Keď sa Hester Prynnovej v roku 1642 narodila dcéra, hoci jej zákonitý manžel bol v tom čase nezvestný, úrady puritánskej kolónie Massachusetts správne vytušili, že za tým muselo byť cudzoložstvo. Mladá žena, hlavná hrdinka slávneho románu Nathaniela Hawthorna Šarlátové písmeno, odmietla otca dieťaťa prezradiť. No trestu sa nevyhla. Najskôr bola vystavená aj s bábätkom na pranieri, aby sa všetci osadníci dozvedeli o jej hriechu a mohli dať najavo svoje spravodlivé rozhorčenie. No tým sa to nemalo skončiť. Hester bola od tohto momentu nútená nosiť na hrudi vyšité šarlátové písmeno „A“ (ako „adulteress“, cudzoložnica). A živoriť v chalúpke na okraji puritánskej spoločnosti.
Za okamih vášne mala Hester platiť celoživotnou potupou. Aj po rokoch sa stávalo, že keď sa objavila napríklad na trhovisku, ľudia jej svoj odstup dávali pocítiť. „Kdekoľvek Hester stála, sám od seba sa okolo nej vytvoril malý prázdny priestor – akýsi magický kruh – do ktorého sa nikto neodvážil vstúpiť, hoci vedľa bola tlačenica,“ píše Hawthorne. „Bol to mocný druh morálnej samoty, do ktorej šarlátové písmeno zapečatilo toho, komu bolo súdené ho na sebe niesť.“
šarlátové písmená
Američan Brendan Eich, bývalý šéf spoločnosti Mozilla, nemusí nosiť na svojom saku doživotne nijaké šarlátové písmeno. Jeho „hriech“ ho napriek tomu stále sprevádza. Dá sa totiž ľahko nájsť vďaka internetovým vyhľadávačom. V roku 2014 sa prevalilo, že v roku 2008 daroval tisíc dolárov iniciatíve, ktorá chcela prostredníctvom referenda (mimochodom, úspešného) zakotviť v Kalifornii manželstvo ako výlučný zväzok muža a ženy. Na Twitteri vzápätí vznikla búrka morálneho rozhorčenia. Eich bol označený bežnými používateľmi za netolerantného bigotného homofóba. Bol donútený odstúpiť, hoci nikdy pri výkone vedúcich funkcií žiadneho geja nediskriminoval.
Ani Brit Tim Hunt, ktorého v roku 2001 ocenili Nobelovou cenou za medicínu, nikdy nehádzal nijaké polená pod nohy ženám, s ktorými pracoval. Viaceré bývalé kolegyne-vedkyne, ktorých kariéry podporoval, sa ho, naopak, zastávali, keď ho vlani rozhorčený internetový ľud na Twitteri označkoval ako sexistu. Počas obeda s novinárkami a vedkyňami na konferencii v juhokórejskom Soule ho totiž požiadali o príhovor. V rámci neho si dovolil vtipnú poznámku: „Dovoľte mi povedať vám o mojich problémoch s dievčatami. Tri veci sa stanú, keď sú v labáku: Zaľúbite sa do nich, ony sa zaľúbia do vás, a keď ich skritizujete, rozplačú sa.“ Hoci sa poslucháčky na mieste pobavene zasmiali, na sociálnych sieťach vznikla vďaka slovám, vytrhnutým z kontextu, vlna pobúrenia. Hunt bol následne nútený vzdať sa čestnej profesorskej funkcie na University College London...
Celý priestor, vyhradený tomuto článku, by sme mohli vyplniť podobnými príkladmi. Zdá sa, že sloboda jednotlivca nebude v blízkej budúcnosti vystavená skúškam, aké poznáme z totalitných režimov 20. storočia. Nijaká štátostrana a štátna polícia, ktorá v chladných celách mučí disidentov. Nijaké gulagy, koncentračné tábory alebo pojazdné plynové komory. Čaká nás skôr mäkká moralistická tyrania, pripomínajúca puritánsky režim Anglicka a Ameriky 17. storočia. Pôvodný kresťanský obsah nahradil sociálny liberalizmus, ale represívne metódy, pokrytectvo a dvojité metre zostali. Nových puritánov nepohoršuje odhalené ženské lýtko ako tých starých, pobožných. Pohoršuje ich však nepodarený vtip o ženských vedkyniach.
pohoršená póza
Americkému publicistovi Jackovi Cashillovi vlani vyšla kniha, ktorej názov odkazuje na Hawthornov román. Volá sa Šarlátové písmená. Sociálny liberalizmus podľa neho zvetral do akéhosi represívneho svetského nového puritánstva. Jeho dogmatickí vyznávači vám však nenašijú na šaty písmeno, označujúce cudzoložstvo, prípadne iný kresťanský hriech.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.