Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlyhal kapitalizmus?

.juraj Barta .časopis .týždeň v ekonomike

Kríza na finančných a kapitálových trhoch je hlavnou témou médií, analytikov, investorov, politikov. Do akej miery je však to, čo o tom hovoria, realitou?

Kríza na finančných a kapitálových trhoch je hlavnou témou médií, analytikov, investorov, politikov. Do akej miery je však to, čo o tom hovoria, realitou?


Turbulentný vývoj na finančných a akciových trhoch v posledných mesiacoch, ktorý vyvrcholil krachom či veľkými existenčnými problémami mnohých renomovaných finančných inštitúcií a masívnym zásahom americkej vlády a centrálnej banky, je témou mnohých komentárov a úvah. Niektorí sa predbiehajú vo farbistom opisovaní apokalypsy, ktorú podľa nich práve zažívame. Ďalší tieto udalosti považujú za konečný dôkaz správnosti svojho ideového presvedčenia, ktoré ich vybavilo nedôverou voči všetkému, čo je nezávislé, a napriek tomu úspešné; a čo je súkromné, a preto sa vymyká spod štátnej kontroly. Nuž a politici na celom svete – aj na Slovensku – už usilovne snujú plány, ako obsadiť ďalšie územie, ako ďalej rozšíriť sféru svojho priameho vplyvu a ako v konečnom dôsledku zväčšiť svoju moc.

.najväčšia kríza?
Triezvych hlasov sa ozýva len málo a len zriedka sa ktosi pokúsi vidieť krízu a jej príčiny v reálnom svetle. A ak sa aj niekto taký objaví, v mediálnom diktáte, volajúcom po krvi, nemá popri prorokoch skazy a neohrozených bojovníkoch proti nej príliš veľkú šancu upútať pozornosť. Napriek tomu však úsilie o rozumný pohľad a vyvracanie niektorých často opakovaných mýtov má zmysel. Skúsme to teda.
Predovšetkým nie je pravda, že vo svete nastala recesia. Recesiou sa podľa rôznych definícií chápe citeľné, viac než niekoľko mesiacov trvajúce oslabenie ekonomickej aktivity, ktoré sa prejaví poklesom hrubého domáceho produktu, priemyselnej produkcie a maloobchodných tržieb, nárastom nezamestnanosti, nižšími reálnymi príjmami. Hospodárstvo Spojených štátov amerických podľa posledných údajov rastie vyše trojpercentným tempom, a – podobne ako o niečo pomalšie napredujúca ekonomika Európskej únie – sa takmer podľa všetkých predpovedí poklesu vyhne aj v ďalších obdobiach. Iné ukazovatele, ako nezamestnanosť či inflácia, sú síce vyššie, než na aké sme boli zvyknutí v posledných rokoch, nedosahujú však nijaké katastrofické hodnoty. Vyspelé ekonomiky na tom boli podstatne horšie nielen v sedemdesiatych rokoch, ale napríklad aj v prvej polovici deväťdesiatych rokov.
Tým sa dostávame k druhému mýtu – že totiž zažívame najväčšiu krízu jednej generácie či dokonca storočia. Netuším, ako by sme mali merať veľkosť krízy. Ale ak podľa stavu reálnej ekonomiky, tak azda postačí, ak si uvedomíme, že eurozóna rástla rýchlejšie ako Spojené štáty, dnes zmietané krízou, v poslednom desaťročí iba raz (v roku 2000), a nezamestnanosť v „starých“ členských krajinách nebola nižšia ako je dnes v USA prinajmenej od roku 1993.


.slabá regulácia?
Spôsobil súčasné problémy nedostatočný dohľad nad finančnými trhmi? Hoci sa to tak mnohým javí, nie je to pravda. Naopak, aspoň sčasti (okrem ďalších príčin, o ktorých ešte bude reč) ju spôsobili vládne zásahy do trhu. Spomeňme aspoň dva najväčšie – v 90. rokoch americká vláda rozhodla, že banky a iné finančné inštitúcie musia poskytovať hypotekárne úvery aj chudobnejším žiadateľom, ktorí nespĺňajú bežné kritériá hodnotiace schopnosť splácať pôžičky v budúcnosti. A ďalej, dlhodobo enormne lacné peniaze, ktorými americká centrálna banka pod vedením Alana Greenspana zásobovala trh, veľmi silno podporovali nárast objemu úverov práve pre takýchto žiadateľov.
A tým sme sa dostali k najnebezpečnejšiemu, a aj najobľúbenejšiemu mýtu – že totiž súčasná situácia je zlyhaním kapitalizmu, trhového mechanizmu a dôkazom, že ho treba rázne regulovať. Nuž, nemožno sa mýliť viac. Za takýmto tvrdením sa totiž skrýva hlboké nepochopenie základných princípov, na ktorých trh a voľný obchod stojí.

.ako funguje trh
Kapitalistický systém funguje tak, že umožňuje ľuďom robiť slobodné rozhodnutia. Tie môžu byť správne, a v takom prípade za ne príde odmena, ale aj nesprávne, a v tom prípade musí nasledovať trest. Život človeka i firmy v takomto systéme je sériou rozhodnutí, z ktorých každé je správne len s určitou pravdepodobnosťou, a nesie so sebou aj riziko neúspechu. Čím väčšie riziko je niekto ochotný podstúpiť, tým väčšia odmena ho v prípade, že jeho rozhodnutia budú správne, čaká. A naopak, tým väčšiu stratu riskuje, ak sa rozhodoval nesprávne. Vyhráva ten, kto dokáže nielen rozhodovať správne, ale predovšetkým správne odhadnúť, aké riziko podstupuje. Čím väčšie to riziko je, tým väčší výnos v prípade úspechu.
Dá sa to dobre ilustrovať na spôsoboch zhodnocovania peňazí. Ak si ich uložíte do banky na účet, neriskujete prakticky nič, váš výnos je vopred jasný a, to treba povedať jasne, nijako oslnivý. Ak by ste investovali do akcií, môžete za rok zarobiť aj desiatky percent, ale môžete celkom ľahko o desiatky percent ročne aj prísť. A ak „hráte na burze“, teda využívate rôzne nástroje finančných špekulácií, môžete investovanú sumu za týždeň zdvojnásobiť, ale môžete o ňu prísť aj úplne a ak nie ste dosť opatrný, ešte sa aj zadlžíte.
Kapitalistický systém teda nikomu nebráni prijímať rozhodnutia, ktoré sa ukážu ako nesprávne. Keďže vopred nevieme, ktoré rozhodnutie je správne a ktoré nie, je veľmi pravdepodobné, že v rovnakých situáciách sa rôzni ľudia a rôzne firmy (teda ich vlastníci a manažéri, čo sú vo väčšine prípadov tiež len ľudia) rozhodnú rôzne. Firmy na trhu zrejme budú využívať celé spektrum rôznych prístupov k problémom, ktoré riešia. Tie z nich, ktoré prijmú správne rozhodnutia, ktorých stratégie sa ukážu ako efektívne a ktorých riešenia budú dobré, budú odmenené ziskom, tie ostatné utrpia stratu. Na trhu prežijú tí, ktorí sa zväčša rozhodujú správne (prípadne majú šťastie, ale to už k životu patrí).

.keď sa mýlia (skoro) všetci
Kapitalizmus je teda systém, založený na metóde pokus – omyl.  Keďže často sa mýliaci z trhu musia skôr či neskôr odísť, môžeme sa tešiť napríklad z toho, že v obchodoch je tovar, ktorý chceme kúpiť, napriek tomu, že to nikto centrálne neriadi (lebo tí, čo sa rozhodli vyrábať nejaký iný, už na trhu nepôsobia). Aký je to rozdiel oproti socializmu, kde sa skladba tovaru do obchodov vyratúvala zložitými vedeckými metódami, ktorých výsledkom bolo, že ste nikdy nedostali to, čo ste potrebovali, a už vôbec nie to, čo ste chceli. Povedané slovami Leszeka Balcerowicza – rozdiel nie je v tom, že by jeden zo systémov nerobil chyby, ale kapitalizmus chyby napráva (síce kruto, ale rýchlo: odstraňuje tých, čo sa mýlia), kým socializmus chyby kumuluje.
Ľudia robia chyby často. Firmy majú rôzne vnútorné rozhodovacie mechanizmy, ktorými sa usilujú chyby jednotlivcov eliminovať. Výsledkom je, že sa mýlia menej často ako jednotlivci, ale omyly nikdy nie sú úplne vylúčené. Čím väčšia firma, tým viac dbá na správnosť svojich rozhodnutí – venuje im viac času i peňazí, pripravuje viac podkladov, rozhoduje sa na viackrát a na rôznych úrovniach. Ešte opatrnejšie sú finančné inštitúcie a zvlášť banky, ktoré často neurobia rozhodnutia, ktoré vyzerajú byť hoci aj správne, ak je s nimi spojené príliš veľké riziko, ktoré sa nedá eliminovať. Napriek tomu, aj ony sa niekedy pomýlia. Nuž a stáva sa, aj keď to je naozaj veľmi zriedkavé, že sa pomýli jedno celé priemyselné odvetvie.

.drahé, ale poučné
Z tohto pohľadu je naozaj situácia, ktorú zažívame, výnimočná. Sme svedkami toho, ako sa strategické rozhodnutie finančného sektora (bánk, investičných a penzijných fondov, poisťovní) umiestniť investície na trhu s hypotekárnymi úvermi pre rizikovejších klientov ukázalo nesprávnym. Jednoducho, riziko spojené s týmito investíciami bolo vyššie než výnosy, ktoré sa ponúkali – ale to riziko málokto odhadol správne. Tento typ investície vo svojom portfóliu mali mnohí. Tí, ktorí sa rozhodli investovať do neho malú časť svojich investícií, a teda postupovať v súlade so základnými zásadami obozretnosti pri finančných investíciách, utrpia stratu, ale táto strata bude limitovaná. Tí, ktorí sa rozhodli tieto zásady porušiť, sa dopustili druhého nesprávneho rozhodnutia. Za kumuláciu týchto dvoch omylov časť z nich zaplatí svojou existenciou (ak by im, pravda, nepomohla americká vláda), pretože straty, ktoré im tieto investície priniesli, sú jednoducho príliš veľké.
Pre mnohých bude takéto poznanie zrejme nákladné, pre nás všetkých však veľmi užitočné. Na trhu ostanú tí, ktorí si nemýlia investovanie so špekulovaním, a aj oni budú v ďalších rozhodovaniach opatrnejší. Budú niekedy viac veriť zdravému rozumu ako sofistikovaným modelom na odhadovanie rizika, ktorým málokto rozumie a ktoré, zdá sa, nie sú celkom správne. Banky si nebudú najímať manažérov, ktorí na otázky o rozumnosti vysokej miery angažovania sa na realitnom trhu, odpovedajú – „viete, kým hrá hudba, musíte tancovať“, ale skôr tých, ktorí vedia, že bankovníctvo je obchod s dôverou.
Samozrejme, dnešná situácia na finančných trhoch je vážna. Práve kríza dôvery je zatiaľ jej najzávažnejším dôsledkom. Ak však nakoniec povedie k eliminácii tých, ktorí príliš ľahko riskujú cudzie peniaze, ak prinúti bežných investorov lepšie zvažovať podstúpené riziká, ak upozorní na to, že výnosy nie sú automatické a že neexistuje perpetuum mobile, prinášajúce vysoké zisky natrvalo, nedá sa hodnotiť len negatívne.

.koniec kapitalizmu a vlády Wall Street?
Nuž, v tomto svete nič nie je trvalé. Žiaden model fungovania firmy nie je navždy dobrý. Nemáme nijakú istotu, že to, ako sme fungovali dovčera, bude dobré aj zajtra. Z tohto pohľadu je súčasná kríza koncom biznis modelu, ktorý je bytostne spätý s Wall Street, do značnej miery sformoval jej súčasnú podobu, ale, ako sa ukázalo, je náchylný na príliš rizikové investície. Aj preto investičné banky prakticky prestali existovať – skrachovali, zlúčili sa s inými bankami alebo sa transformovali na klasické, plnoformátové banky. Wall Street, ako ju doteraz poznáme, teda naozaj zrejme skončila. Ale nie je to žiadna katastrofa.
Naopak, katastrofou je usilovať sa o akýsi ideálny svet bez otrasov, bez neistoty, bez kríz, kde sa nič nemení a kde je všetko také, ako bolo predtým. V tomto svete by síce nič nenarúšalo náš vnútorný pokoj a nemuseli by sme sa obávať budúcnosti, ale zároveň by znamenal stagnáciu. Zmeny, občas aj zásadné, a nepokojný, turbulentný vývoj jednoducho patria k životu, a k finančným trhom zvlášť. Ak priochotné vlády, regulátori či nezodpovednými vyhláseniami (je jedno, či pochádzajú od bývalých, či súčasných bankárov, ekonómov alebo iných verejne známych osôb) živené obavy ľudí nepostavia do cesty príliš veľa prekážok, svetový finančný systém sa otrasie a opäť sa naplno rozbehne. Bude zrejme vyzerať inak, než vyzeral doteraz – ale tak to má byť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite