Florian Zeller, v Európe azda najhranejší francúzsky dramatik, o ktorom sme doteraz na Slovensku málo počuli, sa predstavil košickému publiku s hrou presahujúcou obvyklé hranice ľudského bytia v štádiu jeho degeneratívneho stavu. Režisér Ján Luterán prvýkrát prišiel do kontaktu s autorom, ale aj s divadlom vo svojom rodnom meste.
nenahraditeľný herec
Zo zálohy prvej generačnej línie divadla, a to je, prosím, päťdesiat rokov nazad, mohol režisér siahnuť po hercovi, ktorý od svojho príchodu do Košíc predstavoval vysokú kvalitu. U Ľuboša Záhona z nej nič neubudlo ani vo veku jeho 72 rokov. Každého človeka možno nahradiť, no nie každého herca. Nebyť Záhona, sotva by sa Zellerova hra mohla v Košiciach hrať, iba ak s hosťom, ale sotva s hercom kalibru menovaného. Režisér mal dobrú trefu na herca, ale trafil sa so spolupracovníkmi aj do vizuálneho tvaru projektovaného javiskového diela.
Samotná scéna evokuje pôvodné povolanie postavy Andréa, architekta. On sám vníma túto spôsobilosť, podobne ako všetko ostatné, v prevrátenom vnímaní a vid profesie ho neprovokuje ani v podobe scény tvarovanej v kubusoch. Tie v pozadí slúžia aj za priezory, cez ktoré – povedzme ako v blázinci – je postihnutá osoba sledovaná. Okrem klavíra na scéne práve odtiaľ doliehajú do priestoru duševnej mučiarne jemne modulované hudobné zvuky a ich modulátormi sú tí istí, ktorí sa s Andréom dostávajú sporadicky do kontaktu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.