Izrael, Jordánsko a vôbec krajiny Blízkeho východu si Západ často predstavuje len ako ohnisko nepokoja. Aj tu však žijú ľudia a je čo objavovať. Aspoň ja som za osem dní na ceste po Jordánsku a Izraeli získal množstvo najmä pozitívnych skúseností – samozrejme, okorenených adrenalínom.
Pôvodne som sa chcel na cestu vydať sám. Dlho sme sa s podobnými, ak chcete, bláznami, nemohli dohodnúť, a po nevydarenej plánovanej výprave do rovníkovej Afriky som si povedal, že vyrazím na vlastnú päsť. Nakoniec sme šli traja. A dobre sme urobili. Trojica sa len tak nestratí, bezpečnosť je vyššia a viaceré náklady, napríklad ceny taxíkov, sú nižšie. Viacerí si ľahšie dojednajú cenu ubytovania, jedla, nákupov – a v skupinke človek neprepadne cestovateľskému splínu.
.dívajte sa mi do očí!
Peripetie sa začínajú už na pražskom letisku Ruzyň. Bombardujú nás otázkami: Prečo práve Izrael? Kam presne? A čo tam chcete robiť? Boli ste v Sýrii, v Libanone, v Iraku? Ako sa volajú a čo robia ľudia, ktorí cestujú s vami? Prečo váš kolega stojí päť metrov za vami, keď ste kamaráti? Kam sa to dívate? Dívajte sa mi do očí! Vyobracaní a prelustrovaní napokon nasadáme do lietadla.
Na letisku v Tel Avive sa zase znepáčime pasovákovi, a tak nás šupne do akejsi cely predbežného zadržania. Je tu výkvet spoločnosti: narkomani, očividne chorí utečenci z Afriky, podozrivo vyzerajúci Arabi. Ale ako málo napokon stačí na prepustenie! Ukážem foťák, spomeniem, kam mierime a na ako dlho, do pasov nám dajú razítka, trojmesačný pobyt prepíšu na týždenný a môžeme ísť.
Čaká nás Izrael, jediný židovský štát na svete, krajina s vyše siedmimi miliónmi obyvateľov a s rozlohou asi ako Morava. Za svoju šesťdesiatročnú históriu si vyslúžil prezývky ako „otáčavá páka histórie“, „časovaná bomba Blízkeho východu“, ale aj „zasľúbená krajina“. Uvidíme, čím bude pre nás.
Pred letiskom sa na nás zosype horda taxikárov, najlepšiu cenu dojednáme so šoférom mladoboleslavskej Octavie. Neskôr sa vezieme v autobuse plnom vojakov a vojačiek. Pohľad na mladučké dievčiny vyzbrojené nebezpečne presnými a nabitými zbraňami je pre nás brutálny. Ale hoci nebezpečenstvo nikdy nespí, vojačky na sedadlách predo mnou zaspávajú a ja si ich potichu fotím...
.konečne Jordánsko
Mestečko Eilat na Sinajskom polostrove. Zase jazda taxíkom a stojíme na jordánskej hranici. Jordánske vízum je zadarmo, taxík omnoho lacnejší ako dosiaľ. Takmer šesťmiliónové Jordánske hašimovské kráľovstvo, čo je oficiálny názov, je jeden z mála islamských štátov, ktorý s Izraelom uzavrel mierové dohody a udržiava s ním aj čulé obchodné styky.
Vchádzame do Jordánska a neďaleko je hranica so Saudskou Arábiou. Láka nás, ale vieme, že cez ňu neprejdeme. Bez víza a s izraelskou pečiatkou v pase nás nepustia. Tak ako do Sýrie, Libanonu, Iránu, Alžírska a podobne. Aspoň sa neďaleko hranice vykúpeme v Červenom mori a ráno vyrážame do púšte Wadi Rum. Čarovné miesto, plné vertikálnych skál a zasypané červeným pieskom. Čaká nás noc v púšti, teploty klesajú pod nulu, hoci ani cez deň to nebolo bohviečo.
Nocujeme až znepokojivo blízko saudskej hranice. Tentoraz nestráženej. Reč prichádza na to, aká je možnosť zastrelenia turistov v tejto známej turistickej oblasti – ako sa to stalo pred pár mesiacmi v Mauretánii. Poloha beduínskych stanov, v ktorých spíme, je predsa všeobecne známa... Možno pracujú predsudky, možno len adrenalín. A ráno sa prebúdzame skrehnutí, ale odpočinutí – a najmä živí.
.kresťanská svadba, arabské dielne
Po King’s Highway a cez horu Nebo uháňame smerom na Madabu. Je to mestečko maličké a lenivé, asi tridsať kilometrov na juhozápad od Ammánu. Kresťania tu tvoria asi tretinu obyvateľstva. Miestni ľudia sú príjemní a atmosféra skvelá, večer sa teda vyberáme na obhliadku tunajšieho života. Spleť ulíc a uličiek ukrýva mnohé prekvapenia, a tak sa pri jednom miestnom kostolíku chtiac-nechtiac zúčastňujeme na kresťanskej svadbe v islamskom štýle. Miestni chlapci nám predvedú, ako vedia hrať futbal, starší nás pozývajú na posedenie pri skvelom mätovom čaji a neuveriteľne sladkých koláčoch.
Mestečko je plné najrôznejších dielničiek, najmä na ulici Hussein bin Ali, kde sa dajú zohnať napríklad veľmi kvalitné koberce a iný typicky arabský tovar. Cestovateľ pri toľkej ponuke takmer zabúda na to, čím sa vlastne Madaba preslávila: na mozaikovú mapu Svätej zeme, ktorá sa nachádza v Kostole svätého Juraja.
Ráno zase taxík a sme na pobreží Mŕtveho mora – alebo, ak chcete, Al Bahra l Mayyit, alebo Bahr Lút, alebo Yam ha-Melah, alebo Yam ha-Mavet. Vstupujeme do vody s tridsaťpäťpercentným obsahom soli a je to jedinečný pocit. Pre zaujímavosť, ostatné moria a oceány majú soli desaťkrát menej. Ale úžasné kúpanie má aj nepríjemnú stránku. Na človeku zostáva po vyjdení z vody odporná mazľavá vrstva usadenej soli. Vydržať sa to nedá, takže sa vždy treba niekde okúpať „nasladko“. My si vyberáme miesto s názvom Zara. Tečie tu potok, ktorý kde-tu vytvára akési prírodné „sprchy“. A ešte čosi sa patrí k Mŕtvemu moru dodať: potápanie s otvorenými očami sa, mierne povedané, nevypláca.
.nákladiakom do mesta špiónov
Ani sa mi nechce odísť. Ale je neskoro a treba sa dostať do Ammánu. Stopovať sme tu zatiaľ neskúšali, no ide to. Kývnem rukou, a už zastavuje malá dodávka. Chybu má len jedinú – miesto pre štyri osoby a tri v nej už sedia. Kam s ďalšími tromi stopármi? Napokon sa potlačíme, v týchto krajinách sa pre pocestného miesto vždy nájde. Posádka je pestrá. Traja Arabi z Iraku a z Egypta, ktorí pracujú v Jordánsku. Fotia si nás do mobilu – asi sme pre nich také čudo, že o nás budú rozprávať celej rodine. A keďže nejdú priamo do Ammánu, musíme vystúpiť a zase stopovať.
Nič to, v rekordnom čase zastavuje nákladiak a my sa vezieme na jeho korbe. Zadarmo, ani bakšiš netreba. Ale dochádza nám, že to možno nie je až taký dobrý nápad. Z auta nás vidia desiatky aj stovky ľudí. V týchto končinách stačí málo, dať echo niektorým „organizáciám“, že do Ammánu mieria traja západní turisti. Ammán totiž nie je len tak hocičo. Táto metropola, desaťkrát menšia ako Káhira, je križovatkou záujmov mnohých spolkov. Operuje tu izraelský Mossad, ľudia z Hizballáhu, z Ammánu do Iraku mieria aj údajné kontakty al-Káidy... Pritom až do novembra 2005 bol Ammán oázou pokoja. Lenže po bombových útokoch na miestne hotely sa všetko zmenilo a každého tu upozorňujú na potrebu zvýšenej opatrnosti.
My však dopadneme dobre. V Amman City Hotel dostávame obrovskú luxusnú izbu v prepočte asi za stovku českých korún, dokonca aj s raňajkami. Bez výbušnín. Mesto si prechádzame večer aj na druhý deň. Ale väčšina veľkých miest Blízkeho východu má na pohľad charakter ako cez kopírák. Keby na nás z každého rohu v rôznych podobách nedozeral princ Hussein s rodinou, asi ani nerozoznám, kde som.
Je to vlastne len centrum a okolo neho slumy. Málokto vie, že Ammán je bývalá roľnícka osada, ktorú až dekrétom emira Abdulláha v roku 1921 povýšili na hlavné mesto Jordánska. Dnes je to v zásade moderná metropola, ktorú dotvára impozantné Rímske divadlo a palác Umayyad z 18. storočia. Ammán síce nemá úchvatnú minulosť Damašku, nervóznu atmosféru Jeruzalema ani tajomné kúzlo Káhiry, ale zato je to jedno z mála miest arabského sveta, v ktorom sa človek zakrátko dobre zorientuje. Dokazujú to aj slová známeho cestopisca Paula Therouxa, ktorý Ammán definoval ako „nechutne úhľadný“.
.fotenie s rizikom
To už je sobota a my sa potrebujeme dostať cez hraničný most King Hussein na Západný breh a do Jeruzalema. Podľa sprievodcu mal byť otvorený od druhej do siedmej večer, ale na mieste je to inak – od siedmej ráno do druhej popoludní. Čo teraz? „Most Sheikh Hussein je otvorený,“ utešujú nás miestni. Lenže to je na severe krajiny a skoro sto kilometrov cesty taxíkom navyše. Nič iné nám nezostáva a k hraničnému priechodu do Izraela prichádzame dosť neskoro.
Ani tunajšie procedúry nie sú krátke. Pri hranici treba vystúpiť, vziať si ďalší taxík, tento vás zvezie jeden a pol kilometra za neuveriteľných päť dolárov, zase si vystúpite, Jordánci vám röntgenom skontrolujú batožinu a opäť taxíkom putujete k pasovákom. Kým vízum do Jordánska sme mali zadarmo, výstupné razítko nás vyjde na pätnásť eur. A to sme ešte iba pred izraelskou hranicou. Tam nás zase čakajú výsluchy, kontrola batožiny, či nie je výbušná – prezerajú aj objektív foťáku a papierové obrúsky.
Na druhý deň turistická klasika Jeruzalema. Múr nárekov, mešita Al Aksá, Golgota, Olivový háj... Ale aj zástupy veriacich zo zájazdov – dokonca aj zo Slovenska a Česka. Na Via Dolorosa ich stretávame najviac. Všade vidieť, že Jeruzalem tri náboženstvá spájajú a zároveň rozdeľujú. Asi najdôraznejšie to hlásajú ostnaté drôty – oddeľujú arabskú časť Jeruzalema od židovskej. A to už ani nespomínam bezpečnostné opatrenia a hustotu izraelských hliadok. O necelý mesiac po našej ceste zavraždia v jednej jeruzalemskej náboženskej škole osem študentov...
Limit pobytu je tesný, musíme sa poberať. A tak zase „výhodný“ taxík a cesta cez palestínske územie na letisko Tel Aviv. Len tak z nudy spravím fotku letiskovej haly a už som na výsluchu u izraelskej letiskovej polície. Ale na to si človek po podobných zážitkoch zvykne. Tu som dopadol ešte dobre. Keď som v Jordánsku odfotil vojenskú hliadku, musel som pred nabitými samopalmi fotky rovno vymazať. Ešteže nefotím na film a ešteže sa už vraciame. Vyobracaní, prelustrovaní – a predsa nám za týmito krásnymi krajinami bude ľúto.
Autor je študent biológie a rád cestuje na vlastnú päsť
Pôvodne som sa chcel na cestu vydať sám. Dlho sme sa s podobnými, ak chcete, bláznami, nemohli dohodnúť, a po nevydarenej plánovanej výprave do rovníkovej Afriky som si povedal, že vyrazím na vlastnú päsť. Nakoniec sme šli traja. A dobre sme urobili. Trojica sa len tak nestratí, bezpečnosť je vyššia a viaceré náklady, napríklad ceny taxíkov, sú nižšie. Viacerí si ľahšie dojednajú cenu ubytovania, jedla, nákupov – a v skupinke človek neprepadne cestovateľskému splínu.
.dívajte sa mi do očí!
Peripetie sa začínajú už na pražskom letisku Ruzyň. Bombardujú nás otázkami: Prečo práve Izrael? Kam presne? A čo tam chcete robiť? Boli ste v Sýrii, v Libanone, v Iraku? Ako sa volajú a čo robia ľudia, ktorí cestujú s vami? Prečo váš kolega stojí päť metrov za vami, keď ste kamaráti? Kam sa to dívate? Dívajte sa mi do očí! Vyobracaní a prelustrovaní napokon nasadáme do lietadla.
Na letisku v Tel Avive sa zase znepáčime pasovákovi, a tak nás šupne do akejsi cely predbežného zadržania. Je tu výkvet spoločnosti: narkomani, očividne chorí utečenci z Afriky, podozrivo vyzerajúci Arabi. Ale ako málo napokon stačí na prepustenie! Ukážem foťák, spomeniem, kam mierime a na ako dlho, do pasov nám dajú razítka, trojmesačný pobyt prepíšu na týždenný a môžeme ísť.
Čaká nás Izrael, jediný židovský štát na svete, krajina s vyše siedmimi miliónmi obyvateľov a s rozlohou asi ako Morava. Za svoju šesťdesiatročnú históriu si vyslúžil prezývky ako „otáčavá páka histórie“, „časovaná bomba Blízkeho východu“, ale aj „zasľúbená krajina“. Uvidíme, čím bude pre nás.
Pred letiskom sa na nás zosype horda taxikárov, najlepšiu cenu dojednáme so šoférom mladoboleslavskej Octavie. Neskôr sa vezieme v autobuse plnom vojakov a vojačiek. Pohľad na mladučké dievčiny vyzbrojené nebezpečne presnými a nabitými zbraňami je pre nás brutálny. Ale hoci nebezpečenstvo nikdy nespí, vojačky na sedadlách predo mnou zaspávajú a ja si ich potichu fotím...
.konečne Jordánsko
Mestečko Eilat na Sinajskom polostrove. Zase jazda taxíkom a stojíme na jordánskej hranici. Jordánske vízum je zadarmo, taxík omnoho lacnejší ako dosiaľ. Takmer šesťmiliónové Jordánske hašimovské kráľovstvo, čo je oficiálny názov, je jeden z mála islamských štátov, ktorý s Izraelom uzavrel mierové dohody a udržiava s ním aj čulé obchodné styky.
Vchádzame do Jordánska a neďaleko je hranica so Saudskou Arábiou. Láka nás, ale vieme, že cez ňu neprejdeme. Bez víza a s izraelskou pečiatkou v pase nás nepustia. Tak ako do Sýrie, Libanonu, Iránu, Alžírska a podobne. Aspoň sa neďaleko hranice vykúpeme v Červenom mori a ráno vyrážame do púšte Wadi Rum. Čarovné miesto, plné vertikálnych skál a zasypané červeným pieskom. Čaká nás noc v púšti, teploty klesajú pod nulu, hoci ani cez deň to nebolo bohviečo.
Nocujeme až znepokojivo blízko saudskej hranice. Tentoraz nestráženej. Reč prichádza na to, aká je možnosť zastrelenia turistov v tejto známej turistickej oblasti – ako sa to stalo pred pár mesiacmi v Mauretánii. Poloha beduínskych stanov, v ktorých spíme, je predsa všeobecne známa... Možno pracujú predsudky, možno len adrenalín. A ráno sa prebúdzame skrehnutí, ale odpočinutí – a najmä živí.
.kresťanská svadba, arabské dielne
Po King’s Highway a cez horu Nebo uháňame smerom na Madabu. Je to mestečko maličké a lenivé, asi tridsať kilometrov na juhozápad od Ammánu. Kresťania tu tvoria asi tretinu obyvateľstva. Miestni ľudia sú príjemní a atmosféra skvelá, večer sa teda vyberáme na obhliadku tunajšieho života. Spleť ulíc a uličiek ukrýva mnohé prekvapenia, a tak sa pri jednom miestnom kostolíku chtiac-nechtiac zúčastňujeme na kresťanskej svadbe v islamskom štýle. Miestni chlapci nám predvedú, ako vedia hrať futbal, starší nás pozývajú na posedenie pri skvelom mätovom čaji a neuveriteľne sladkých koláčoch.
Mestečko je plné najrôznejších dielničiek, najmä na ulici Hussein bin Ali, kde sa dajú zohnať napríklad veľmi kvalitné koberce a iný typicky arabský tovar. Cestovateľ pri toľkej ponuke takmer zabúda na to, čím sa vlastne Madaba preslávila: na mozaikovú mapu Svätej zeme, ktorá sa nachádza v Kostole svätého Juraja.
Ráno zase taxík a sme na pobreží Mŕtveho mora – alebo, ak chcete, Al Bahra l Mayyit, alebo Bahr Lút, alebo Yam ha-Melah, alebo Yam ha-Mavet. Vstupujeme do vody s tridsaťpäťpercentným obsahom soli a je to jedinečný pocit. Pre zaujímavosť, ostatné moria a oceány majú soli desaťkrát menej. Ale úžasné kúpanie má aj nepríjemnú stránku. Na človeku zostáva po vyjdení z vody odporná mazľavá vrstva usadenej soli. Vydržať sa to nedá, takže sa vždy treba niekde okúpať „nasladko“. My si vyberáme miesto s názvom Zara. Tečie tu potok, ktorý kde-tu vytvára akési prírodné „sprchy“. A ešte čosi sa patrí k Mŕtvemu moru dodať: potápanie s otvorenými očami sa, mierne povedané, nevypláca.
.nákladiakom do mesta špiónov
Ani sa mi nechce odísť. Ale je neskoro a treba sa dostať do Ammánu. Stopovať sme tu zatiaľ neskúšali, no ide to. Kývnem rukou, a už zastavuje malá dodávka. Chybu má len jedinú – miesto pre štyri osoby a tri v nej už sedia. Kam s ďalšími tromi stopármi? Napokon sa potlačíme, v týchto krajinách sa pre pocestného miesto vždy nájde. Posádka je pestrá. Traja Arabi z Iraku a z Egypta, ktorí pracujú v Jordánsku. Fotia si nás do mobilu – asi sme pre nich také čudo, že o nás budú rozprávať celej rodine. A keďže nejdú priamo do Ammánu, musíme vystúpiť a zase stopovať.
Nič to, v rekordnom čase zastavuje nákladiak a my sa vezieme na jeho korbe. Zadarmo, ani bakšiš netreba. Ale dochádza nám, že to možno nie je až taký dobrý nápad. Z auta nás vidia desiatky aj stovky ľudí. V týchto končinách stačí málo, dať echo niektorým „organizáciám“, že do Ammánu mieria traja západní turisti. Ammán totiž nie je len tak hocičo. Táto metropola, desaťkrát menšia ako Káhira, je križovatkou záujmov mnohých spolkov. Operuje tu izraelský Mossad, ľudia z Hizballáhu, z Ammánu do Iraku mieria aj údajné kontakty al-Káidy... Pritom až do novembra 2005 bol Ammán oázou pokoja. Lenže po bombových útokoch na miestne hotely sa všetko zmenilo a každého tu upozorňujú na potrebu zvýšenej opatrnosti.
My však dopadneme dobre. V Amman City Hotel dostávame obrovskú luxusnú izbu v prepočte asi za stovku českých korún, dokonca aj s raňajkami. Bez výbušnín. Mesto si prechádzame večer aj na druhý deň. Ale väčšina veľkých miest Blízkeho východu má na pohľad charakter ako cez kopírák. Keby na nás z každého rohu v rôznych podobách nedozeral princ Hussein s rodinou, asi ani nerozoznám, kde som.
Je to vlastne len centrum a okolo neho slumy. Málokto vie, že Ammán je bývalá roľnícka osada, ktorú až dekrétom emira Abdulláha v roku 1921 povýšili na hlavné mesto Jordánska. Dnes je to v zásade moderná metropola, ktorú dotvára impozantné Rímske divadlo a palác Umayyad z 18. storočia. Ammán síce nemá úchvatnú minulosť Damašku, nervóznu atmosféru Jeruzalema ani tajomné kúzlo Káhiry, ale zato je to jedno z mála miest arabského sveta, v ktorom sa človek zakrátko dobre zorientuje. Dokazujú to aj slová známeho cestopisca Paula Therouxa, ktorý Ammán definoval ako „nechutne úhľadný“.
.fotenie s rizikom
To už je sobota a my sa potrebujeme dostať cez hraničný most King Hussein na Západný breh a do Jeruzalema. Podľa sprievodcu mal byť otvorený od druhej do siedmej večer, ale na mieste je to inak – od siedmej ráno do druhej popoludní. Čo teraz? „Most Sheikh Hussein je otvorený,“ utešujú nás miestni. Lenže to je na severe krajiny a skoro sto kilometrov cesty taxíkom navyše. Nič iné nám nezostáva a k hraničnému priechodu do Izraela prichádzame dosť neskoro.
Ani tunajšie procedúry nie sú krátke. Pri hranici treba vystúpiť, vziať si ďalší taxík, tento vás zvezie jeden a pol kilometra za neuveriteľných päť dolárov, zase si vystúpite, Jordánci vám röntgenom skontrolujú batožinu a opäť taxíkom putujete k pasovákom. Kým vízum do Jordánska sme mali zadarmo, výstupné razítko nás vyjde na pätnásť eur. A to sme ešte iba pred izraelskou hranicou. Tam nás zase čakajú výsluchy, kontrola batožiny, či nie je výbušná – prezerajú aj objektív foťáku a papierové obrúsky.
Na druhý deň turistická klasika Jeruzalema. Múr nárekov, mešita Al Aksá, Golgota, Olivový háj... Ale aj zástupy veriacich zo zájazdov – dokonca aj zo Slovenska a Česka. Na Via Dolorosa ich stretávame najviac. Všade vidieť, že Jeruzalem tri náboženstvá spájajú a zároveň rozdeľujú. Asi najdôraznejšie to hlásajú ostnaté drôty – oddeľujú arabskú časť Jeruzalema od židovskej. A to už ani nespomínam bezpečnostné opatrenia a hustotu izraelských hliadok. O necelý mesiac po našej ceste zavraždia v jednej jeruzalemskej náboženskej škole osem študentov...
Limit pobytu je tesný, musíme sa poberať. A tak zase „výhodný“ taxík a cesta cez palestínske územie na letisko Tel Aviv. Len tak z nudy spravím fotku letiskovej haly a už som na výsluchu u izraelskej letiskovej polície. Ale na to si človek po podobných zážitkoch zvykne. Tu som dopadol ešte dobre. Keď som v Jordánsku odfotil vojenskú hliadku, musel som pred nabitými samopalmi fotky rovno vymazať. Ešteže nefotím na film a ešteže sa už vraciame. Vyobracaní, prelustrovaní – a predsa nám za týmito krásnymi krajinami bude ľúto.
Autor je študent biológie a rád cestuje na vlastnú päsť
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.