V Piešťanoch sa uskutočnil tretí ročník filmového festivalu Cinematik. Rôzne miesta malého a tichého kúpeľného mestečka sa premenili na posedy milovníkov filmového umenia, ale nenudili sa ani vyznávači hudobnej alternatívy.
Aby potešili všetky zmyslov návštevníkov Cinematiku, organizátori sa tento rok zabezpečili kvalitnými snímkami prevažne európskej produkcie. Veď aj súťažná sekcia mala názov Miesto stretnutia Európa.
.európa v kine a v parku
Počas piatich dní diváci videli to najlepšie, čo na starom kontinente vzniklo počas posledného roka. A podľa vybraných filmov sa domnievam, že pre európsku kinematografiu to bol rok plodný. Nevravím to preto, že by som vedel odborne zhodnotiť kvalitu určitého odvetvia umeleckej produkcie, vravím to ako účastník Cinematiku. Jeden z viac ako desaťtisíc tohtoročných návštevníkov. Vravím to ako subjekt s určitým vkusom a estetickým cítením, nezahŕňajúcim v sebe iba hlavnú festivalovú náplň, ktorou boli filmy. Vychutnal som si aj príjemnú atmosféru festivalu, tradične zasadeného na klimatický prelom leta a jesene.
Citeľne sa ochladilo, a je teda veľmi príjemné sedieť v jednej z kinosál. Festival je vybavený celkom troma. Kino Fontána, Dom Umenia a menší Kino Klub. Okrem nich sa premieta aj v priľahlom parku, kde má stanovisko známy kočovný Bažant Kinematograf a v Caribic Bare, čo je improvizovaný prístrešok s nápojmi, malým plátnom a premietačkou, slúžiacimi tentoraz výsledkom kumštu slovenského študentského filmu. Najlepšie je predsa len v kinosálach, kde si ľudia mohli vychutnať "bijáky v pokoji a v teplúčku".
.súťaž, nesúťaž, horor
Cinematik tento rok tvorila jedna súťažná a deväť nesúťažných sekcií. Počas 5 dní v nich odpremietali až osemdesiat celovečerných a krátkych filmov z celého sveta, čo nie je úplne málo. Hlavná súťažná časť obsahovala najlepšie európske filmy rokov 2007 a 2008. Tie vybrala špeciálna komisia trinástich mladých európskych kritikov. Do hlasovania sa ich dostalo štyridsaťdva a jedenásť najviac obodovaných sme mali možnosť sledovať v Piešťanoch. Víťazný film festivalu získal ocenenie Meeting point Europe Award. Dostal ho film rumunského režiséra Christiana Mungiu 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni. Cenu diváka si odniesol francúzsko-americký film Skafander a Motýľ od Juliana Schnabela. Ocenenie primátora získal rumunský režisér Cristian Nemescu za vynikajúcu snímku California dreaming. Primátor Remo Cicutto sa priznal, že cenu priradil filmu jeho asistent, pretože sám sa z pracovných dôvodov premietania zúčastniť nemohol. Či žartoval, alebo túto historku myslel vážne, sa mi zistiť nepodarilo. V každom prípade, cena pre túto balkánsku tragikomédiu bola zaslúžená a asistent pána primátora či sám pán Cicutto disponujú solídnym vkusom.
V nesúťažných sekciách ma najviac zaujalo premietanie filmov katalánskeho režiséra Venturu Ponsa, ktorý bol aj čestným hosťom festivalu. Najmä film Idiotská láska o mužovi, ktorý považuje svoj život za stroskotaný. Sám seba označuje za idiota, ale zároveň je tu idiot opisovaný ako určitý druh so svojimi typickými znakmi a vlastnosťami. Tohto idiota nakoniec zachráni láska k žene, ktorú náhodou stretne na ulici. Spočiatku sa hlavný hrdina javí ako voyeur, ktorý nedokáže podniknúť žiadny krok na získanie ženy, ktorá ho obsedantne priťahuje. Okolnosti načrtnuté vo filme ho však vysadia vyššie na rebríčku a konečne po dlhom odmietaní vydatou ženou, ktorú neúnavne prenasleduje, zaboduje. Nasleduje pasáž nastrihanej soft erotiky a nakoniec láska. Ventura Pons však vo svojej čiernej, romantickej komédii, s prvkami existenciálneho pohľadu na svet, udržuje diváka v iskrivom napätí, a ten ani netuší, ako sa film skončí. Pre mňa bol záver trošku neoriginálny, ale, samozrejme, neprezradím ho.
Špecifikom nesúťažnej sekcie, podobne ako minulý rok, bola ukážka tvorby autorov hororu. Toto som ako divák s nadšením uvítal, pretože dohromady s nezávislou kinematografiou, študentskými filmami, hudobnými vystúpeniami, prednáškami vyvažovali horory istým spôsobom harmóniu. Inak povedané, dodali dobrému jedlu korenistú chuť strachu, krvi, smrti, ale aj smiechu a dobrej nálady nad hromadou zneužitého kečupu či umelo vytvorených vnútorností. Bola to, jednoducho, lahôdka pre tých, ktorým sa ešte nechcelo spať či tráviť zvyšok noci v bare. Tam sa dal čas, mimochodom, tráviť aj po zhliadnutí hororu. Možno však s myšlienkami na vraždiace slimáky z cudzej planéty.
Z tejto strašidelne ladenej tvorby na mňa zapôsobila snímka Denník mŕtvych amerického tvorcu "scarry movies" G. A. Romera. Na prvý pohľad šlo o zombie horor. Spočiatku mal človek dojem, že sleduje skutočnú hlúposť vtesnanú do žánrovej klietky bez hlbšieho zmyslu, alebo aspoň určitej tajuplnosti. Niektorí ľudia vstali a odišli z kina. Veľa ich však nebolo. Ostatok sa zabával na vypichnutých očiach a tečúcich vnútornostiach. Rozprávačka filmu sľúbila, že nás vystraší tak, aby sme sa prebudili. Myslím, že prebudenie prišlo na záver filmu, keď som pochopil aj štvrtý rozmer príbehu. V trocha depresívnej nálade som vyšiel z kina von do daždivého počasia a vybral sa domov. Nebol to príliš veselý večer.
Festival sa vybavil aj hudobnou košeľou a na pódium zavolal Skapel (to sa mi nepáčilo), Orchester nového primitivizmu (bol trocha vulgárny a skritizoval ospalosť nášho mestečka) a banskobystrickú kapelu Sto múch s výbornou, energickou funky muzikou.
Ak mám do jedného pocitu a jedného slova zhrnúť svoje pocity z potuliek mestom, ktoré sa na päť dní stalo kinom, poviem, že to bolo príjemné. Je to naozaj také, keď sa stretnú autori a ich diela s vyznávačmi ich umenia na mieste s dobrou atmosférou. Toto miesto a živnú pôdu na takúto session sa tretíkrát podarilo vytvoriť organizátorom filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch.
Autor je spolupracovník .týždňa
Aby potešili všetky zmyslov návštevníkov Cinematiku, organizátori sa tento rok zabezpečili kvalitnými snímkami prevažne európskej produkcie. Veď aj súťažná sekcia mala názov Miesto stretnutia Európa.
.európa v kine a v parku
Počas piatich dní diváci videli to najlepšie, čo na starom kontinente vzniklo počas posledného roka. A podľa vybraných filmov sa domnievam, že pre európsku kinematografiu to bol rok plodný. Nevravím to preto, že by som vedel odborne zhodnotiť kvalitu určitého odvetvia umeleckej produkcie, vravím to ako účastník Cinematiku. Jeden z viac ako desaťtisíc tohtoročných návštevníkov. Vravím to ako subjekt s určitým vkusom a estetickým cítením, nezahŕňajúcim v sebe iba hlavnú festivalovú náplň, ktorou boli filmy. Vychutnal som si aj príjemnú atmosféru festivalu, tradične zasadeného na klimatický prelom leta a jesene.
Citeľne sa ochladilo, a je teda veľmi príjemné sedieť v jednej z kinosál. Festival je vybavený celkom troma. Kino Fontána, Dom Umenia a menší Kino Klub. Okrem nich sa premieta aj v priľahlom parku, kde má stanovisko známy kočovný Bažant Kinematograf a v Caribic Bare, čo je improvizovaný prístrešok s nápojmi, malým plátnom a premietačkou, slúžiacimi tentoraz výsledkom kumštu slovenského študentského filmu. Najlepšie je predsa len v kinosálach, kde si ľudia mohli vychutnať "bijáky v pokoji a v teplúčku".
.súťaž, nesúťaž, horor
Cinematik tento rok tvorila jedna súťažná a deväť nesúťažných sekcií. Počas 5 dní v nich odpremietali až osemdesiat celovečerných a krátkych filmov z celého sveta, čo nie je úplne málo. Hlavná súťažná časť obsahovala najlepšie európske filmy rokov 2007 a 2008. Tie vybrala špeciálna komisia trinástich mladých európskych kritikov. Do hlasovania sa ich dostalo štyridsaťdva a jedenásť najviac obodovaných sme mali možnosť sledovať v Piešťanoch. Víťazný film festivalu získal ocenenie Meeting point Europe Award. Dostal ho film rumunského režiséra Christiana Mungiu 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni. Cenu diváka si odniesol francúzsko-americký film Skafander a Motýľ od Juliana Schnabela. Ocenenie primátora získal rumunský režisér Cristian Nemescu za vynikajúcu snímku California dreaming. Primátor Remo Cicutto sa priznal, že cenu priradil filmu jeho asistent, pretože sám sa z pracovných dôvodov premietania zúčastniť nemohol. Či žartoval, alebo túto historku myslel vážne, sa mi zistiť nepodarilo. V každom prípade, cena pre túto balkánsku tragikomédiu bola zaslúžená a asistent pána primátora či sám pán Cicutto disponujú solídnym vkusom.
V nesúťažných sekciách ma najviac zaujalo premietanie filmov katalánskeho režiséra Venturu Ponsa, ktorý bol aj čestným hosťom festivalu. Najmä film Idiotská láska o mužovi, ktorý považuje svoj život za stroskotaný. Sám seba označuje za idiota, ale zároveň je tu idiot opisovaný ako určitý druh so svojimi typickými znakmi a vlastnosťami. Tohto idiota nakoniec zachráni láska k žene, ktorú náhodou stretne na ulici. Spočiatku sa hlavný hrdina javí ako voyeur, ktorý nedokáže podniknúť žiadny krok na získanie ženy, ktorá ho obsedantne priťahuje. Okolnosti načrtnuté vo filme ho však vysadia vyššie na rebríčku a konečne po dlhom odmietaní vydatou ženou, ktorú neúnavne prenasleduje, zaboduje. Nasleduje pasáž nastrihanej soft erotiky a nakoniec láska. Ventura Pons však vo svojej čiernej, romantickej komédii, s prvkami existenciálneho pohľadu na svet, udržuje diváka v iskrivom napätí, a ten ani netuší, ako sa film skončí. Pre mňa bol záver trošku neoriginálny, ale, samozrejme, neprezradím ho.
Špecifikom nesúťažnej sekcie, podobne ako minulý rok, bola ukážka tvorby autorov hororu. Toto som ako divák s nadšením uvítal, pretože dohromady s nezávislou kinematografiou, študentskými filmami, hudobnými vystúpeniami, prednáškami vyvažovali horory istým spôsobom harmóniu. Inak povedané, dodali dobrému jedlu korenistú chuť strachu, krvi, smrti, ale aj smiechu a dobrej nálady nad hromadou zneužitého kečupu či umelo vytvorených vnútorností. Bola to, jednoducho, lahôdka pre tých, ktorým sa ešte nechcelo spať či tráviť zvyšok noci v bare. Tam sa dal čas, mimochodom, tráviť aj po zhliadnutí hororu. Možno však s myšlienkami na vraždiace slimáky z cudzej planéty.
Z tejto strašidelne ladenej tvorby na mňa zapôsobila snímka Denník mŕtvych amerického tvorcu "scarry movies" G. A. Romera. Na prvý pohľad šlo o zombie horor. Spočiatku mal človek dojem, že sleduje skutočnú hlúposť vtesnanú do žánrovej klietky bez hlbšieho zmyslu, alebo aspoň určitej tajuplnosti. Niektorí ľudia vstali a odišli z kina. Veľa ich však nebolo. Ostatok sa zabával na vypichnutých očiach a tečúcich vnútornostiach. Rozprávačka filmu sľúbila, že nás vystraší tak, aby sme sa prebudili. Myslím, že prebudenie prišlo na záver filmu, keď som pochopil aj štvrtý rozmer príbehu. V trocha depresívnej nálade som vyšiel z kina von do daždivého počasia a vybral sa domov. Nebol to príliš veselý večer.
Festival sa vybavil aj hudobnou košeľou a na pódium zavolal Skapel (to sa mi nepáčilo), Orchester nového primitivizmu (bol trocha vulgárny a skritizoval ospalosť nášho mestečka) a banskobystrickú kapelu Sto múch s výbornou, energickou funky muzikou.
Ak mám do jedného pocitu a jedného slova zhrnúť svoje pocity z potuliek mestom, ktoré sa na päť dní stalo kinom, poviem, že to bolo príjemné. Je to naozaj také, keď sa stretnú autori a ich diela s vyznávačmi ich umenia na mieste s dobrou atmosférou. Toto miesto a živnú pôdu na takúto session sa tretíkrát podarilo vytvoriť organizátorom filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch.
Autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.