začneš maľovať farebne.
.lucia, pre koho na koncertoch spievaš?
LP: Keď je dobrý koncert a dostaneš sa do tranzu, je ti to jedno. Staneš sa tou pesničkou a máš z toho pôžitok. A ľudia to cítia, vtedy sú úplne tvoji.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.