Na prelome septembra a októbra 1938 sa odohralo niekoľko udalostí, ktoré mali na Československú republiku obrovský dopad. O Mníchovskej dohode a slovenskej autonómii sme sa rozprávali s historikom Tomášom Klubertom z Ústavu pamäti národa.
.čo vám napadne, keď sa povie Mníchovská dohoda?
Mníchovská dohoda je z dnešného hľadiska už historickou udalosťou, za ktorú sa Európa dodnes môže hanbiť.
.európa ako celok?
Európa ako spoločenstvo štátov, ktorých politici obetovali svojim partikulárnym záujmom všeobecnú bezpečnosť a otvorili cestu Hitlerovi a ďalšej agresii. Je to varovanie do budúcnosti, že ustupovanie diktátorom je cestou, ktorá vedie do pekiel.
.mníchovská dohoda bola podpísaná koncom septembra, ale Francúzi a Briti stupňovali tlak na ČSR už v lete. Prečo?
Začalo sa to už oveľa dávnejšie, v roku 1925, konferenciou v Locarne, kde sa mali vyriešiť otázky nedoriešené od prvej svetovej vojny, predovšetkým garancia hraníc. Na konferencii prisľúbili Briti, Francúzi, Taliani i Belgičania Nemecku, že budú garantovať jeho západné hranice. Francúzsko žiadalo aj garanciu nemecko-poľských a nemecko-československých hraníc, lenže to neprešlo. Je zvláštne, že poľský i československý minister zahraničných vecí síce boli pozvaní, ale práve na tomto rokovaní sa nezúčastnili. Zostali pred dverami rovnako ako československá delegácia v roku 1938. Poľský minister protestoval, ale Beneš sa vrátil do Prahy a tvrdil, že je všetko v poriadku.
Druhá udalosť, ktorá predchádzala Mníchovu, bol tzv. pakt štyroch prijatý v roku 1933, keď sa západoeurópske mocnosti rozhodli vytvoriť grémium, ktoré by riadilo európske záležitosti a mohlo by rozhodovať o zmene mierových zmlúv a hýbať s hranicami. V Británii a Francúzsku síce pakt nakoniec neprijali, ale už tu bolo vidieť, že vôľa hýbať s hranicami existovala. Mníchov sa nezjavil len tak z ničoho nič.
.z dnešného pohľadu sa Veľká Británia, Francúzsko i Taliansko javia ako Hitlerovi štatisti. Potreboval ich vôbec?
Nepotreboval ich. Hitler nechcel len Sudety, chcel celé Československo. Chcel vojnu, a to, že sa spomínané krajiny ponúkli za sprostredkovateľov, mu skomplikovalo plány. Mníchov bol pre Hitlera porážkou, pretože zhatil jeho plány. Hitler chcel staré ríšske územie, ktoré zahŕňalo Čechy aj Moravu, do roku 1948 mal v pláne obnoviť Svätú rímsku ríšu národa nemeckého, ktorá fakticka zanikla vestfálskym mierom tristo rokov predtým.
.keby sa do prípadu nezamiešali ostatné tri mocnosti, ako by Nemecko postupovalo?
Napadlo by Československo.
.boli naši politici naivní, keď verili spojencom?
Po Mníchove Beneša obviňovali, že viedol celý národ za nos, že veľmi dobre vedel, ako to dopadne... Ja mám dojem, že Beneš sa v tom podobal Dubčekovi v roku 1968, ktorý tiež do poslednej chvíle odmietal predstavu, že by nás Sovietsky zväz okupoval.
.tá otázka sa objavuje každý rok, ale predsa ju položím. Mali sme bojovať?
Tá otázka má dve dimenzie: či sme boli pripravení bojovať a či by sme vyhrali.
.bolo by lepšie, keby sme bojovali?
S odstupom rokov sa nám to môže hovoriť ľahko. Ale pre ľudí, ktorí vtedy žili, to nebola história, ale prítomnosť. Bola to hrozba nasadenia v boji a straty života. Ale podľa výskumov tí vojaci boli pripravení bojovať. Obyvateľstvo sa, skrátka, zmierilo s tým, že bude. Na druhej strane, keď bol priajtý Mníchovský diktát, nastalo obrovské uľahčenie, že nepríde k najhoršiemu.
Ale je tu ešte aj iný problém. Hovorí sa, že ČSR bola osamotená, že boj by si bol vyžiadal obrovské množstvo životov, ale za tých šesť rokov okupácie utrpelo Československo obrovské ľudské straty. To sa týka ľudí, ktorí padli v boji, popravených, desiatok tisícov Židov aj iných menšín. Československých občanov zahynulo minimálne 360-tisíc.
.keby sme sa bránili, bolo by ich menej?
Ťažko povedať, ale argument, že sa zabránilo väčšiemu zlu, obstojí len ťažko. Zlikvidovaná bola napríklad štvrtina dôstojníckeho zboru. Český vojenský historik Eduard Stehlík povedal, že keď už mali títo ľudia zahynúť, určite by radšej padli v boji ako keď ich bezmocných popravili.
Dňa 6. októbra 1938 bola vyhlásená slovenská autonómia. Bol to priamy dôsledok Mníchova?
Tu sa treba vrátiť dozadu. V marci 1938 Konrad Henlein vystúpil na zjazde Sudetonemeckej strany s programom, v ktorom požadoval pre nemeckú menšinu autonómiu. Československá vláda s ním začala rokovať a 5. septembra tento karlovarský program prijala. Dala Nemcom úplnú autonómiu pod tlakom medzinárodných udalostí. No a teraz si zoberte, že v podstate totalitná, nelojálna strana, ktorá bola len filiálkou NSDAP, vydobila v priebehu týždňov pre nemeckú menšinu práva, ktoré Slováci pokojnou cestou žiadali dvadsať rokov... Toto bol podnet na radikalizáciu slovenských strán, predovšetkým HSĽS, aby sa vydali podobnou cestou.
.je vôbec nejaký vzťah medzi Mníchovom a autonómiou?
Nebyť Mníchova, cesta k autonómii by bola oveľa spletitejšia. Naša vláda bola natoľko oslabená, že už nevládala čeliť požiadavkám menšín. Zoberte si ešte fakt, že stratou Sudet sa Slováci stali druhým najpočetnejším národom ČSR. Politická váha Slovenska v tej okyptenej republike zrazu ohromne vzrástla.
.nechápali Česi autonómiu ako ďalšiu zradu?
V prvom rade vládla v Česku dezilúzia z tej politiky, ktorá viedla k Mníchovu. Pozícia vlády bola taká otrasená, že potrebovali nejakú dohodu, aby tú situáciu stabilizovali. Preto neboli ani nejaké väčšie námietky proti Žilinskej dohode.
.čo vám napadne, keď sa povie Mníchovská dohoda?
Mníchovská dohoda je z dnešného hľadiska už historickou udalosťou, za ktorú sa Európa dodnes môže hanbiť.
.európa ako celok?
Európa ako spoločenstvo štátov, ktorých politici obetovali svojim partikulárnym záujmom všeobecnú bezpečnosť a otvorili cestu Hitlerovi a ďalšej agresii. Je to varovanie do budúcnosti, že ustupovanie diktátorom je cestou, ktorá vedie do pekiel.
.mníchovská dohoda bola podpísaná koncom septembra, ale Francúzi a Briti stupňovali tlak na ČSR už v lete. Prečo?
Začalo sa to už oveľa dávnejšie, v roku 1925, konferenciou v Locarne, kde sa mali vyriešiť otázky nedoriešené od prvej svetovej vojny, predovšetkým garancia hraníc. Na konferencii prisľúbili Briti, Francúzi, Taliani i Belgičania Nemecku, že budú garantovať jeho západné hranice. Francúzsko žiadalo aj garanciu nemecko-poľských a nemecko-československých hraníc, lenže to neprešlo. Je zvláštne, že poľský i československý minister zahraničných vecí síce boli pozvaní, ale práve na tomto rokovaní sa nezúčastnili. Zostali pred dverami rovnako ako československá delegácia v roku 1938. Poľský minister protestoval, ale Beneš sa vrátil do Prahy a tvrdil, že je všetko v poriadku.
Druhá udalosť, ktorá predchádzala Mníchovu, bol tzv. pakt štyroch prijatý v roku 1933, keď sa západoeurópske mocnosti rozhodli vytvoriť grémium, ktoré by riadilo európske záležitosti a mohlo by rozhodovať o zmene mierových zmlúv a hýbať s hranicami. V Británii a Francúzsku síce pakt nakoniec neprijali, ale už tu bolo vidieť, že vôľa hýbať s hranicami existovala. Mníchov sa nezjavil len tak z ničoho nič.
.z dnešného pohľadu sa Veľká Británia, Francúzsko i Taliansko javia ako Hitlerovi štatisti. Potreboval ich vôbec?
Nepotreboval ich. Hitler nechcel len Sudety, chcel celé Československo. Chcel vojnu, a to, že sa spomínané krajiny ponúkli za sprostredkovateľov, mu skomplikovalo plány. Mníchov bol pre Hitlera porážkou, pretože zhatil jeho plány. Hitler chcel staré ríšske územie, ktoré zahŕňalo Čechy aj Moravu, do roku 1948 mal v pláne obnoviť Svätú rímsku ríšu národa nemeckého, ktorá fakticka zanikla vestfálskym mierom tristo rokov predtým.
.keby sa do prípadu nezamiešali ostatné tri mocnosti, ako by Nemecko postupovalo?
Napadlo by Československo.
.boli naši politici naivní, keď verili spojencom?
Po Mníchove Beneša obviňovali, že viedol celý národ za nos, že veľmi dobre vedel, ako to dopadne... Ja mám dojem, že Beneš sa v tom podobal Dubčekovi v roku 1968, ktorý tiež do poslednej chvíle odmietal predstavu, že by nás Sovietsky zväz okupoval.
.tá otázka sa objavuje každý rok, ale predsa ju položím. Mali sme bojovať?
Tá otázka má dve dimenzie: či sme boli pripravení bojovať a či by sme vyhrali.
.bolo by lepšie, keby sme bojovali?
S odstupom rokov sa nám to môže hovoriť ľahko. Ale pre ľudí, ktorí vtedy žili, to nebola história, ale prítomnosť. Bola to hrozba nasadenia v boji a straty života. Ale podľa výskumov tí vojaci boli pripravení bojovať. Obyvateľstvo sa, skrátka, zmierilo s tým, že bude. Na druhej strane, keď bol priajtý Mníchovský diktát, nastalo obrovské uľahčenie, že nepríde k najhoršiemu.
Ale je tu ešte aj iný problém. Hovorí sa, že ČSR bola osamotená, že boj by si bol vyžiadal obrovské množstvo životov, ale za tých šesť rokov okupácie utrpelo Československo obrovské ľudské straty. To sa týka ľudí, ktorí padli v boji, popravených, desiatok tisícov Židov aj iných menšín. Československých občanov zahynulo minimálne 360-tisíc.
.keby sme sa bránili, bolo by ich menej?
Ťažko povedať, ale argument, že sa zabránilo väčšiemu zlu, obstojí len ťažko. Zlikvidovaná bola napríklad štvrtina dôstojníckeho zboru. Český vojenský historik Eduard Stehlík povedal, že keď už mali títo ľudia zahynúť, určite by radšej padli v boji ako keď ich bezmocných popravili.
Dňa 6. októbra 1938 bola vyhlásená slovenská autonómia. Bol to priamy dôsledok Mníchova?
Tu sa treba vrátiť dozadu. V marci 1938 Konrad Henlein vystúpil na zjazde Sudetonemeckej strany s programom, v ktorom požadoval pre nemeckú menšinu autonómiu. Československá vláda s ním začala rokovať a 5. septembra tento karlovarský program prijala. Dala Nemcom úplnú autonómiu pod tlakom medzinárodných udalostí. No a teraz si zoberte, že v podstate totalitná, nelojálna strana, ktorá bola len filiálkou NSDAP, vydobila v priebehu týždňov pre nemeckú menšinu práva, ktoré Slováci pokojnou cestou žiadali dvadsať rokov... Toto bol podnet na radikalizáciu slovenských strán, predovšetkým HSĽS, aby sa vydali podobnou cestou.
.je vôbec nejaký vzťah medzi Mníchovom a autonómiou?
Nebyť Mníchova, cesta k autonómii by bola oveľa spletitejšia. Naša vláda bola natoľko oslabená, že už nevládala čeliť požiadavkám menšín. Zoberte si ešte fakt, že stratou Sudet sa Slováci stali druhým najpočetnejším národom ČSR. Politická váha Slovenska v tej okyptenej republike zrazu ohromne vzrástla.
.nechápali Česi autonómiu ako ďalšiu zradu?
V prvom rade vládla v Česku dezilúzia z tej politiky, ktorá viedla k Mníchovu. Pozícia vlády bola taká otrasená, že potrebovali nejakú dohodu, aby tú situáciu stabilizovali. Preto neboli ani nejaké väčšie námietky proti Žilinskej dohode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.